Irán: Stopom až ku Kaspickému moru

Varzaneh je malé mestečko vzdialené od Isfahánu zhruba 100 kilometrov. Tak ako mnohých iných, tak aj nás Varzaneh zlákalo svojou bezprostrednou blízkosťou k púšti. Dohodli sme sa s miestnym sprievodcom Ashkanom, že nás na pár dní u seba ubytuje a že si v jeden večer spoločne s celou jeho rodinkou vychutnáme západ slnka z vrcholku duny. Vtedy sme ešte netušili, že aj na púšti môže byť taká zábava. Ashkan totiž so sebou priniesol dosku na sandboarding.

Púštna "sánkovačka" nás nesmierne baví a spúštame sa z dún ešte aj s poslednými slnečnými lúčmi. Až kým si pri jednom páde nevyrazím dych... Prejdeme teda radšej k večeri. Oheň nás príjemne zohrieva v mrazivej noci a dokonale dotvára tajomnú atmosféru. Hviezdnu obohu máme ako na dlani a široko-ďaleko nevidno svetlá, ktoré by jej uberali z jasu. Na naše veľké potešenie sa zrazu pri nás ukáže i púštna líška. Viac než hviezdy ju zaujímajú vône a jedlo.

Západ slnka na púšti

Sandboarding

Maškrtná líška

Príprava večere na púšti

Hviezdne nebo nad Varzaneh

Z Varzaneh máme namierené do mesta Yazd, no namiesto autobusovej zastávky nás Ashkan vysádza na krajnici výpadovky. Sme zvedaví, ako bude fungovať stopovanie v Iráne. Počuli sme, že ide o raj stopárov. Tradične vystrčený palec tu znamená neslušné gesto, takže skôr mávame na autá so zaťatou päsťou. Vlastne, ani sme mávať nestihli. Zastavuje nám hneď prvé auto. Teda kamión. Sedí v ňom usmievavý muž. Aj keď nehovorí po anglicky, vieme sa dohovoriť. Robí si s nami za jazdy selfie, tak si jednu robíme aj my s ním. Vysádza nás v mestečku Naein. Je čas obeda. Na ulici takmer nikoho niet. Nakoniec sa nám podarí nájsť otvorenú jednu miestnu reštičku. Ako inak, robia len kebab.

Stopári

Vzájomná selfie po ceste

Kebab v Naein - kuchár ho pripravoval na akomsi meči, ktorý po troche obaľoval mäsom a tvaroval ho prstami do takýchto vlniek. Chuť ani zďaleka nepripomína tie "naše slovenské" kebaby.

Do cieľa nám chýba ešte 170 kilometrov a znova to netrvá ani 10 minút kým nám niekto zastaví. Dostávame odvoz priamo do Yazdu. Neuveriteľné! Keďže náš šofér je tichší typ, cesta prebieha mlčky. Zobúdzame sa až v Yazde a hneď z prvého pohľadu je nám jasné, že sa nám tu bude páčiť.

Yazd a pozostatky zoroastrizmu

Yazd je skutočne unikátne miesto. Domy sú v starom meste postavené z hliny a usporiadané do formy labyrintu. Strechy domov sú navzájom poprepájané, čo v minulosti umožňovalo obyvateľom Yazdu v prípade nebezpečia ľahší útek, ale aj obranu, keďže nepriateľa vedeli prekvapiť priamym útokom zhora zo strechy, zatiaľ čo on bol uväznený dole v úzkych uličkách. Okrem iného premostenia striech boli schválne postavené tak nízko, aby pod nimi nepriateľ nemohol prejsť sediac na koni, čím sa stal jednoduchším terčom pre domácich.

Námestie v Yazde

Stratená v spleti uličiek

Najlepšia cukráreň v Yazde a náš darček na Mikuláša... BTW: Naše zákusky sú stokrát lepšie!

Čím je však Yazd ešte preslávený je jeho zoroastriánska história. Zoroastrizmus je považovaný za najstaršie monoteistické náboženstvo na svete. Rozšírilo sa najmä na území dnešného Iránu a Afganistanu pred viac než 3000 rokmi. Zoroastrizmus bol hlavným náboženstvom v Perzii až do 7. storočia, kedy na územie vtrhli Arabi. Následne bol vytlačený islámom, napriek tomu sa mu práve v Yazde podarilo v značnej miere prežiť až do dnešného dňa. Zakladateľom tohto nábožentva bol prorok Zarathuštra a za jediného najvyššieho boha uctievajú Ahuru Mazdu.

Ahura Mazda? Aj vám to napadlo?… Nie, pomenovanie automobilovej spoločnosti nie je náhodné 😉

Zoroastrizmus sa okrem iného v nejednej praktike či dogme nápadne ponáša na kresťanstvo (či už vierou v prítomnosť dobra a zla, existenciu neba a pekla, možnosť slobodnej voľby alebo v posledný súd), no čo-to podobného zdieľa aj s islámom (zoroastriáni sa podobne ako moslimovia modlia 5-krát denne s dlaňami pred tvárou otočení v ich prípade smerom k zdroju svetla - najčastejšie k ohňu). Základný princíp zoroastrizmu znie jednoducho a predsa tak náročne: “Dobré myšlienky, dobré slová, dobré skutky.” 

Stále si myslíte, že ste o zoroastriánoch nepočuli? Určite ste videli životopisný film o Freddiem Mercurym - Bohemian Rhapsody. Pamätáte sa na scénu, v ktorej nahnevaný otec Freddiemu vyčíta, že zabudol na ich životné princípy? Použil presné slová: “Dobré myšlienky, dobré slová, dobré skutky!” Takisto sa v záverečnom dodatku spomína, že Freddie bol pochovaný podľa zoroastrianskych tradícii. O aké presne išlo, nevedno.

Čo však známe je, prezrádza aj jedna z Towers of Silence (Veže mlčania / Veže ticha), ktorú vidieť už z diaľky hneď po tom, ako vychádzame za okraj Yazdu. Veže ticha boli kruhové stavby postavené na vrcholkoch kopcov, kde zoroastriáni vyvážali svojich zosnulých. Keďže verili, že telá nebožtíkov sú nečisté, nemohli ich spáliť či pochovať, aby neznesvätili elementy zeme a ohňa, ktoré tak uctievali. Preto mŕtvych uložili do otvorov vyhĺbených uprostred veží ticha, kde ich nechali napospas supom, dravcom a prírodným živlom. Ešte v 70-tych rokoch 20. storočia bol tento spôsob bežne praktizovaný.

Veža ticha pri Yazde

O zoroastriánoch sa veľa dozvedáme aj vďaka Free city walking tour, ktorých sme s Gabkom veľkí fanúšikovia.

Takýmito prehliadkami mesta vás zväčša sprevádza nejaký dobrovoľník plný entuziazmu, keďže to robí preto, že chce a že ho to baví. A tým je viac než isté, že to bude baviť aj vás. Free city walking tours fungujú na báze dobrovoľného príspevku a nájdete ich všade možne vo svete. 

Podľa nášho sprievodcu sa čoraz viac Iráncov túži vrátiť k svojim zoroastriánskym koreňom, no podľa jeho slov: “Keď raz prejdete na upgrade, je tažké sa vrátiť späť.”  Islám je v Iráne tak silno zakorenený, že zoroastriáni tu predstavujú len mizivé percento. Ich zašlú slávu nám v Yazde pripomínajú ohňové chrámy (fire temples). Jedných z nich je aj Atash Behram, ktorý neustále priťahuje pozornosť veriacich i zvedavých turistov. Pod svojou strechou totiž ukrýva posvätný oheň, ktorý podľa všetkého horí od roku 470 n.l. (čiže takmer 1550 rokov). Do Atash Behram bol prinesený v roku 1934.

Pôvodný ohňový chrám zoroastriánov

Atash Behram

Posvätný oheň horiaci 1550 rokov

Z Yazdu si robíme aj jednodňový výlet. Uprostred ničoho navštevujeme v skalách, pred svetom ukrytú “Mekku” všetkých zoroastriánov, nazývanú jednoducho Chak Chak. Zastavujeme sa i v starobylom mestečku Karanaq, kde sa bez obmedzenia môžeme prechádzať v 1000 rokov starých domoch postavených z blata a tehál. Strácame sa v jeho uličkách a objavujeme tajné zákutia tohto miesta, ktoré bolo obývané ľuďmi už pred 4000 rokmi.

Chak Chak - Mekka zoroastriánov

Svätyňa vo vnútri

Starobylý Karanaq

Domy boli postavené len z blata a tehál.

Z Yazdu sa vraciame späť do Isfahánu. Opäť stopom. A div sa svete, nečakáme ani päť minúť a už máme odvoz. Na krajnici zastavuje taxík. Po mesiacoch v Ázii už taxikárov ignorujeme a tohto odbavujeme letmým mávnutím ruky. Ten sa ale nenecháva odbiť. Vystupuje z auta a lámanou angličtinou sa nám snaží vysvetliť, že aj keď je taxikár, mometnálne nie je v službe a rád nás niekam zvezie. Má totiž namierené do akéhosi vzdialenejšieho mesta za svojou rodinou. S vďakou, no trošku zahanbene z nášho prvotného správania, sadáme si do taxíka. Opäť raz prestupujeme v Naeine. Tam nám zastavuje kamión a v ňom opäť usmievavý chlapík. Volá sa Ali a vracia sa domov s nákladom pre stavbu svojho nového domu. Hneď sa predstavuje a podáva ruku Gabkovi. Predstavím sa teda aj ja a naťahujem ruku na pozdrav, no Ali mi svoju nepodáva. Ospravedlňuje sa a vysvetľuje mi, aby som sa nehnevala, ale že on ako moslim, sa nesmie dotknúť inej ženy, než svojej manželky. Samozrejme to chápem. Už sa mi raz v Iráne stalo, že som si nemohla sadnúť do auta k istému staršiemu mužovi, no celá situácia sa vyriešila tak, že si medzi nás sadla jeho žena.

Hodiny trávime rozhovorom s Alim. Svojím dobrý srdcom si nás úplne získava. V polovici cesty sa zastavujeme na pumpe tankovať. Ali sa nás pýta či si dáme zmrzlinu. Slušne odmietame, no po chvíli sa aj tak vracia s dvoma nanukmi v ruke. Usmievajúc nám ukazuje zopár drobných. Vraj natankoval do kamióna plnú nádrž a ešte mu aj vydali. V prepočte asi z troch eur!!!

Viete koľko stojí liter benzínu v Iráne? Neuveriteľných 9 centov. A 3 centy za diesel! Zatiaľ čo sa Ali modlí v kaplnke pri pumpe, my s Gabkom lízajúc zmrzlinu vymýšľame, ako by sme prepašovali zopár sto litrov benzínu našim domov na Slovensko. Len tak, ako suvenír z Iránu.

Ali nás pozýva k sebe domov na večeru. Už neraz sme sa presvedčili, akí sú Iránci nesmierne pohostinní a vrúcni. Súhlasime. Doma ho čaká krásna manželka a dve malé deti. Byt v Isfaháne majú moderný, dokonca majú aj stôl so stoličkami, takže stolujeme klasickým spôsobom.

Na večeri u Aliho 

Ali sa nám až doma priznáva, že keby Gabko nemal pri sebe ženu, nikdy by ho ako cuzieho muža do svojho domu nezavolal. No v takomto prípade, že má mňa, nevníma ho ako hrozbu pre svoju rodinu. Dokonca nás prehovára, aby sme zostali aj na noc. Nás ale čakajú v hosteli, kde sme si nechali veľké ruksaky a na ďalší deň máme pred sebou dlhú cestu do Kašanu.

Tradičný Kašan

Kašan je na rozdiel od predchádzajúcich miest značne konzervatívnejší a tradičnejší. Ženy chodia viac zahalené a najčastejšie v čiernom. Nedarí sa nám nájsť ani kávu, všade ponúkajú len čierny čaj. Náš hostel podobne ako aj ten v Yazde je prerobený tradičný dom. Vchodové dvere z ulice sú nízke, takže každého kto vchádza dnu, nútia skloniť hlavu. Sklonenie hlavy je znakom úcty. Za dverami takýchto tradičných domov sa však nenachádza žiadna miestosť, ale veľké otvorené nádvorie. Obkolesujú ho vysoké steny, ktoré veľkú časť dňa zabezpečujú príjemný tieň. Práve vďaka tomu sú tieto vnútorné nádvoríčka obľúbeným miestom odpočinku pre svojich domácich. Navyše iránske ženy za dverami svojich príbytkov nemusia nosiť na hlavách hidžáb, vďaka čomu si vedia na svojich nádvoriach vychutnať pocit vánku vo vlasoch.

Pri raňajkách spoznávame istú holandskú rodinku. Manželia spolu s dvoma dcérami pomaly končiacimi základnú školu sa rozhodli všetko zanechať a na jeden rok sa vydať na cestu karavanom z Holandska až do Indie. Bolo nesmierne zaujímavé počúvať, cez čo všetko sa museli prebiť v práci, na úradoch a v škole, kým dokázli vyraziť. Najväčšou motiváciou pre nich bol čas. Čas, ktorý túžili naplno prežiť so svojou rodinou a vedeli, že to v kolotoči dennodenného stereotypu v Holandsku nezažijú. Napriek rečiam označujúcich ich za najhorších rodičov na svete obaja vedeli, že táto cesta zmení ich život a bude nezameniteľnou skúsenosťou aj pre ich maloleté dcéry.
Okrem holandskej rodinky stretávame na hosteli aj dvadsaťročného chalana. Volá sa Lewin a on sa zasa vydal z Nemecka do Indie sám na bicykli. A vôbec nie je jediný, koho sme videli cestovať naprieč Iránom takýmto dobrodružnym spôsobom. Ani on nezabudol vyzdvihnúť dobrotu tunajších ľudí.

S dobrodruhom Lewinom

Bazár v Kašane

Pekáreň

Tento dobrosrdečný majiteľ nás zavolal do svojej cukrárne, aby nás pohostil koláčikmi

Bezpochyby najväčšia iránska mňamka - Arde (tahini) Shire (hroznový sirup)

Iránci robia brutálnu zmrzlinu. Jeden kopček stojí 10 centov!?

Sever Iránu - najmilšie príhody s ľudmi

Z Kašanu smerujeme do Teheránu, kde sme si cez Couchsurfing našli chalana, u ktorého možeme ostať. Pooya je asi v našom veku a je vyštudovaný pilot. Zostávame u neho len na noc, lebo na ďalší deň máme namierené na sever. U Pooyu si nechávame väčšinu vecí a autobusom ideme až do Masuleh. Ide o vychýrenú dedinku v celom Iráne a úplne chápeme prečo. Sever Iránu je na rozdiel od ostatných miest, ktoré sme doposiaľ navštívili, obkolesený prírodou. Tak hrozne nám chýbala tráva, stromy, rieky. Až v Iráne sme si uvedomili, ako je ľuďmi nedocenený dážď.

Čím je Masuleh ešte taká výnimočná je architektúra jej domov. Tie sú kaskádovito vsadené do strmého kopca, zatiaľ čo strechy jednotlivých domov slúžia ako terasa pre domy nad nimi.
Na ulici stretávame mladý párik. Len tak nás volajú k sebe na izbu. Keďže nemáme žiadne plány, spontánne sa k nim pridávame. Zvykli sme si, že je to v Iráne úplne normálne. Ponúkajú nás vodnou fajkou a pýtajú sa nás, či si s nimi nedáme víno. “Hmmm, víno! Tak dlho sme žiadne nepili.” Nemusia nás dlho prehovárať. Z ich “vína” sa nakoniec vykľula fľaša pálenky 😄

Dedinka Masuleh

Unikátne kaskádovité domy

Zahra s priateľom nás len tak pozvali k sebe domov. Na vodnú fajku a "víno" 😅

Dizi - tradičné iránske jedlo - podobá sa nášmu gulášu, no dostanete k nemu aj pučidlo, ktorým si to v tanieri všetko pomliagate

V Masuleh ostávame necelé tri dni a stopom sa plánujeme dostať až ku Kaspickému moru. Opäť raz máme štastie na odvoz. Z auta do auta a nakoniec do kamiónu prestupujeme asi štyrikrát. Cesta nám zaberá celý deň, ale o tom predsa stopovanie je. Čo nás na stopovaní najviac baví sú samotní ľudia, ktorých stretávame. A môžete si byť istí, že žiadni hundroši či frfloši vám zastavovať nebudú. Práve naopak.

Vo Fumane potrebujeme prejsť z jedného konca mesta na druhý. Zrazu za nami beží mladá žena a pýta sa nás či nepotrebujeme poradiť či pomôcť. Nemo na ňu hľadíme a nechápeme, kde sa berie v ľuďoch toľko empatie. Vravíme jej, že sa potrebujeme dostať až do Ramsaru. Aj keď ide s mamou a bratom len do susedného mesta, rada nás zvezie. Mama nás hneď hostí typickými fumanskými koláčmi, dievčina nám zasa prezrádza, že študuje v Nemecku a že dobre vie, aké to je, keď niekto potrebuje pomôcť v cudzej krajine. Keď porovnáva Nemecko s Iránom, paradoxne sa bezpečnejšie cíti v Iráne. Tu sa vám totiž ľudia sami budú predbiehať, aby vám v krajnej situácii pomohli.

Až za tmy prichádzame do Ramsaru. Jediné, čo nás sem ťahalo je Kaspické more. Aj keď nevieme, ako to tu vyzerá v sezóne, to čo vidíme teraz nás nijako neuchvacuje. Kaspické more je sivé, pláž  plná smetí a mesto také nijaké. Čím sa nám však Ramsar navždy zapísal do spomienok je práve vďaka ľuďom. Ak by sme tvrdili, že sme v Iráne nestretli nikoho, kto nás chcel oklamať a obrať o peniaze, klamali by sme. Práve v turistickom Ramsare sa nám to prihodilo hneď niekoľkokrát. No vždy sa našiel niekto, kto nám to v priebehu okamihu stonásobne vynahradil.

Prvýkrát pri Kaspickom mori

Raz sme si tak chceli v cukrárni kúpiť koláče. Majiteľ nám však ani na tretí raz nechcel povedať sumu, čo na základe našich predchádzajúcich skúseností neveští nič dobré. Začínam sa hnevať a už-už sa chcem otočiť a odísť. No zrazu pán za kasou niečo ťuká do mobilu a v Google prekladači nám ukazuje krkolomný preklad: “Ste mojimi hosťami.” Snažíme sa ho prehovoriť a zaplatiť mu, no odmieta. Musíme sa mu predsa nejako odvďačiť! Sľubujeme, že ešte prídeme.

Na ďalší deň sa stretávame vďaka Couchsurfingu s ďalším mladým iránskym párikom. Trávime spolu celé popoludnie a veľa sa rozprávame. Abed sa zaujíma, aké to je žiť v Európe. Raz by sa tam chcel veľmi dostať. Pýta sa nás, či by sa ich ľudia v Európe báli. Za to, že sú tmavší, že sú Iránci… V tej chvíli neviem, čo na to povedať. Cítim smútok za nich a hanbu za nás…

Spoločne sa vraciame do cukrárne a berieme so sebou aj čerstvé ovocné štavy z granátového jablka. Cukrár sa teší, chce aby sme k nemu prišli na večeru a prespali v jeho dome. Slušne odmietame, lebo vieme, že musíme ísť ďalej. Na cestu nám balí plnú krabicu koláčov. Na naše námietky, že sa nám krémové koláče po ceste pokazia, nám pribaľuje ešte jednu krabicu. Tá je plná koláčov bez plnky. Radšej viac nenamietame…

Na ďalší deň Ramsar opúšťame a pred sebou máme našu poslednú zastávku. Ale teraz naozaj - našu úplne poslednú zastávku pred tým, než poletíme domov na Slovensko. Teherán.
Ani nestihneme začať stopovať, zastavuje sa pri nás auto. Niekto na nás kýva. Asi taxikár. Ideme radšej ďalej. Auto sa znova posunie a opäť sa zastaví pri nás. Vystupuje z neho nadšený chlapík. Víta nás v Iráne a predstavuje sa ako Sufi. Chvíľku sa s ním rozprávame a hneď nás pozýva k sebe domov. Slušne odmietame. Následne otvorí kufor dodávky a hovorí: “ Toto všetko je vaše.” Opäť slušne odmietame.

Sufi obchoduje s čajmi. Vyberá dva kilové sáčky čierneho čaju a obom nám ich podáva so slovami: “Mama”…”Papa”…. Znova slušne odmietame a vysvetľujeme, že nemáme vo svojich ruksakoch miesto na dve kilá čaju pre našich rodičov. Sufi však nepočúva a je ochotný nám dať všetky čaje, čo má v aute. Gabko začína byť nervózny a ráznejšie odmieta. Nakoniec odchádzame s malými balíčkami zeleného a čierneho čaju. Sufi nasadá do auta, zakývame si, naštartuje, prejde asi 10 metrov a znova vystupuje z auta so sáčkom v ruke. Našiel ešte tri vlašské orechy. Také tie nerozbité v škrupine. Vie, že sú dostatočne malé na to, aby sme ich neodmietli. A my chápeme, že tu už dávno nejde o čaje či orechy. Nikdy pre nás tri vlašské orechy neznamenali toľko, čo v tom okamihu.

Pohostinný cukrár (tretí sprava) v Ramsare. Vedľa neho Abed s priateľkou.

Náš milý Sufi, s ktorým sme ešte aj po roku v kontakte.

Ešte nám chýbajú asi tri hodiny do Teheránu. Stopujeme na okraji akéhosi mesta. Okoloidúci nás posielajú na autobus, my však chceme zakončiť našu cestu dobrodružne. Podivne dlho čakáme, no nikto nám nezastavuje. Z neďalekého obchodíka k nám prichádza majiteľ čajovne a nesie nám na tácke dva teplé čaje a koláčiky k tomu. Keďže sme nabalení ešte krabicou koláčov z Ramsaru, na výmenu mu nechávame na tácke zopár z nich. Odrazu na nás niekto máva z auta z protismeru. Vraj ide do Teheránu, ale po diaľnici. Je to obchodník. Zariaďuje si posledné veci ešte pred tým, ako odíde s celou svojou rodinou do Kanady. Na polceste sa zastavuje v reštaurácii. Aj on nám nesie čaj a koláč…

Teherán a domov

V Teheráne ostávame ešte dva dni. Irán v nás zanecháva slovami len ťažko popísateľné pocity. Asi žiadna krajina nás za taký krátky čas nenaučila tak mnoho ako práve Irán. Boli sme tu 25 dní, počas ktorých sme ani raz nepocítili strach, no namiesto toho sa vždy našiel niekto, kto nás nezabudol zahrnúť pozornosťou, vrúcnosťou, pohostinnosťou a pomocou. Viem, že sa nikdy nebudeme môcť týmto ľuďom odvďačiť, no ak by som mala tú moc vziať Irán do náručia, s láskou a úctou by som ho silno objala. So všetkými jeho nádhernými ľuďmi.

Azadi tower (Veža slobody)

Na čajíku v Teheráne

Hao z Číny a Pooya (v strede)

Naše 14-mesačné dobrodružstvo je na konci. Aspoň nateraz. Neľutujeme ani sekundu. Veľa sme sa toho naučili - o svete, o ľuďoch, o prírode, o kultúrach, o náboženstvách a v neposlednom rade sme sa toho naučili nesmierne veľa o sebe samých. Neraz to ani zďaleka nebola dovolenka. Bola to drina, fyzické nepohodlie, psychický nápor, no každý okamih sa doslova vryl do naších pamätí. Pociťujeme obrovskú vďačnosť za to, že vôbec môžeme žiť v dobe, kedy je cestovanie tak dostupné a že sme nabrali odvahu na toto naše rozhodnutie. Lebo práve to nám zmenilo naše životy.

Na stanici v Budapešti - 21.12. 2018 - Hrozne sa tešíme domov a na naše slovenské (najčarovnejšie) Vianoceeeee!

Nie nadarmo sa hovorí, že cestovanie je jediná vec, ktorú si kúpiš a spraví ťa bohatším. Na Slovensko sa vraciame ako boháči. Boháči na zážitky, no stále s vedomím, že to najdrahšie nás aj tak čaká doma.