Annapurna (4): Príchod k obrom

Vďaka ranným výhľadom v Thanchoku zabúdame na nepríjemný budíček do zimy. Jemné svetlo na zasnežených horách ešte pred východom slnka má neopísateľné čaro! Myslím si, že práve dostávam novú motiváciu budiť sa ešte skôr. (A budiť Mišku ešte skôr 😜)
Rozbiehame sa pomaly. Okrem toho, že je značne chladnejšie ako predchádzajúce rána, hlásia sa aj prvé bolesti z turistiky.

Prvé ranné lúče v Thanchoku (foťákom)

Prvé ranné lúče v Thanchoku (mobilom)

Vľavo dole: chajdo-kúpeľňa, miesto včerajšej ľadovej sprchy

Müsli si už na raňajky nedávame. Tibetský chlieb bude lepším palivom. Podobá sa nášmu langošu, len je hrubší, hustejší a o niečo viac dosladka. Bereme si tri kusy pre nás dvoch. Vďaka oleju sa cítime byť plní aspoň na pol dňa.
Po krátkom prechode prichádzame do dedinky Koto. V nej nám kontrolujú znova povolenie na vstup do oblasti. Z rozprávania môjho kamaráta Michala K., ktorý v oblasti trekoval pred 5-10 rokmi, viem, že sa tieto kontroly dajú nejako obísť. Resp. dali sa... S Miškou si teraz hovoríme, že si veľmi nevieme predstaviť prechod "načierno".

Prvé domy Koto

Pri kontrolnom stánku už spoznávame niektoré tváre z predchádzajúcich dní. Je milé stretnúť znova ľudí zo včera a predvčera. Každý si niečo iné pochvaľuje, na niečo iné zasa sťažuje. My sa hlavne tešíme z toho, že týchto ľudí nie je veľa. Je ich tak akurát, vďaka čomu tu má človek skvelý pocit samoty. S Miškou sa nám dokonca miestami zdá, ako keby sme mali tie Himaláje sami pre seba.

Len pre info uvediem, že popisy k tejto túre často vyzdvihujú, že počas hlavnej sezóny sa odporúča robiť kratšie dni. V opačnom prípade sa vám totiž môže stať, že po neskoršom príchode do cieľovej dedinky nenájdete voľné ubytovanie. 
Prechodom cez tieto malebné osady si my takúto masovku nevieme ani predstaviť. A vlastne ani nechceme. Týmto miestam jednoducho pristane ticho a pokoj.

Po ďalšej hodinke prechádzame cez Chame (2670m). Je to veľká dedina a tiež najvyšší bod, kam sa dá vyviesť tereňákmi. Cesta síce pokračuje aj vyššie, ale pre neaklimatizovaného turistu by to mohlo byť životu ohrozujúce. Po dosiahnutí hranice 2500 až 3000m je potrebné "zatiahnuť ručnú" a denne vystupovať už len 500, maximálne 700m.

Hlavný ťah cez Chame. Obchody, služby.

V Chame stretávame značne väčší počet turistov. Mnoho z nich vyráža až v čase, keď mi prichádzame. Pravdepodobne ich včera doviezli autami.
V Chame začína najkratšia verzia "okruhu" okolo Annapurny. Ide o veľmi obľúbenú ponuku európskych či amerických cestovných kancelárií. Túra z Chame do Jomsomu, ktorý sa nachádza tesne po najvyššom priesmyku Thorung La (5416m), trvá 11 až 14 dní. Z Jomsomu je následne možné naskočiť na autobus alebo odletieť z hôr lietadlom.
Po našich doterajších skúsenostiach sme však toho názoru, že takouto rýchlotúrou sa skôr ochudobíte o pestrosť zážitkov, ktoré ponúka práve začiatok Annapurna okruhu. Nehovoriac o tom, že prebehnúť cez Thorung La tak rýchlo, je oveľa riskantnejšie na chytenie výškovej choroby.

Prichádzame k obrom

Trasu po Chame si užívame naplno. Miestami dokonca zabúdame aj na to, že kráčame po prašnej hlavnej ceste. Prvá hodinka za Chame bola pomerne demotivujúca práve z tohto dôvodu. Znova si hovoríme si, že je to len ďalší dôvod, aby človek nezačal túru v Chame. Postupne však sem-tam vykukne nejaká hora, ktorá nastolí scenériu, že každým druhým krokom do niečoho zakopneme.
Takto pekné výhľady trápia naše prsty na nohách 😄

Thaleku, prvá osada za Chame

Hora nad Thaleku

Inokedy máme úseky mimo cesty. Tešia nás tichom a vôňou ihličia. Po necelom kilometri sa však zakaždým vraciame na cestu, ktorá nás nešetrí dopravou.

Kus chodníka mimo cesty

Z ničoho nič sa pri nás objavujú ohradené sady jabloní. V takýchto gerlachovských výškach pôsobia veľmi neprirodzene. Po príchode do centra farmy nakoniec konštatujeme, že sa im tu musí dariť.
V Bratangu sa nachádza centrála farmy s jablkami. Okrem veľkých poľnohospodárskych hangárov je tu aj luxusná reštaurácia. Luxusná v týchto okolnostiach znamená, že je na úrovni takých slušnejších európskych reštaurácií. Budova vyzerá ako drevenica v Alpách. Aj keď sme poriadne hladní, už vopred sa bojíme tunajších cien. Keď budú podľa nášho odhadu, budeme zrejme musieť pokračovať pohonom Horaliek. Otvárame menu a padá nám sánka. Ceny sú najnižšie, aké sme za posledné dni videli! Tak toto musíme osláviť!

Centrála farmy a reštaurácia, Bratang

Túžba dopriať si odmenu za naše výkony a tiež "racionálne argumenty" za doplnenie bielkovín nakoniec vyústia do objednania kuraciny. Mäso u hinduistov sa ráta vždy za luxus. Kari kura, ryža a 4 jablká do zásoby nám dávajú novú motiváciu. Ťaháme vyššie.

Kari kura

Po tej všetkej radosti z výhľadov a z jedla sme vôbec nečakali, že najkrajšiu pasáž z celého dňa máme ešte len pred sebou. O to viac si to ceníme, že si môžeme tieto výhľady vychutnávať s plnými bruškami.

Čítali sme o jednej impozantnej skale, ktorá sa má nachádzať práve v tejto oblasti. Nazývajú ju Gateway to heaven (Brána do neba). Pri každej ďalšej stene hádame, či to môže byť ono. Tipovaním pokračujeme, až kým ju neuvidíme. Následne je jasné, že Gateway to heaven nemôže byť nič iné ako stena, kvôli ktorej nám znova zamŕzajú pohľady.

Swarga Dwari (Gateway to heaven)

Gateway to heaven je v skutočnosti niekoľko kilometrov dlhý hrebeň. Skaly tvoriace tieto hory sú tvrdé platne naukladané do vrstiev nad seba. Hladký povrch juhozápadnej strany hrebeňa vznikol vďaka erózií, ktorá sa prejavila zosunom horných platní do údolia. Pod zosunutými vrstvami čakajú ďalšie na svoj osud a vytvárajú tento výnimočný zjav.

Celkový zážitok je doplnený výhľadom na Lamjung himal (6983m), ktorý sa nachádza za nami. V skutočnosti sa tu zastavujeme každých desať krokov. Dívame sa dopredu-dozadu, dopredu-dozadu a ticho sa škeríme popod fúz.

Džungľa sem, lesy tam, TERAZ vstupujeme do ozajstných Himalájí, ktorých rozmery prekonávajú všetky naše očakávania. Sme medzi obrami, no vďaka osídleniam na dosah máme dokonalý pocit bezpečia.

Lamjung himal (6983m)

Naše nadšenie zdieľame s okoloidúcim Argentínčanom - vášnivý fotograf, ktorého okamžite zaujmú naše neobvykle rozmerné batohy. S ťažkou váhou sme v tom spolu. Jeho fototechnika váži okolo 20 kíl, rovnako ako naše haraburdy 😄

V tomto momente sa rodí aj vtip dňa. Keďže je veľkosť našich batohov horúcou témou otázok náhodných okoloidúcich, odteraz im hovoríme, že chceme zvíťaziť v "Big bag challenge" cez Thorung La (5416m).

Do nášho dnešného cieľa prichádzame cez šialený výšľap lesom. Prekračujeme 3000m, čo nám dáva pocítiť aj na únave.
V Dhukur Pokhari nás oslovuje pani z napohľad honosnejšieho guest house-u s viditeľne vyšším štandardom. Ubytovanie je ochotná pokytnúť zadarmo, takže ihneď kráčame do izby. Po včerajšej osadke bude dnešné ubytovanie zaujímavým kontrastom.

Večeru si užívame s Argentínčanom, ktorý zhodou okolností býva tiež tu. Kecáme najmä o fotografovaní. Dostávame od neho cenné rady týkajúce sa fotenia, ako aj úpravy snímok. Znova sa nám zaplietol do cesty príjemný človek.

Kde môže byť Derek dneska...?

Opitučký? Alebo chlapec rozdýchava riedky vzduch?

Ráno sa budíme do poctivej zimy. Vonku už mrzlo. Mláky sú ako zrkadlo. Okrem nadmorskej výšky je dôvodom aj Annapurna II (7937m), ktorá sa nachádza nad nami. Hoci na ňu nedovidíme, z jej ľadovcov sem prúdi chladný vzduch celý rok.

Dnes nás čaká makačka. Z dvoch možných trás si vyberáme tú ťažšiu cez Upper Pisang. Trasa znamená výstup o 700m vyššie, ale sľubuje jedny z najkrajších výhľadov z celej túry.

Výstup nám prvýkrát ukazuje efekt redšieho vzduchu. Sklon, ktorý napohľad nevyzerá vôbec hrozne, nás vyžmýkava cez 4 hodiny. Pauzu si niekedy musíme dať aj po 20 metroch. Naše organizmy proste pracujú inak. Je to zaujímavé prežívať, len sa netreba nechať zdeptať.
Zdolanie tejto prekážky oslavujeme jablkovým koláčom a samosami. Samosa je chrumkavé cestíčko plnené okorenenými zemiakmi a strukovinami. Som jej veľkým fanúšikom od mojej prvej návštevy Indie v 2012.

Do cieľa nás čaká ešte ťažký a zdĺhavý prechod miernejším stúpaním až do 3800m. Nízky tlak nás fascinuje svojimi rôznymi prejavmi. Miške v jednom bode podávam moju litrovú flašu s vodou. Nechápeme. Zdá sa, ako keby mala dvojnásobnú váhu. O ruksakoch na našich chrbtoch ani nehovorím..

Nič však nedokáže zatieniť výhľady masívu na druhej strane doliny. Rozmery týchto hôr sú neopísateľné aj neodfotiteľné. Sny horolezcov, múzy maliarov a fotografov sú ako keby na dosah vystretých rúk.
Sme vďační, že tu môžeme byť. Sme radi, že sme sa pred polrokom rozhodli pre toto dobrodružstvo.

O vytvorenie takéhoto rigidného, zároveň podmaňujúceho prostredia sa musel postarať jeden celý subkontinent (India), a to nárazom do Eurázie. Tento "náraz" začal pred 50 miliónmi rokov a pokračuje aj dnes. (Ako vznikli Himaláje?)

Vstupná brána do Upper Pisangu

Spätný pohľad na Ghyaru

Najvyšší bod dňa 3808m

Na konci dlhého dňa prichádzame do Ngawalu (3660m). Cítim sa divne, asi od výšky. Zastavujeme sa v prvom guest house, bojím sa, že by som už dlho nevládal kráčať. Našťastie Miška nič zvláštne nepociťuje. Ešte asi hodinu mi trvá stav miernej opitosti. Podobne, ako keď máte slabú horúčku alebo keď si na veľkú únavu otvoríte fľašu piva.

Počas večere je už však všetko v poriadku.

Je tu sakramentská zima.

--------------
Všetky články o treku okolo Annapurny sú dostupné pod témou: Nepál