Annapurna (7): Náhody a príhody z Mustangu

Oddych v Muktinath nebol zrovna presne podľa našich predstáv. Deň aj noc sa všade držala poriadne nepríjemná zima. Vôbec nie neznesiteľná, ale taká, čo vám neustále a konštantne sťažuje oddych, prechádzky... všeobecne bytie.

Mesto ponúka pre pútnikov viacero možností, ako sa spirituálne vyžiť. Nachádza sa tu veľký chrámový areál, ktorý je zdieľaný hinduistami a budhistami. Mnoho mníchov a sestier tu vykonáva svoje každodenné rituály, ktoré sú prístupné pre každého. Vydávame sa teda aj my na prechádzku pomedzi chrámy.
Pestrosť farieb a náboženskej architektúry dopĺňajú obrovské sochy Budhu. Jedna čierna v areáli chrámov, druhá zlatá na kopci nad mestom. Vo dvojici si vychutnávame melódie vychádzajúce z blízkeho budhistického kláštora. Zrovna prebieha puja (ceremónia sprevádzaná modlitbami). Turistov tu veľmi nevidno.

Budha nad Muktinath

Pohľad z areálu kláštorov

Hinduistické rezbárske ozdoby

Posvätnú kúpeľ si môžete dať tu

Čierna socha Budhu v areáli kláštorov

Západ slnka nad Muktinath

Kagbeni

Po dvoch dňoch nás to ťahá ďalej. Prechádzame do dedinky Kagbeni. Ide o jedinú autentickú dedinku v hornej časti Mustangu, do ktorej máme prístup aj s našimi povoleniami. (Do vzdialenejších území Mustangu stojí povolenie 50$ na deň!)

Mustang je iný, ako všetko, čo sme doposiaľ videli. Suché prašné kopce, pustatina, chudobná fauna aj flóra. V kontraste s prírodou však badať silne zachovanú tradičnú kultúru Lopa a Bhotiya ľudí.

Kamenné domy postavené bez akéhokoľvek naplánovania ukrývajú medzi sebou spleť uzučkých uličiek. Zašité chodníky sa tu ťahajú dokonca aj popod budovy. Občas máte pocit, ako keby bola celá dedina jedným obrovským domom s labyrintom na nádvorí.
Miestni sú poľnohospodári a pastieri. Na kraj ulice nás občas zatlačí stádo kôz vracajúce sa veselo z paše. Inak je tu ticho a pokoj. Turizmus cítiť len minimálne. Znova sa zastavujeme na aspoň 2 dni.

Polia Kagbeni

Na druhý deň - len tak, nech je sranda - vyrážame na výlet. To len sem, na vyhliadkovú terasu na protiľahlom kopci. Popis trasy od miestnych chalanov znie jednoducho: “Prejdeš most a pôjdeš napravo, zig-zagom hore”. - Thank you, dhanyabad. Ideme na to.

Od mostu sme už kus ďalej, keď natrafíme na niečo, čo by sa dalo nazvať zig-zagom. Tak snáď. Obchádzame horu, ktorá z každej strany vyzerá úplne inak. Tú cestu nijako nevieme uchopiť. Vtom príde plán plánov. Vystúpme na hrebeň zozadu a príďme tak k výhľadni z druhej strany!

Stratene a beznádejne sa šplháme žľabom už 3 hodiny, pričom zdola sme výstup odhadovali na “tak 2 hodinky”. Nevieme, kde sme. Po zúfalých pokusoch obísť haldu skál to takmer vzdávame. Svah je natoľko strmý, že sa stáva nebezpečným. Ako posledný pokus idem skúsiť obísť celý svah zozadu. Miška je vyčerpaná, čaká kým sa vrátim.

Šťastie je na našej strane a dostávame sa k zadnému hrebeňu, z ktorého si už užívame krásny výhľad na obe strany. Na juh dole od Mustangu vidíme našu trasu pre nasledujúci týždeň. Na sever dovidíme do horného Mustangu až na tibetské hory.

S navrátenou motiváciu znova skúšam vystúpiť o čosi vyššie. Miška čaká, dokým nevidí moje nadšené mávanie zo skaly asi 200m nad sebou. Oplatilo sa skúšať! Miška prichádza hore a ja ju vítam so silným objatím:
“Gratulujem! Práve si vyliezla svoju prvú nepálsku horu.”
Stále netušíme, kde je tá výhľadňa, ale už nás to netrápi. Sme ešte vyššie, ako sme mali byť.

Žľab, ktorým kráčame nahor - Spätný pohľad na Horný Mustang

Malý čierny mravec dáva signál Miške z vrchu hory 

Miška na vrchole "našej" hory

Dolný Mustang

O deň v Marphe srandovná to príhoda. Turistické boty, smraďošky, som dal vetrať na vonkajšiu parapetu s tým, že veď, z prvého poschodia ich neukradnú. Snáď sa tu všeobecne nekradne. Ale... kradne. Boty po pár minútach z okna zmizli a nenašli sa ani za pomoci náhodného detského tímu pátračov, ktorý nám pomáhal obehnúť okolie. Jasné, že sa nenašli. No aspoňže deti mali zábavku z pátrania. Musíme sa vrátiť naspäť do Jomsomu, tam by sa mali dať kúpiť turistické boty. Časová strata ani 65-eurový neplánovaný výdavok nás nepotešili, ale tak, čo už.
Keď raz pôjdete do Marphy, isto sa ubytujte v nejakom tradičnom dome v strede dediny. Ich priestranné vnútro bolo vytvorené špecificky, tak aby sa dole zdržiaval dobytok a hore bývala rodina. Aj po tom, čo sa prispôsobili potrebám návštevníkov, pôsobia ako také malé múzeá.

Prvé lesy po týždni kráčania

Dlhý úsek pod Dhaulagiri (7. najvyššia hora, 8167m)

Tatopani

Ďalšie dni nás zabáva meniaca sa príroda. Krok za krokom stúpame nižšie, prechádzame prvé lesy. Stromy nám už veľmi chýbali, až tak, že by sme ich vyobjímali. S výhľadom na Dhaulagiri, miestami aj na Annapurnu I (konečne!), prichádzame do teplej džungle.

Tatopani sa volá ďalšia zastávka, kde znova vyhadzujeme do vody kotvy. A aj seba. Tatopani = teplá voda. O tunajších horúcich prameňoch sme snívali pomaly, odkedy sme vyrazili do Himalájí. Čľupkať sa máme v pláne, pokiaľ nebudeme pripravení na poslednú etapu po horách.
Čaká nás ešte výstup do základného tábora Annapurny I.

Horúce pramene v Tatopani

Mikuláš v Tatopani (6.12.2017)

Nakoniec tu relaxujeme, až kým si niečím neotrávim žalúdok a v bolestiach neležím pol dňa. Potom, ako som sa premohol, išli sme na posledné kúpanie. Tam ma zrazu na kraji bazéna preberajú dvaja Nepálci studenou vodou. Odpadol som. Síce po 10 minútach bolo všetko OK, oni expertným pohľadom posúdili, že mám žltú kožu, takže to určite bude žltačka.

To keby ste poznali Nepálcov. Väčšinou nechcú pomáhať, iba peniaze by ťahali z turistov. No ale keď natrafíte na takých, ktorí chcú pomáhať, tí sú zasa extrémne nápomocní. A tak som ešte vyše hodiny počúval dookola to isté - o žltačke a o tradičnom nepálskom riešení, ktoré spočíva v jedení melónu, papáje a ananásu. Neodradilo ich ani to, keď som ich upozornil na to, že stále sme v Himalájach a žiadne z týchto ovocí sa tu nedá dostať. Radia, nech si potom "urrrčitee kúpim melónový džús. Ale uuurčite.” To pomáha!...

Už aby bolo ticho, ideme radšej “kúpiť” ten melón a papáju.
Dobrú noc. Hnačka sem, krče tam, zajtra vyrážame!