 |
| Ranný výhľad a raňajkový altánok |
Zbehneme dole na raňajky. Objednané máme banánové palacinky. Očakávali sme niečo také, ako naše palacinky plnené kúskami banánov, ale to čo dostávame je oveľa väčšie kúzlo. Resp. taká finta 😛
Rozpučené banány sú súčasťou cestíčka! Možno niektorí z vás tak robia palacinky, my sme to však nepoznali. Je to veľká mňamka.
Po raňajkách nasleduje pomalé chystanie batohov. Ešte sme na začiatku, trošku to trvá kým človek natlačí všetky veci na seba do 70-litrového batohu. Ideálne tak, aby najvyššie boli tie, ktoré môže potrebovať.
Svetlo bolo odkedy sme hore, ale po raňajkách už priamo dopadajú na nás slnečné lúče. Vyzerá to na teplý deň. Kraťase, tričko, opaľovací krém.
Trasu moc neriešime. Dedinky sú od seba na maxialne 2-3 hodinky. Prejdeme koľko prejdeme, sme časoví milionári.
 |
| Tabuľa s rozpisom dediniek, s časmi na prechody a s nadmorskou výškou (14. Nov. 2017) |
Dedinky sú zakaždým veľmi autentické a milé.
Ešte je asi skoro, detičky prichádzajú oproti v uniformách. Idú do školy. “Namasteee”. Vítajú nás zakaždým s úsmevom a precvičujú si angličtinu.
“How are you?”
“Where are you from?”
…
“Give me your pen”
“Give me your sweet” … tak no. Máme ešte pár Horaliek, ale nemôžeme za hodinu rozdať všetky.
V dedinách je uvoľnená pracovná morálka. Chill. Sem tam na poliach viažu seno alebo zbierajú nejaké plody. Občas sa niekto motá okolo dobytka. Veľa toho nie je, väčšinou 1-2 kravičky v stajničke alebo popri domoch.
Dediny striedajú lesné cesty. Také, aké u nás nie sú. Tropické! Rastliny sú veľké aj teraz, v období sucha. Porast sa teší z množstva vodopádov, ktoré míňame jeden za druhým. My sa z nich tešíme ešte viac.
Na začiatku jednej osadky nás víta mladý chlapík chrúmajúc niečo z malého tanierika. Pýta sa, či si nechceme kúpiť marihuanu. Po našej negatívnej odpovedi ponúka na ochutnávku to, čo momentálne žuje. Pozeráme, no nedá sa rozpoznať, o čo ide. Malé šulce. “Bee,” hovorí chlapík. Pozreme sa ešte lepšie a boli to naozaj včely, respektíve osy. Pražené. Po mikrosekundovom váhaní si už vychutnávame osy 😛 Sú skvelé! Slané, chrumkavé a vnútri ako zemiakové pyré. Thank you, “dhanyabad” a ideme ďalej. Miška zrazu odpľúva. Vraj jej medzi zubami ostali tykadlá.
Po ceste vidíme ďalšieho giga pavúka. Pavučinu má potiahnutú nad našou cestičkou cez celú šírku. Pomerne kľudne prechádzame popod a akurát sa rozhodnem priznať Miške, že včera v našej druhej izbe som predsalen musel zabiť jedného votrelca 😄
Kým sa Miška umývala, zrazu kukám na stenu. Zo spodku plagátu na stene vykúkali tri otrasné nohy. Vtedy som už nemal na výber. Chytiť ho a vyhodiť mi prišlo nechutné, takže som plagát pritlačil mojou fľaškou na vodu. Nohy padli na zem, telo ostalo nezvestné.
Späť ale k túre. Okrem pavúka míňame aj banánovník s banánmi.
Ťažko povedať, či to niekto pestuje alebo rastie nadivoko. Záhrady tu totiž nie sú jasne oddelené od lesa. Každopádne, zasa sme videli niečo, čo predtým ešte nie.
V nasledujúcej dedinke hladkáme malilinkú bielu kozičku. Na kilometer sa k nám pridáva biely pes na prechádzku, po schodoch oproti idú oslíky s vrecami na chrbte. Flóra a fauna prvého dňa nás zázračne baví 😊
V nasledujúcej dedinke hladkáme malilinkú bielu kozičku. Na kilometer sa k nám pridáva biely pes na prechádzku, po schodoch oproti idú oslíky s vrecami na chrbte. Flóra a fauna prvého dňa nás zázračne baví 😊
 |
| Vianočná ruža á la džungľa |
 |
| Krokodíly našťastie neboli |
 |
| Kozičky |
No konečne! Pricháme k prvéme visiacemu mostu. Doposiaľ sme ich videli len na YouTube videách. Tieto modernejšie visia na oceľových lanách, konštrukcia je z hliníka a zdobené sú modlitebnými vlajkami (pre šťastný prechod asi). Dĺžka tohto prvého je pribiže 30m.
Po moste začíname rátať vzdialenosti. Malo by nám to vyjsť do Chamche. To je tá dedinka, kde sme pôvodne chceli začať túru. Musíme si ale švihnúť, lebo oproti letáčiku s časovým rozpisom kráčame o polovicu pomalšie 😕 Obed vynechávame. Necítime veľký hlad a okrem iného je to aj ušetrená polhodinka.
Za malú chvíľku je už trasa menej jasná. Po úspešnom zablúdení ušetrenú polhodinku rovno strácame 😄
Nasleduje prvý úsek po ceste (znova uvediem: “ceste”). Kráčať po nej je morda. Asi každých 5 minút nás predbieha nejaké vozidlo, ktoré zväčša narobí kúdol prachu. Takto spotení, v teple, si to veľmi “užívame”.
Všeobecne by sme sa mali zdržiavať na ceste iba minimum. Tá totiž vznikla presne po trase starého pešieho chodníka a po jej otvorení bolo niekoľko takých rokov, kedy turisti museli zdieľať prerobený chodník s autami.
V rozpätí rokov 2006-2008 si celá táto situácia vyslúžila obrovskú kritiku zo strany turistov. Informácie sa šírili dokonca aj po blogoch, v dôsledku čoho značne začala klesať návštevnosť tejto túry. Našťastie zodpovedný nepálsky úrad sa uvedomil a začali budovať alternatívnu turistickú trasu. Od roku 2010 je táto trasa navyše značená vďaka iniciatíve istého Nemca, ktorý sa dostal bližšie ku kľúčovým ľuďom tejto oblasti.
V rozpätí rokov 2006-2008 si celá táto situácia vyslúžila obrovskú kritiku zo strany turistov. Informácie sa šírili dokonca aj po blogoch, v dôsledku čoho značne začala klesať návštevnosť tejto túry. Našťastie zodpovedný nepálsky úrad sa uvedomil a začali budovať alternatívnu turistickú trasu. Od roku 2010 je táto trasa navyše značená vďaka iniciatíve istého Nemca, ktorý sa dostal bližšie ku kľúčovým ľuďom tejto oblasti.
Je 16:10, pomerne vyčerpaní prichádzame do dediny Jagat. Odtiaľ ešte 1,5h do Chamche.
 |
| Dedinka Jagat |
Zatiaľ čo oddychujeme pri ceste, pristupuje k nám jedna starenka a núka nám šperky, čaj a ubytovanie. Šperky sú váha navyše, vodu máme a spať ideme do Chamche. Po anglicky vie iba zopár slov, takže následné presviedčanie je krátke. Nenápadne však pristupuje k mladému chalanovi na druhej strane cesty a niečo si šuškajú. Ako keby nebolo jasné, čo robia...
Chalan sa zrazu pýta, kam ideme a či nechceme ubytovanie. S takým špekulantským pohľadom dodáva, že Chamche je ešte na 3 hodiny a za chvílku je už tma. Tento pohľad a tón už poznáme. Klamstvo pre biznis. Od ľudí, ktorí niečo predávajú alebo ponúkajú nejaký servis je tu takmer nemožné získať pravdivú radu.
Chalan sa zrazu pýta, kam ideme a či nechceme ubytovanie. S takým špekulantským pohľadom dodáva, že Chamche je ešte na 3 hodiny a za chvílku je už tma. Tento pohľad a tón už poznáme. Klamstvo pre biznis. Od ľudí, ktorí niečo predávajú alebo ponúkajú nejaký servis je tu takmer nemožné získať pravdivú radu.
Zberáme sa a ideme na posledný výšľap. Konečne sme odbočili z cesty. A dokonca kam?! Stúpame úzkym chodníkom priamo v poraste. Okolo nás samé pramene, takže rastliny sú obrovské.
Začína sa stmievať. Ostáva nám posledná polhodinka svetla. Kráčame z posledných síl, no v diaľke už vidíme strechu nejakého domu. Prichádzame k Rainbow hotelu (...”hotelu”, ok? 😄).
Ubytovanie získavame zadarmo, takže nie je dôvod skúšať konkurenciu. Skladáme batohy, tradičné šťastné objatie a cupkáne dole na večeru.
Deň končí príjemným posedením. Naše únavou tlmené, zamrznuté pohľady smerujú k vysokému vodopádu na druhej strane kaňonu. Napriek hluku, ktorý sa z neho šíri dokonca aj za zatvorené dvere našej izby, nám takáto hudba prírody neprekáža. Nie je rušivá, skôr upokojujúca.
Okrem Horaliek máme so sebou aj pollitra domácej. Na pohárik lákame pani domácu. Po štrngnutí nám trošku rozpráva o dedinke a jej živote. Na chvíľku sa pridáva aj starší Škót, ktorý je tu tiež ubytovaný.
Budíček na 6:40. Spali sme ako baníci po šichte.
