Po prílete do Dubaja sme boli celkom nabudení. Rozhodli sme sa, že zbehneme do mesta aspoň takto na noc a pozrieme si zopár zaujímavostí. Ideálna predstava bola nasledovná:
1. Odovzdáme batožiny do úschovne
2. Kúpime si jednodňový lístok na MHD
3. Pozrieme si Burj Khalifu a druhú Burj Khalifu (áno, už vieme, že sa to volá Burj Al Arab)
4. Vrátime sa nad ránom na letisko a pospíme si do odletu
Z tohto skvelého plánu sa vlastne nepodarilo zrealizovať ani …prd podľa našej predstavy. Prílet sme mali na novšie letisko (DWC), ktoré je ešte vo výstavbe a hneď nám bolo oznámené, že úschovňu batožiny ešte nemajú. Musíme si teda povláčiť aj veľké ruksaky so sebou. Fajn, tak si z nich teda odmotáme fóliu. Šetrne, aby sme ju mohli znovu použiť na ďalší let.
Done. Ďalší krok: MHD lístky.
M: Chlapík v stánku bol na pohľad veľmi milý, tak som na neho vysypala všetky svoje požiadavky. Že nemáme cash, či sa dá platiť kartou, ktorú mhd kartu si máme nabiť kreditom, aký lístok by nám odporúčil, keď ostávame v Dubaji na necelý deň… Keď sa na to tak spätne pozerám, neviem kto z nás bol z toho, čo zo mňa vyšlo, viac zmätený. Chlapík sa len usmial a poslal nás po cash. Keď som sa vrátila aj s peniazmi, začala som mu znova, teraz o niečo zrozumiteľnješie vysvetlovať, že potrebujeme 24-hodinový lístok, s ktorým pobeháme všetko podstatné. Nakoniec nám predal taký, ktorého cena v porovnaní s informáciami dostupnými na internete, bola asi polovičná. Super, prvý deň v Ázii a mne sa podarilo spraviť fajn obchod, tešila som sa. Už som víťazoslávne kráčala s dvoma ukoristenými lístkami za Gabkom, no tomu sa to akosi nepozdávalo. Lístky aj po druhom overení mali platiť “for all day”.
Autobus mal ísť o 23-tej, samozrejme na zastávke sa nič také nepísalo, tak sme tam čakali ďalšiu hodinu. Za ten čas sme vypátrali, že zrejme za naše lístky sa až tak ďaleko nedostaneme, platili pre všééétky zóny, ale iba na 1 jazdu… Pre veľký úspech som sa vrátila za starým známym. Vysvetlovačky rukami nohami, ale lístky sa vymeniť nedali. Na to mi uz praskli nervy, mávla som mu rozzúrene rukou pred nosom a odišla.
Nastúpili sme do busu, cvakli jednosmerný lístok a vydali sa za Burj Khalifou. To sme ešte netušili, že sa k nej dostaneme o ďalšie 4 hodiny. Ľudia v autobuse boli podobne ako chlapík s lístkami veľmi milí a ochotní pomáhať, no rovnako ako on, nikto nevedel nič naisto, resp. každý radil úplne inak.
G: Trošku nás to zaskočilo, ale po čase nám bolo jasné, že ľudia fakt nevedia, ako sa máme dostať k Burj Khalife. Bola to asi špecifická skupina ľudí - tí, ktorí v luxusnom Dubaji nepatria k “elite” a nejazdia ani Lamborghini, ani lacnejším autom, ale hromadnou dopravou. Spolucestujúci, ktorí vedeli čo hľadáme a kde to je, povedali, že tam bus v noci nejde. Bolo pre nich úplne nepredstaviteľné, že my sa chceme dostať len niekam blízko a sme fajn s tým, že by sme ešte pol hodinku peškovali. Nakoniec to bol šofér, kto sebaisto povedal, že on teda ide aj k Burj Khalife a oznámi nám kedy máme vystúpiť. Luuuuxuuus. Po čase nám teda šofér aj silne zamával, že máme vypadnúť, dokonca vystúpil z busu a ukazoval.. niekam. No dobre vystúpil sme, aj keď sme ešte neboli na zastávke, ktorú radil druhý sebaistý chlap.
 |
| Burj Al Arab |
Bus odišiel a my sme sa dívali na Burj Al Arab. Miške som musel tiež oznámiť, že toto teda nie je Burj Khalifa, ale boli sme radi, že sme sa dostali k tomuto, asi ešte silnejšiemu symbolu mesta. Škoda, že som tomu šoférovi už nevedel povedať, že toto nie je to, čo si on myslí, že je :D Zavítali sme aj na najbližšiu pláž, kde bolo veľmi príjemne. Dívali sme sa na Burj Al Arab, dotlačili posledné rezne od Miškinej mamy a vydali sme sa pátrať po tej správnej Burj Khalife. Mesto bolo všeobecne veľmi pôsobivé. Budovy boli aj očami nie-architektofila impresívne a zaujímavé, no ten presun bez auta! Celé zlé.
Po bližšom pohľade na Burj Khalifu sme sa vybrali späť na letisko netušiac, že to najhoršie nás čaká práve tam. Zmordovaní sme si umyli zuby a chystali sa na spánok v čakárni, keď som sa prvýkrát pozrel na odlety. Tam žiadne Kathmandu nebolo. Moju obavu potvrdila aj teta na informáciach s doplnkom, že z tohoto letiska (DWC) absolútne žiadna spoločnosť do Nepálu neletí. Fantasticzno!
Nasledovalo celodenné chatovanie a mailovanie s kiwi.com. “Bolelo to”, ale po 24 hodinách bez spánku sme mali náhradné letenky a noc v hoteli grátis.
Kathmandu
G: Po trápeniach v Dubaji nás čakalo veľmi milé privítanie v Kathmandu. Náš hostiteľ z Courchsurfingu nám zabezpečil odvoz z letiska. Niežeby sme za to neskôr nemuseli platiť, ale bolo super vyhnúť sa brutálnemu náporu taxikárov, ktorí sa bijú o každého, kto vystrčí nožičku z letiska. Kto už bol v Ázii, vie, že to nie je nič príjemné. Stačí prezradiť len troška neistoty a tých 10+ ľudí okolo seba sa nezbavíte. Keď nie taxi, tak aspoň od vás ťahajú batožinu, aby vám “pomohli” a na konci si vypýtajú bakšiš.Milé zážitky pokračovali aj doma u nášho hostiteľa Laxmana. Zoznámili sme sa s celou rodinkou, všetci boli nonstop vysmiatí a bolo cítiť, že s nami radi trávia čas. Večer sme pomohli s prípravou jedla a všetci spolu sme si užívali bohatú a chutnú nepálsku večeru.
 |
| V kuchyni s manželkou Laxmana, Sangritou, s deckami a couchsurferkou Christine |
Laxman s jeho rodinou patria do takej strednej vrstvy spoločnosti. Nie sú bohatí, sú na tom tak akurát - obe deti chodia do školy, majú svoj vlastný rodinný biznis, pre ktorý Lexman maká aj 10 hodín denne. Vlastnia veľký, ale skromný dom, jednu motorečku a ich aktuálnou novinkou je pračka a mikrovlnka, ktoré sa v týchto končinách rátajú už za pomerne vyšší štandard.
 |
| Výhľad od Laxmana |
 |
| Izba couchsurferov |
Vďaka tomu, že ich podnikaním je vlastne malá cestovka, vedeli nám parádne poradiť vo všetkých našich otázkach. Ich cestovka nám zároveň zaručila aj také malé vytriezvenie z ich nekončiacej pohostinnosti. Laxman totiž pomerne často pripomínal, že môžeme využiť služby jeho cestovky a že nám vie vybaviť od SIM karty cez povolenie do prírodných rezervácií až po ubytovanie. Vôbec na nás netlačil, takže celkom dlho sme si zachovali pocit, že aspoň lístok na autobus by sme si mohli kúpiť cez neho. Až neskôr, keď z neho vyliezlo, že okrem prvého dňa nám chcú dať zaplatiť aj za večere a raňajky, sme z toho ostali trošku nešťastní. Cena je v poriadku, aj platiť za jedlo je v poriadku a človek vlastne zaplatí s radosťou. Je to len trošku v nesúlade s ideou Couchsurfingu.
Zajtra sa chystáme spoločne navariť s Francúzkou a Taliančekom, ktorí tu s nami tiež couchsurfujú u Laxmana. Sobota je “nepálska nedeľa”, takže ľudia sú doma so svojimi rodinami. Veríme, že to bude milý zážitok.
