Čo je to vlastne tá túra okolo masívu Annapurny?
Tento okruh sa radí medzi najkrajšie pešie túry na svete. Celková dĺžka je okolo 300km. Začína sa na nadmorskej výške 800m v tropickom podnebí. Najvyšším bodom je horský priesmyk Thorung La vo výške 5416m.Celková trasa vedie cez vysokohorské dedinky a týmto spôsobom ponúka okrem jedinečných prírodných scenérií aj zoznámenie sa s himalájskou kultúrou, históriou, ľuďmi, architektúrou aj jedlom.
Prechodom cez dedinky a stúpajúcou nadmorskou výškou máte možnosť nahliadnuť do prostredia, ktoré sa stáročia vyvíjalo takmer úplne izolované od ostatnej časti krajiny. Dediny poskytujú turistom jednoduché hostince, v ktorých je možné zakúpiť si stravu a prespať. Tieto hostince vznikli na základe starého zvyku - poskytnúť nocľah pútnikom. Kedysi sa totiž nedalo inak pohybovať medzi obcami než pešo, preto cesta za tovarom alebo za rodinou znamenala vždy viacdňovú prechádzku. Vzdialenosti sa tu merajú v dňoch, a tak si vždy, keď bolo treba, ľudia navzájom poskytovali ubytovanie.
 |
| Ubytovňa v Himalájach (Lodge / Guest house) |
Takže tak.. Túričku zahajujeme 13. novembra z Kathmandu skoro ráno od nášho hostiteľa Laxmana. Budíček nastavený na pol 5, tak aby sme autobus stihli o cca 6. Presný čas nikto nepozná, možno ani neexistuje 😄
Ráno sa s veľkými ruksakmi trepeme do klasického mikro (nano) busu, akým sme sa posledné dni pohybovali v Kathmanu. Veru, bez tých ruksakov sa dalo lepšie zvládať, keď v mikrobuse sedelo 1,5 násobok normálnej kapacity. No problem, už sme vedeli, do čoho ideme.
O 15 minút neskôr sa nachádzame pri autobusovej stanici pre diaľkové linky. Vedeli sme, že do našej destinácie jazdí aj verejný autobus, aj súkromné spoločnosti. Podľa našich očakávaní súkromné spoločnosti lovia ľudí ešte značne pred vstupom na stanicu. Nebolo ich treba vôbec hľadať, našli si nás sami a kebyže sme menej informovaní, tak by nás hneď mali na svojej palube. My si ale tvrdohlavo ideme zistiť, ako a kedy jazdí verejná autobusová linka.
Ráno o pol 6 je ešte stále dokonalá tma, na prašných a špinavých uliciach popri hlavnej ceste je vidieť sem-tam nejaký oheň, kde sa bezdomovci a iní ľudia zohrievajú. Cez asi 100 otázok - kam ideme a či nechceme ísť mikrobusom - sa dopracovávame na stanicu. Cenu za mikrobus už poznáme, 5 eur a nejaké drobné. Na stanici zisťujeme, že verejný autobus stojí 3,50. Keďže mikrobus mal byť rýchlejší o 2-3 hodinky, v spokojnosti, že sme overili všetky naše možnosti, vraciame sa späť k súkromným spoločnostiam.
Počas tejto polhodinovej procedúry už pekne svitalo. Naše hebedo ruksaky sme pomohli vyhodiť na strechu a pomaly sadáme do mikrobusu. Predajca lístkov nám síce povedal, že vyrážajú o 20, respektíve 10 minút, čakáme však dovtedy, kým sa kapacita vozidla nenaplní.
"10 minutes my friend" nám povedal preto, lebo vedel, že to je to, čo chceme počuť... Tieto nepálske fintičky sa pomaly učíme.
Tesne pred odchodom som ešte svedkom smutnej, ale asi každodennej udalosti. Na uliciach a vlastne všade spia psy. Keď ste niektorí boli v Bukurešti alebo hocikde v Rumunsku, tak si predstavte ešte 2-3x toľko psov. K tomu aj kravy samozrejme, ale to je teraz nepodstatné. Jeden vyrážajúci minibus sa pohol omylom dozadu a prešiel cez nohu spiaceho psa. Ten s hlučným plačom začal behať okolo so zlomenou nohou nechápajúc, čo sa stalo. Ten pohľad mi až slzy tisne do očí, ale podľa reakcie Nepálčanov je vidieť, že toto zrovna nepatrí medzi situácie, ktoré by tu niekto riešil.
Autobus sa naplnil, vyrážame
Po výpadovke z Kathmandu sme pomerne rýchlo pochopili, prečo má cesta trvať tak dlho. Keď ste niekto nezachytili tak zopakujem: 170 km - 7 hodín! Cesta je miestami v tak dezolátnom stave, že v autobuse nadskakujeme z našich miest.
Cesta vedie horským prostredím. Je príjemné sledovať okolité kopce a doliny. Smutné je len to, akú neúctu tu má väčšina domácich ľudí k prírode. Počas jazdy niekoľkokrát vyhodia nie-drobné smeti cez okno. (Nejde o situácu, keď to jeden hulvát v buse spraví, zatiaľ čo ho nikto nevidí.) Človeka, ktorý aktuálne vyhadzuje smeti, vždy vidia viacerí a aj my. Ako inak, nikto sa nad tým nepozastavuje. Je to tu proste normálne…
Asi po 2 hodinách zastavujeme na obed. Už predtým sme si všimli, že ľudia tu veľmi neraňajkujú a obed si dávajú kľudne aj o 9 ráno. Ideme sa najesť aj my. Vždy je lepšie riadiť sa pravidlom, že keď ideš do neznáma, tak buď radšej najedený (hlavne keď netušíš, kedy najbližšie budeš mať tú možnosť).
 |
| Dal Bhat (Nepali thali) |
Polievka sa vyleje na ryžu a je sa to spolu s prílohami. Chutné jedlo a zakaždým trošku iné. Najlepšie je, že keď človek zaplatí za Dal Bhat, tak sa s istotou naje. Celý tanier totiž ochotne dopĺňajú, kým človek nepovie, že si viac neprosí. Parádička, nie? 😊 (Aj keď niekedy sa naše slovenské črievka idú z toľkého “Dal Bhat efektu” zblázniť. Strukoviny proste fungujú, ako fungujú…)
Cesta pokračuje a po 7 hodinách naozaj prichádzame do Besisaharu.
Pokračujeme vyššie
Besisahar je dedinou, kde sa začína okruh. Vďaka budovaniu ciest (…“ciest”) sa už dnes dá dostať terénnymi autami aj omnoho vyššie, ako je Besisahar, čím sa zo začiatku túry odstrihne tak 5-6 dní. Kus sa chceme vyviesť aj my, aby sme takto ušetrené dni využili neskôr na aklimatizačné túry. Nechceme ale ísť príliš vysoko autom. Prvé dni sa ťahajú v tropickom podnebí a takto ponúkajú veľmi originálny začiatok túry.Tak ako to bolo s mikrobusármi v Kathmandu, ani v Besisahare nie je treba hľadať súkromníkov s tereňákmi. Čakajú na turistov presne tam, kde zastavuje autobus. Netrvalo to ani 3 minúty a už sme mali dohodnutú jazdu do dedinky Chamche za 14 eur na osobu. Celkom znesiteľná cena. Zmena plánu prichádza vďaka tomu, že musíme navštíviť kanceláriu, kde kontrolujú povolenia na vstup do oblasti. Tam sa s malou dušičkou pýtam, ako vysoko ide verejný autobus a …tadááá... tereňák je odvolatný do minúty.
Autobusom sa síce vieme dostať o malý kúsok nižšie ako Chamche, ale za pätinovú cenu! Dokonca autobus je zrovna pripravený na odchod. Pecka! Okamžite nás tam nahadzujú aj s našou batožinou. Pohľadom na smutné tváre šoférov tereňákov vyrážame do dediny Ngadi.
Začína však hororová jazda, akú sme doposiaľ videli len v dokumentárnych filmoch - autobusom cez horský terén nad priepasťami.
Predstavte si extrémne rozbitú úzku cestu, ktorú miestami zdieľate s oprotiidúcim vozidlom. Mosty vyzerajú, že sa zlomia už len pod tlakom našich vystrašených pohľadov. Celú cestu si hovoríme, že táto dopravná linka je predsalen pravidelná, chodí tadiaľto viackrát denne, tým pádom trasa musí byť v pohode zvládnuteľná. No aj tak nám nie je všetko jedno.
Drkoceme sa asi ďalšiu hodinu a pol, kým nás nevysadia v Ngadi. Sme celí a živí, túra môže začať!
Po krátkom prebalení batožiny už veselo šliapeme dohora. Prvotné výhľady sú krásne. Nachádzame sa ozaj v tropickejšom podnebí. Síce momentálne je obdobie sucha, ale aj tak je vidieť, že rastliny sú väčšie. Niektoré majú až neúmerne veľké listy. Aktuálna nadmorská výška - 1200m. Na okolitých svahoch sem-tam vykúkajú osady týčiac sa nad nami. Nechápeme, ako tam môžu žiť ľudia. Však obydlia tak vysoko vyzerajú byť úplne izolované od zvyšku sveta.
Cítime sme sa skvelo. Konečne sa nemusíme spoliehať na žiadnu dopravu a žiadneho šoféra. Nie sme v chaotickej, špinavej a presídlenej metropole. Kráčame sami v prírode a obdivujeme všetko navôkol.
Podľa rád jednej knihy je bežné dostať sa k ubytovaniu zadarmo, keď návštevník sľúbi, že sa bude stravovať výhradne u daného hosťujúceho.Náš plán bol preto vybojovať si bezplatné ubytovanie na čo najviac miestach.
Ešte jeden strmší výšľap a sme v centre dediny. Tam nás znova oslovuje príjemná pani, či nehľadáme izbu. Na otázku, či nám ju poskytne zadarmo (za stravovanie) promptne odpovedá, že áno. Okamžite nás pozýva hore na povalu, aby sme si pozreli izbu.
Izba vyzerá romanticko-vidiecky. Taká drevená povala s malým okienkom a dvomi posteľami. Prádlo biele, výhľad grandiózny. Jasnačka, ostávame!
Silné objatia od radosti, že sme dosiahli naše prvé stanovisko. 😊 V tom si sadáme na posteľ a začíname sa rozprávať o celom šialenom dni. Zrazu vidím niečo, čo som nechcel vidieť a… Miška to rozhodne chce vidieť ešte menej.
Nie som si istý, či je lepšie jej to prezradiť alebo to skúsiť nejako potajomky odstrániť z izby. No tým, že sme v strede rozhovoru, Miška si okamžite všíma môj zamrznutý pohľad zafixovaný do jedného bodu. Ja už medzitým prestávam hovoriť aj počúvať.
Na stene je obrovský, hnusný hnedý pavúk. Aby ste si nepredstavovali niečo fakt gigantické, tak napíšem odhadované rozmery:
- Telo +/- 6cm dlhé, trošku tenšie ako malíček
- Predné nohy asi 5cm dlhé, zadné kratšie
- Farba hnedá
Rozmery, ako to vidí Miška:
- Telo s nohami asi tak veľké ako roztvorená ľudská dlaň aj s prstami
- V skratke, taká poctivá tarantula
- Farba hnedá
Miška mi oznamuje, že tu nemôžeme spať! Pohľadom na túto stajničku prebúchanú na "príbytok" je jasné, že podľa všetkého ide o raj podobných potvor. Sám si nie som úplne istý, či tu chcem prenocovať.
Plán sme vymysleli nasledovný: Keďže sa pomaly stmieva potrebujeme ubytovanie na 100%. Vonku nemôžeme ostať. Odísť a neskôr sa vrátiť by bolo nepríjemné voči milej pani, takže Miška ide hľadať iné ubytko v dedine a ja tu ostávam, aby celú situáciu zatiaľ domáca hostiteľka neriešila.
Čakám tak 40 minút a Miška sa vracia. Vzdychá, vystrašená z pavúka aj z prichádzajúcej tmy to celé dala behom. Dohodla ubytovanie vyššie na kopci. Ide sa! Domácej sa ospravedlňujeme a vysvetlujeme, že v izbe je fakt nechutný pavúk. Celé to hovoríme počas kráčania dole z povaly, lebo je jasné, že sa bude snažiť spraviť všetko len preto, aby sme ostali. Nezastavujeme sa, aj keď nám to trošku trhá srdce.
Vyšvihli sme sa hore a kontrolujeme novú izbu. Je bez hmyzu. V duchu si priznávam, že je tu skoro toľko skrýš ako v predchádzajúcej stajničke. Hocikedy sa môže objaviť ďalší pavúk, ale hlavné je, že Miška je kľudnejšia. Pravdupovediac, aj ja som.
Večeru si dávame pod bambusovým altánkom s výhľadom na hlbokú dolinu. Keďže je už tma, skôr sa pozeráme na hviezdy 😄
Po večeri sa krátko rozprávame s majiteľom. Hovorí, že život tu je ťažký a skromný, ale pekný. Venujú sa najmä farmárstvu a prevádzkujú toto ubytovanie. Tieto dve činnosti tu robí väčšina obyvateľov. Vo vyšších osadách mimo turistickej trasy iba farmárčia.
Je 10 hodín a poberáme sa do postelí. Ostatní už spia. Domáci v Himalájach si líhajú zvyčajne už o 9-tej. Prvýkrát sa zakukľujeme do našich páperových spacákov z Kathmandu. Hrejú úplne super. Ich silu však otestujeme až vyššie, kde na izbách možno očakávať teploty pod 0°C.
--------------
Všetky články o treku okolo Annapurny sú dostupné pod témou: Nepál
