Irán? Prečo zrovna Irán?
Nápad zastaviť sa cestou domov v Iráne nám vnukli naši kamaráti Simona a Jaume ešte na Srí Lanke. Vraj tam žijú najmilší ľudia na svete a že celkovo musíme stihnúť zažiť túto krajinu prv, než ju zničí masový turizmus. Nebolo nás treba dlho presviedčať. V Iráne sa proste musíme zastaviť a basta!
Na letisku v Dubaji počas prestupu sledujem ľudí okolo seba v odletovej hale. “Asi takto vyzerajú Iránci,” vravím si v hlave pri pohľade na tradične odetých starkých sediacich na zemi. No, nevyzerajú… V poloprázdnom lietadle nikto s podobným vzhľadom nie je. Keď pilot oznamuje, že za desať minút pristávame, výhľad z vtáčej perspektívy ma začína znepokojovať. Krajina pod nami je pustá, vyprahnutá, kamenistá. Len kde-tu vidieť malé osídlia. Žiadna voda, žiadne stromy, žiaden život.
Je pravda, že moje očakávania boli nahlodané istým slovenským cestovateľským blogom, v ktorom dievčina opisovala Irán ako krajinu, kde sa cez internet nedá nájsť žiadne lacné ubytovanie, že ženy (aj cudzinky) musia chodiť zahalené a na akékoľvek oblečenie kopírujúce ženskú líniu tela môžu rovno zabudnúť, že držanie sa za ruky s mužom na verejnosti je totálne tabu, že páry, ktoré ešte nevstúpili do stavu manželského, neubytujú v jednej izbe ani náhodou (preto sa oplatí ako dôkazový materiál zohnať obrúčky), že po uliciach striehne na morálnych delikventov špeciálna polícia a ako úplný vrchol, že pizza je národným fastfoodom a kávu nikde nezoženiete, nanajvýš vo veľkých mestách, a to za parádne draho…
A viete čo? Nič z týchto užitočných “travel hackov” pravda nebola. Čo však pravda bola, je to, že všetky ženy musia mať na hlave hidžáb. Preto si aj ja na palube lietadla poslušne obtáčam hlavu šatkou. Na uliciach Širázu však zisťujem, že tunajšie ženy si so zahaľovaním ťažkú hlavu nerobia. Niektoré majú šatky len letmo uchytené na temene, niektoré majú na sebe štýlové rifle, niektoré dokonca legíny, no nenápadne prekryté dlhším kabátikom (aby sa nepovedalo). Mnohé z dievčat sú vyfintené, vymaľované. Teraz sa mi smeje, keď si spomeniem, ako som takmer zinfarktovala po tom, čo som zistila, že mi šatka už dávno z mojej blonďavej hlavy spadla a ja si takto “naholo” vykračujem po chodníku. V tom okamihu som samú seba videla v putách ležať na zemi s veľkým šarlátovým písmenom vyrytým do hrude.
Ale poviem vám, že už len dostať víza po príchode na letisko, bolo spolovice stresujúce, spolovice vzrušujúce. My sme totiž boli už vopred dohodnutí s Tayebeh, ktorú sme znova raz našli cez Couchsurfing a u ktorej sme v Širáze mali bývať. Túto informáciu sme však na imigračnom nesmeli spomenúť. Couchsurfing spolu s Facebookom spadajú v Iráne do kolónky - ZAKÁZANÉ. Tak to je aj s alkoholom, ba dokonca aj so zábavami. Párty miesta vás v Iráne rozhodne vábiť nebudú. No keďže zakázané ovocie chutí najlepšie, iránska mládež sa vynašla aj v tomto. Zábavy s drinkami, hlučnou hudbou a tanečkami bez hidžábu proste musia byť. Samozrejme zakaždým na tajnom mieste, o ktorom sa človek nedozvie nijak inak, než cez Instagram. Ani Insta stories z diskotéky nechýbajú. Na našu otázku, či sa neboja policajnej razie, nás istý mladý párik upokojuje, že polícia na Instagram nechodí. 😁
Širáz
Dobre teda, ale poďme pekne poporiadku. Víza dostávame až po príchode. Predchádzalo tomu však niekoľko sprievodných otázok vyzvedajúcich - na čo sme tu, aké sú naše plány, kde, prípadne u koho budeme bývať a z kadiaľ sa vôbec poznáme. O všetkom sme sa vopred s Tayebeh dohodli, aby sa naše výpovede zhodovali, keďže jej priamo z letiska volali, či naozaj očakáva nejakú návšetvu zo zahraničia. Nakoniec sme víza dostali, no namiesto klasickej pečiatky sme si našli nálepku na zadnej strane obalu pasu. Tá mala dômyselne zakrčený roh, aby sa bez povšimnutia dala odlepiť v prípade, ak by naše cesty niekedy v budúcnosti smerovali napríklad do USA. Milé od nich.Pred budovou letiska nás už čaká Tayebeh aj s odvozom. Tayebeh je ženou v domácnosti. Zatiaľ čo je jej muž spolu s dvoma deťmi mimo domova, rada trávi čas s couchsurfermi, vďaka čomu môže trénovať svoju angličtinu v praxi. Tayebeh, aj keď je od nás strašia ani nie o 6 rokov, stáva sa na týždeň našou mamou. Vyvára nám, sprevádza nás po Širáze a najmä nám spolu s manželom Keramatom pomáhajú s komplikovanou finančnou situáciou, ktorá v Iráne čaká každého, kto si z domu nenesie v hotovosti dostatočnú eurovú alebo dolárovú rezervu. A tú sme my veru po 13 mesiacoch cestovania v Ázii so sebou nemali.
 |
| Tradičné stolovanie v Iráne. Bez stola a stoličiek s Tayebeh a rodinkou. |
 |
| A tiež bez postele. V Iráne sa spáva na koberci. |
Ono je to tak, že v Iráne sú vám naše platobné karty úplne nanič. Peniaze sa nimi z bankomatov vybrať nedajú a nedajú sa ani previesť na niekoho iránsky účet, tak aby vám on následne dal nejakú hotovosť. Preto sme sa s Tayebeh dohodli, že peniaze prevedieme na účet jej švagrovi v Nemecku, za čo nám oni dajú tunajšiu hotovosť (mínus nejaká tá provízia) na účet otvorený na jej syna. Celé komplikované, čo vám poviem. No to sme len na začiatku.
Platenie v iránskej mene je tiež celé zamotané. Oni totiž majú dve meny - Rial a Toman. Rialy sú oficiálnou menou, takže aj peniaze sú vydávané v rialoch. No v obchodoch sa zasa ceny uvádzajú v tomanoch. Takže ak od vás predavač pýta napríklad sumu 12 500 (myslí tým vždy tomany), ale vy mu máte zaplatiť v rialoch - čiže pridáte vždy jednu nulu, teda mu dáte 125 000 rialov. Dopletení? Verte, že aj my sme boli!
V decembri 2018 bolo 125 000 rialov (čiže 12 500 tomanov) 1 euro. Kurz v Iráne je však hrooozne nestály. Vďaka iránskej mene sme sa ale zo dňa na deň stali milionármi, aj keď reálne sme mali vo vrecku len niekoľko eur.
Aby toho nebolo málo, brojíme sa aj s jazykovou bariérou. Irán bol ešte do roku 1935 Perziou, a teda úradným jazykom je perzština (nazývaná aj ako Farsi). Aj keď angličtina tu nie je až taká populárna, vždy sa našiel niekto na ulici, v autobuse, v metre, kto nás srdečne vítal slovami “Welcome to Iran!” Čo však bolo pre nás viac než deprimujúce, boli naše snahy objednať si jedlo. Ako inak, anglické menu v ponuke vo väčšine prípadov nemali a zväčša nám po anglicky nikto nevedel vysvetliť, čo sú to tie haky-baky na papieri pred nami. Tak sme si začali vyberať jedlá iným spôsobom. Vďaka tomu, že nás Keramat naučil rozpoznať číslice, začali sme ukazovať na jedlá podľa toho, koľko sme za ne chceli minúť. Potom sme už len dúfali, že to, čo nám donesú, bude niečo normálne a chutné. Niekedy sme sa trafili, inokedy nie. Jeden z nás raz dostal mäso s ryžou a druhý… čistú ryžu. 😂
Najžalostnejší prípad bol však ten, keď sme už mali po krk mäsa. Zavítali sme do akejsi jedálničky, kde sme sa od čašníka začali vyzvedať, čo majú v menu. Prstom sme prechádzali z riadka na riadok a pýtali sa, čo to je. Keď sme už asi po piatykrát od neho nedostali nič iné, len jediné slovko - KEBAB - nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať, prípadne vybehnúť z reštaurácie šialene kričiac a trhajúc si vlasy. Nuž… aj taký vie byť Irán.
 |
| Jedna z mnohých tvárí kebabu. Tu sme ho zapíjali divným kyslým mliekom s bublinkami. |
Irán je spolu s Indiou jednoznačne najkurióznejšou krajinou, akú sme kedy navštívili. V Iráne sa píše podľa perzského kalendára rok 1398. Nový rok, tzv. Nowruz, oslavujú vždy s príchodom jari, teda 21. marca. To vysvetľuje ten prapodivný kalendár na stene u Tayebeh..
V Širáze opäť raz navštevujeme mešitu. Prvý a poslednýkrát sme do mešity vkročili v Kašmíre v mestečku Srinagar. Po toľkých hinduistických a budhistických chrámoch, čo sme my videli na potulkách Juhovýchodnou Áziou, som túžila aspoň očkom nahliadnuť do jedného z tých moslimských. Naša návšteva mešity v indickom Srinagare však dopadla dosť nepríjemne. V skratke, aby ste pochopili moje pocity a obavy - v Kašmíre silne prevláda islam a s tým spojená kultúra. Žiaľ, tam som prvý raz zažila do očí bijúcu nerovnosť len preto, že som žena. Prejavovalo sa to napríklad v štýle odpovedania (muž hovoril vždy smerom na Gabka, aj keď som sa pýtala ja), dokonca mi raz v reštaurácii doniesli jedlo takým spôsobom, že ho položili pred Gabka a až ten mi ho ako muž mohol posunuť. “Aký kraj, taký mrav,” vravela som si. No to sme ešte nevrkročili do mešity.
Niekto na ulici nás posmelil, aby sme sa nebáli a šli dnu. Vedela som, že s odhalenou hlavu sa tam nepatrí vojsť, tak som si prehodila cez vlasy šatku a obaja s Gabkom sme vošli do mešity. Po niekoľkých minútach sa začali zhromažďovať ľudia (teda len muži) na modlitbu. Postávali sme nenápadne v ústraní, no aj tak som mala pocit, že tam vítaní nie sme. A tak aj bolo. Po chvíli sa pri nás pristavil muž a Gabkovi oznámil, že tam nemáme čo robiť. “Veď tu máš ženu,” vysvetlil. Vtedy sme si povedali, že do mešity viac chodiť nebudeme.
No a tu v Širáze, nás Taybeh hneď posiela na návštevu jednej z nich. Cítim sa znova taká nesvoja, keď postávame pri vstupe do mešity Imamzadeh-ye Ali Ebn-e Hamze. Mám nutkanie sa otočiť a utiecť, no z dverí s označením “Návštevníci” vychádza zahalená žena a volá nás dnu. V miestnosti nás čaká milý, usmievý pán a hovorí nám, že ak chceme ísť do mešity, pokojne môžeme. A že sa nemáme ostýchať urobiť vo vnútri aj nejaké fotky, ak chceme. Gabko do vnútra ísť nechce, mne to však nedalo a zvedavosť nadomnou opäť zvíťazila. Prehadzujem si teda cez seba šatku a idem dnu.
Ja som sa vám, prosím pekne, ocitla rovno v mužskej časti mešity. No na rozdiel od Kašmíru, tu sa ma nikto nestránil. Vlastne, nikto si ma tu ani nevšímal. Pozorujem modliacich sa mužov a celé ma to akosi fascinuje. Vnútro mešity sa bliští vo svetle lámp sťa drahokam. Steny aj strop sú vyskladané z tisícov malých kúskov zrkadiel a celkovo tá atmosféra pôsobí veľkolepo. Po tom, ako prechádzam do ženskej časti, niekoľko hláv sa na mňa otočí. Jedna z modliacich sa žien prichádza ku mne, srdečne mi triasie rukou a víta ma. Odrazu po mojom napätí a neistote niet ani chýru. Nadšená z toľkého zážitku sa vraciam ku Gabkovi. Ten už do seba niečo tlačí. A núkajú aj mňa. Vraj je to typický iránsky pokrm. Ide o hustú strukovinovú polievku - volá sa jednoducho - Ash. Gabko sa tvári, že už nevládze. Je to taký betón do žalúdka a chuťovo to neskôr hodnotíme asi tak, že raz stačilo. Poslušne papkám aj ja a popri tom počúvame zaujímavosti od milého pánka. Nenútene nám rozpráva o islame a z jeho slov cítiť lásku. Zo situácie, ktorá trápi v posledných rokoch nielen Európu, je nešťastný. Ľudí vraždiacich v mene Alaha, ktorí ubližujú aj “svojim” za skutočných moslimov nepovažuje.
 |
| Mešita Immazadeh-ye Ebn-e Hamze |
 |
| Vo vnútri |
V celom Iráne je mešít neúrekom. Ale rozhodne tá najkrajšia, akú sme kedy videli je práve tu, v Širáze. Má prezývku Pink mosque (Ružová mešita) a najlepší čas, kedy do nej zavítať, je pri západe slnka. Z fotiek pochopíte prečo 😊
 |
| Pink mosque |
Irán je skutočne zvláštna krajina. Neviete, čo od nej očakávať. Svetové médiá nerobia krajine najlepšiu reklamu. Ešte aj štáty, s ktorými Irán susedí, naháňajú strach. Je vôbec bezpečné do tejto oblasti cestovať? No už len pár dní v Iráne nám stačilo na to, aby sme pochopili, že politika je jedna vec a reálny život Iráncov druhá. Bezprostrednosť a skutočný záujem lokálnych ľudí nás doslova odzbrojili od všetkých pochybností a predsudkov. Dokonca sme sa nad otázkou typu: “Či sa tu nebojíme? Veď, my, Iránci, sme teroristi,” ktorou nás s úškrnom vítal istý miestny okoloidúci, museli zasmiať.
My s Gabkom Iráncov označujeme za najmilších ľudí na svete. Či je to tak, samozrejme s istotou povedať nevieme. Ale rozhodne je Irán najpriateľskejšou krajinou, ktorú sme doposiaľ navštívili. Toľko dobra sa nesie vzduchom až je to nepochopiteľné. V krajine s takou reputáciou…
Perzepolis
S Keramatom, manželom Tayebeh, sa vydávame na výlet. A to rovno do významného starovekého mesta, sídla perzských kráľov, do Perzepolisu. Perzepolis začal budovať kráľ Dareios I. okolo roku 520 pred Kristom. Jeho kamennú hrobku (Nakš-e Rostam) navštevujeme ešte po ceste. Perzepolis dýcha históriou, aj keď po ňom zostali len ruiny. Na zemi sedia mladí študenti architektúry so skicármi v lonách, pohltení jedinečnosťou týchto múrov.Iránci milujú pikniky. A to hocikedy a hocikde. Aj pred bránami Perzepolisu sú ich desiatky. Nerobia si nič z toho, že v okolí nerastie tráva. Sedia na dečkách v prachu, na kameňoch alebo pri ceste a bafkajú si svoju milovanú vodnú fajku. Niektorí si ju dokonca zapália aj v aute počas jazdy. Aj my sa zastavujeme na piknik. Po tme. Na krajnici rýchlostnej cesty stojac pri kufri auta. Popíjame čaj z termosky a pochutnávame si na granátovom jablku. Celé je to také… iránske. 😋
 |
| Hrobka Nakš-e Rostam |
 |
| Perzepolis - staroveké sídlo perzských kráľov |
 |
| Gabko si cestou z Perzepolisu kúpil Magnum. 😂 Ach, koľká podoba... |
V Širáze ostávame necelý týždeň. Tayebeh nám pomáha zjednávať ceny za vianočné darčeky našim domov na miestnom bazári. Návšteva iránskeho bazáru je zážitkom samým o sebe. Rozmanité obchodíky na štýl trhov sa tiahnu kamsi do nedohľadna. Na rozdiel od našich trhov sú umiestnené v rámci honosne zdobenej budovy, čím samotná prechádza uličkami bazáru získava na jedinečnej atmosfére. Či je týždeň, či víkend, hemží sa to tu ľuďmi. Ženy vyberajú mosadzné riady a drahé látky, muži zasa obchodujú medzi sebou so striebrom a perzskými kobercami. Nesmie chýbať ani zastávka v obchodíku s koreninami. Irán je totiž najväčším exportérom šafránu na svete, takže máme jasno, bez čoho sa domov nemôžeme vrátiť.
 |
| Nákupy na bazáre |
 |
| Bez šafránu si Iránci nevedia predstaviť život. Dávajú ho napríklad aj do ryže. |
 |
| Ručná výroba perzských kobercov |
Autobusom sa zo Širázu presúvame do Isfahánu. Po zážitkoch z verejnej dopravy v Juhovýchodnej Ázii vám či chcete, alebo nechcete, ostane istá psychická ujma. Cesta autobusom v Iráne je pre nás ale dostatočnou náplasťou na túto ranu. Aj keď je autobus starý, na každého cestujúceho čaká veľké pohodlné sedadlo s kopou miesta na nohy. Dokonca si ho viete sklopiť tak, že sa vám zároveň spod nôh vysunie podnožka. Do ruky dostanete balíček s jedlom a pitím a už vám nič nebráni v tom, aby ste sa počas cesty cítili ako doma v obývačke.
Isfahán
Isfahán je jedným z tých miest, pri pohľade na ktoré vás ako prvé uchváti tunajšia architektúra. Budovy, najmä mešity, sú honosne zdobené tradičnými modrými vzormi a všetko pôsobí tak veľkolepo. Čo však už tak ohurujúco nepôsobí je príroda. Okolie Isfahánu je suché, mdlé. Dokonca popod najznámejší most Siosepol už niekoľko rokov netečie rieka. Výrazne k tomu dopomohla tamojšia spoločnosť, ktorá vodu z rieky používala na výrobu ocele, až kým rieka z koryta úplne nezmizla.Už v Širáze sme si všimli, že nejedno mladé dievča malo na ulici prelepený nos. No až po tom, čo nás zastavil na ulici jeden mladý párik a muž pochválil Gabkov nos a spýtal sa ho, či je jeho, pochopili sme prečo. Tu sú mladí (najmä ženy) posadnutí malými rovnými nosmi a jednoducho, čo im nenadelila príroda, vyrieši plastický chirurg…
Pristavujeme sa aj pri jednom z mnohých výkladov. Visí v ňom nádherný perzský koberec. Z dverí na nás volá predavač, aby sme sa prišli pozrieť dnu. Vo vnútri sedí pri krosnách žena a pracne robí uzlíky. Proces výroby jedného takéhoto perzského koberca je nesmierne zdĺhavý. Na tých menších pracuje jeden človek niekoľko mesiacov, na veľkých aj niekoľko rokov! Niet divu, že ceny za ne sa pohybujú v tisícoch eur. Tie najjemnejšie majú v sebe okrem vlny votkané aj hodvábne vlákna a keď sa ich raz dotknete, neviete s tým prestať.
 |
| Obdivuhodná architektúra |
 |
| Námestie v Isfaháne |
 |
| Most Siosepol bez rieky |
 |
| Zákaz kúpania |
 |
| Študentky s učiteľkami si nás privzali na piknik. |
 |
| Kávičková kultúra |
 |
| Nezabudnuteľná koštovka |
 |
| Tak toto jedlo trmflo aj vyprážané osy z Nepálu. |
 |
| Pozrieme sa na zúbky. |
Z Isfahánu mierime rovno do mestečka Varzaneh, odkiaľ sú len na skok slnkom zaliate duny a púšť siahajúca až za horizon. Ale o tom až v ďalšom blogu.
