Miška a Gábor
Ahojte, sme Miška a Gábor, dvaja normálni ľudia, ktorí sa nenormálne nadchli pre spoločnú vášeň - cestovanie. Napriek dobre rozbehnutej kariére v IT sme obaja cítili, že to, čo momentálne chceme a o čom snívame, nenájdeme v pohodlí kancelárie ani za monitorom počítača.
A teraz vážne, prečo? Kam? Čo?!
No dobre.. všetci, ktorí nás aspoň trošku poznáte, viete, že vzhľadom na spoločenské štandardy občas "vyvádzame". Vyvádzanie však nie je naším cieľom. Je to len dopad toho, že niektoré všeobecne akceptované veci nám nedávajú zmysel a naopak, v niektorých alternatívach vidíme vyššiu hodnotu a logiku.
Som človek, ktorý ide za svojimi cieľmi a snami. Rozhodne nechcem patriť k ľudom, ktorí na naše plány reagujú frázami: "Aj ja som vždy chcel ísť, ale..."; "Jój, hneď by som šiel aj ja, ale..." a podobneee. Snažím sa byť šťastným a nevyberám si nutne tú najľahšiu cestu. Iní sa napríklad snažia byť ufrflanými a celkom sa im darí 😄 tak snáď sa bude dariť aj mne s tým šťastím.
Verím, že cestovanie mi prinesie mnoho impulzov a teším sa, že možnostiam budem môcť byť otvorený 24/7. Chcem skúsiť iný spôsob života a nájsť si činnosť, ktorá má vyšší cieľ. Nápadov už teraz mám veľa. Či sa raz vrátim robiť do IT alebo budem vypomáhať v oblastiach postihnutých prírodnou katastrofou, neviem.
No a život mi priplietol do cesty aj Mišku moju. ♥ Moje aj jej myšlienky ohľadom cestovania sa spojili do spoločného plánu. Veríme, že nemáme čo stratiť. Čo je ale dôležité, veríme, že získame veľa.
Neskôr ako tínedžerka som vďaka hudbe a mojej kapele precestovala krížom-krážom Slovensko i Česko. Boli to nezabudnuteľné chvíle, kedy som cestovanie okúsila v pravom slova zmysle. Hodiny strávené v aute by sa po rokoch koncertovania nedali ani spočítať 😊
V tomto období som si vysnívala človeka - spriaznenú dušu (ako som to vždy nazývala), s ktorou keď sa raz stretnem, pôjdem aj na kraj sveta. Vtedy som ešte netušila, že ani nie za 10 rokov sa moje prianie splní.
Rozhodnutie vydať sa na dlhú cestu s nepredvídateľným koncom a vlastne aj celým jej priebehom, bolo jedno z najťažších v mojom živote. Znamenalo to totiž opustiť prácu, do ktorej som vždy s radosťou chodievala, odísť z kapely, ktorej sa čoraz viac začalo dariť a v neposlednom rade rozlúčiť sa na istý čas s rodinou. Uvedomovala som si však, že vhodnejší čas na zrealizovanie môjho detského sna zrejme už nebude.
Až po škole som porozumela slovám starších, ktorí mi neraz hovorili o tom, ako im dni, mesiace, roky nezadržateľne plynú. Čoraz častejšie som si začala uvedomovať, ako nádherné okamihy v mojom uponáhľanom živote prelietavajú popri mne bez toho, aby som ich naplno precítila.
Vedela som, že potrebujem čas. Veľa času. Pre seba, pre moje myšlienky, pre môj rozvoj, pre nás. Lebo možnosť zažívať aj keď len maličkosti po boku niekoho, kto je vašou chýbajúcou puzzle, je obrovské šťastie. A ja som vďačná, že tým "niekym" je pre mňa Gabko.
Gabo
Vydať sa nadlho do sveta, bez plánov, bez časového obmedzenia a bez spiatočnej letenky bolo už dlho mojím snom. Myslím si, že celé to vzniklo na vysokej škole, kde práca v neziskovej organizácii BEST Bratislava mi ukázala čaro cestovania aj čaro práce na projektoch, ktoré majú hlbší zmysel. Vášeň pre cestovanie ostala už navždy, ale po škole prišlo zamestnanie. 20 dní voľna za rok a víkendy... Práca mi dáva neustále výzvy, robím so skvelými ľuďmi, ale často mám pocit, že žijem pre víkendy.Som človek, ktorý ide za svojimi cieľmi a snami. Rozhodne nechcem patriť k ľudom, ktorí na naše plány reagujú frázami: "Aj ja som vždy chcel ísť, ale..."; "Jój, hneď by som šiel aj ja, ale..." a podobneee. Snažím sa byť šťastným a nevyberám si nutne tú najľahšiu cestu. Iní sa napríklad snažia byť ufrflanými a celkom sa im darí 😄 tak snáď sa bude dariť aj mne s tým šťastím.
Verím, že cestovanie mi prinesie mnoho impulzov a teším sa, že možnostiam budem môcť byť otvorený 24/7. Chcem skúsiť iný spôsob života a nájsť si činnosť, ktorá má vyšší cieľ. Nápadov už teraz mám veľa. Či sa raz vrátim robiť do IT alebo budem vypomáhať v oblastiach postihnutých prírodnou katastrofou, neviem.
No a život mi priplietol do cesty aj Mišku moju. ♥ Moje aj jej myšlienky ohľadom cestovania sa spojili do spoločného plánu. Veríme, že nemáme čo stratiť. Čo je ale dôležité, veríme, že získame veľa.
Miška
Neodolateľnú túžbu spoznávať svet som v sebe mala už ako dieťa. Pamätám si, keď som ako 8-ročná stála v prístave na Rodose a snívala o tom, že hľadím na jeden z najväčších divov sveta a so zatajeným dychom sa nechávala touto predstavou unášať.Neskôr ako tínedžerka som vďaka hudbe a mojej kapele precestovala krížom-krážom Slovensko i Česko. Boli to nezabudnuteľné chvíle, kedy som cestovanie okúsila v pravom slova zmysle. Hodiny strávené v aute by sa po rokoch koncertovania nedali ani spočítať 😊
V tomto období som si vysnívala človeka - spriaznenú dušu (ako som to vždy nazývala), s ktorou keď sa raz stretnem, pôjdem aj na kraj sveta. Vtedy som ešte netušila, že ani nie za 10 rokov sa moje prianie splní.
Rozhodnutie vydať sa na dlhú cestu s nepredvídateľným koncom a vlastne aj celým jej priebehom, bolo jedno z najťažších v mojom živote. Znamenalo to totiž opustiť prácu, do ktorej som vždy s radosťou chodievala, odísť z kapely, ktorej sa čoraz viac začalo dariť a v neposlednom rade rozlúčiť sa na istý čas s rodinou. Uvedomovala som si však, že vhodnejší čas na zrealizovanie môjho detského sna zrejme už nebude.
Až po škole som porozumela slovám starších, ktorí mi neraz hovorili o tom, ako im dni, mesiace, roky nezadržateľne plynú. Čoraz častejšie som si začala uvedomovať, ako nádherné okamihy v mojom uponáhľanom živote prelietavajú popri mne bez toho, aby som ich naplno precítila.
Vedela som, že potrebujem čas. Veľa času. Pre seba, pre moje myšlienky, pre môj rozvoj, pre nás. Lebo možnosť zažívať aj keď len maličkosti po boku niekoho, kto je vašou chýbajúcou puzzle, je obrovské šťastie. A ja som vďačná, že tým "niekym" je pre mňa Gabko.
