Annapurna (5): Perly okolia Manangu

Oddych a zážitková aklimatizácia

Braka

Od Ngawalu sa stal mráz naším neustálym spoločníkom. Najhoršie boli rána. Zo spacákov nám trčali vždy iba nosy. V mraze z nich prúdil pravidelný fukot pary každým výdychom. Pôsobili ako také chladiace dvojkomíny nejakej atómovky. Tomu verte, že na rozzipsovanie spacáku sme zakaždým zbierali odvahu dlhé minúty.
Po východe slnka už väčšinou bolo príjemne a nebolo treba ani zimné bundy. Ešteže sa dá v novembri v Nepále spoliehať na azúrko (bezoblačno).

Teplo prichádza - Východ slnka nad Ngawalom

Po zostupe nižšie k rieke nám suchá dolina nastoľuje novú scenériu. Dokonale ploché, široké, trávnaté polia dýchajú atmosférou amerických westernových filmov. Asi k tomu napomáhajú aj tie kone a kravy, ktoré sa tu voľne pasú. Samozrejme na tú westernovú idylku si treba troška prižmúriť oči, lebo za poľami stále vidieť neprehliadnuteľné 5,6 a 7-tisícovky.

Westernové prostredie s prírodným prašným filtrom

Kobyly na pašu!

Ku koncu dňa prichádzame do dedinky Braka, kde sa rozhodujeme ukotviť na niekoľko dní. Oddych je už veľmi potrebný pre naše nohy a chrbty vláčiace všetky naše haraburdy.

Po trase sme zozbierali aj strateného Dereka a rozhodli sme sa v Brake ubytovať spolu. Potešili sme sa, aj sme ho vyobjímali. Keď sme sa ho spýtali, kde sa stratil minule v Thanchoku, vravel že na poslednú chvílu dostal elán pokračovať do Kota, kam dorazil až za tmy.

Inak Braka bola naším plánom B. Pôvodne sme si chceli dať oddych až v Manangu, no Braka nás získala svojím autentickým himalájskym duchom. Tesne nad dedinou na južnom kopci sa nachádza veľký budhistický kláštor, v ktorom žije niekoľko mníchov. Pomer ubytovní a miestnych domčekov v dedine je rozumne vyvážený. Domy sú jednoduché, s plochými zemitými strechami typickými pre túto lokalitu. Zväčša sú spojené so stajňou pre dobytok.

Typické strechy domov v okolí Manangu - na jednej práve stojíme

Keď vybehneš nad Braku, na 5 min od ubytovania

Na ubytovni máme izbu s vlastným wc, nachádza sa tu teplá sprcha (!) a majitelia sú nekonečne milí. Ubytovňa Happy Yak je mimochodom odporúčaná aj uznávaným portálom  "Lovely Planet", čím sa nezabudli pochváliť na svojej reklamenej tabuli pred vstupom 😄


Karma, syn majiteľa, sa stáva naším dôverným poradcom na túry v okolí, z ktorých si už teraz nevieme vybrať.

Zážitková aklimatizácia

Manang

Po tom, ako sme dlhé dni snívali o pasívnom oddychu, nevydržíme v Brake len tak leňošiť ani prvý deň.
"Poďme sa pozrieť len sem, do Manangu," - ten je vzdialený na polhodinku kráčania.
Nakoniec neodoláme a šplháme sa ešte vyššie - k ľadovcu Gangapurny. Však sme ešte ľadovec nikdy zblízka nevideli. Nemôžeme si to predsa nechať ujsť!

Pouličné býky v Manangu

Na ceste k ľadovcu Gangapurny (7.455m, vzadu v strede)

Manang zhora. Takto to vyzerá, keď vybehneme "troška" vyššie

Miška plaší krkavce - sorry, inak ľadovec sme ani neodfotili

V Manangu sa informujeme o túre k jazeru Tilicho. Nachádza sa na 2-3 dni odtiaľto vo výške 4900m. Údajne je najvyššie položeným jazerom na svete (pozn.: vyššie sa nachádzajú iba podstatne menšie jazerá).
Včera sme na jazero Tilicho ukecali Dereka. Je tu už tretíkrát, no ani raz tam nešiel. Bál sa dlhého úseku so zvýšeným rizikom erózie. Teraz naňho zrejme zapôsobili moje argumenty, že štvrtýkrát na tento okruh asi už fakt nepôjde a že jazero Tilicho musí aspoň raz vidieť. Plus to, že v sezóne tam chodí denne vyše 50 turistov a zasypaní boli len raz dvaja-traja. No povedzte, nie je to skvelá štatistika? 😙

Ice lake (4600m)

Druhý "oddychový" deň vyrážame na Ice lake (Ľadové jazero). Do batôžku si balíme dobroty z pekárne a hybaaaj.
Prevýšenie 1100m diktuje rešpekt. Netrvá to dlho a výšková slabosť tentokrát nachádza Mišku. O tom, že ju priatelia pre nič za nič nenazývajú "šuchtavou", som sa už aj ja mohol neraz presvedčiť. Ale v spojení s takouto nadmorskou výškou a nedostatkom síl je to poriadne kombo.

Ten oblak sa nad nami držal celý deň. Volali sme ho Pampúšik

Spolu s fotením nám to hore trvá 5 hodín. Dych si musíme sledovať celý čas - pekne pomaly a zhlboka. Už len také nevinné vyfúkanie nosa rozdýchavame asi pol minúty.
Hore sme uchvátení panorámou. Spätne dovidíme až na Manaslu, dopredu až k Tilicho peak a na Veľkú bariéru.

Panoráma. Zľava: Annapurna III, Gangapurna, Khangsar Kang, Tilicho peak

Cestou dole si dávame občerstvenie so stádom Nahúra modrého (Himalayan blue sheep). Oni pekne himalájsku trávu, my zasa pečivo z pekárne.
Každý je spoko.

Naľavo Gangapurna, v strede vzadu Khangsar Kang a napravo Tilicho peak. Ich hrebeň sa nazýva Veľkou bariérou. Za bariérou sa skrýva Annapurna I (10. najvyššia hora s výškou 8.091m)

Annapurna III (7.555m)

Budhistické stúpy sú všade. Aj pri Ice lake na 4.600m

Jazero, my a jaky (tam vzadu)

Nahúr modrý a Khangsar Kang (7.485m)

Dobrá himalájska trávička

Ľadovec Annapurny III (4400m)

Posledný oddychovo-aklimatizačný deň ideme k ľadovcu Annapurny III. Musíme uznať, že aklimatizačné túry majú veľký zmysel. "Choď vysoko a spi nízko," hovorí známa horolezecká rada. Včerajšie 1100-metrové prevýšenie s následným návratom na 3500m zafungovalo, takže si dnes celkom svižne šviháme nahor.

Trasa vedie najprv k jaskyni Milarepa na 4000m. Na nej je zaujímavý akurát tak príbeh o mníchovi Milarepa, ktorý sa sem kedysi dávno odpratal na samotku, aby mohol mesiace nerušene meditovať. Keďže bol pán Milarepa super zaneprázdnený meditáciou, jedol iba akúsi zelenú rastlinu, ktorá zrovna rástla na tomto mieste. Legendy hovoria, že z tohto minimalizovaného jedálíčka jeho koža celá zozelenala.

Vyššie pri ľadovci je to ako v posvätnom chráme. Otočením hlavy k oblakom dovidíme až na štít Annapurny III. Od hlavnej steny sa ťahajú krásne hrebene na obe strany. Spolu pôsobia ako také otvorené náručie. A my sme v strede toho celého. Tichá chvíľa naberá na hĺbke. Je tu pokoj. Nič sa tu ani nemihne.

Začiatok túry. Nad nami Annapurna III. Ideme až tam, kde začína stena so snehom.

Spätný pohľad na Braku a na budhistický kláštor (v strede) 

Pohľad na nedosiahnuteľný vrch ľadovca

Prsty nám mrznú každou fotkou stále viac a viac, až kým nás od zimy nezačnú bolieť všetky končatiny. Pred odchodom sa musíme aspoň trocha zohriať. Volíme si rýchly a spontánny nápad zaskákať si jumping-jacks. Neviem kto a kedy tu mohol skákať jumping-jacks… Možno sme rekordéri 😄

Večer sme ešte celkom v eufórii. Zohrievame sa pri krbe a znova si vychutnávame perfektné jedlo.
Nie, vôbec sme si tu neoddýchli tak, ako sme si mohli. A mali! Ale Braka si nás získala. A koniec koncov na fyzickom oddychu nám až tak nezáleží, keď sme plní pozitívnej energie a pripravení pokračovať.
Zajtra vyrážame na Tilicho lake.

Braka ostane vždy v našich srdiečkach ❤️

Tilicho Lake (4900m +)

Prvý deň túry je celkom otravný. Do dediny Shree Kharka prichádzame rozbití ako chromý oslík po maratóne. Ja ani neviem prečo, ale zasa ťaháme bez obedu. Ubytovanie je hnusné. Vidno, že nemajú núdzu o hostí a majú úplne na háku, aký servis poskytujú. Jedlá odfláknuté; jedáleň plná, že sa tam nedá ani dýchať; záchody smrdia, že nás z nich až napína.
Na izbe máme teplotu tesne nad nulou. Vonku mrzne od západu slnka. Hrejeme sa, ako sa len dá.

Druhý deň sa úspešne dostávame cez eróznu oblasť a spíme až v základnom tábore hory Tilicho. Toto miesto vlastne slúži viac ako základný tábor Tilicho jazera. Turistov, ktorí sa chystajú k jazeru je 1000x viac než horolezcov, ktorí chcú vystúpiť na horu s rovnakým menom.
Erózna zóna nebola až taká hrozná, ako sme očakávali. Kráčali sme viac-menej po vrstevnici prašnej a kamenistej hory, ktorú neupevňuje žiaden porast. Na strašidelný pohľad smerom nadol sme si síce rýchlo zvykli a ani sme sa nebáli, no predstava zošmyknutia nás držala v strehu. V podstate by bol stačil jeden zlý krok a nezastavili by sme sa až po rieku, ktorá je zhruba 500m pod nami.

Erózna oblasť. V strede sa ťahá náš chodník cez celý kopec

Dúfajúc, že sa nič nepohne nad nami, ani pod nohami

Na finálny deň máme odvážne plány - vyjsť k jazeru a vrátiť sa až do Shree Kharky. Vyrážame už za tmy s čelovkou. Jemné svitanie pomaly vykresľuje obrysy bielych hôr navôkol. Prvú polhodinku kráčame mlčky. Hodí sa to do tohto všadeprítomného ticha a tmy.

Výstup plne preveruje aklimatizáciu každého odvážlivca. Miškou silne lomcuje nedostatok kyslíka, takže výšľap vyzerá ako spomalený film. Ja som na tom síce dobre, ale asi len preto, lebo vďaka Miškinému tempu stíham pravidelé oddychové pauzy. Po ceste stretávame už druhého človeka, ktorému je zle od výšky a musí sa vrátiť predčasne.

Khangsar Kang a Veľká bariéra pred východom slnka

Trápenia však stoja za to! Pohľad na sýtomodré jazero nachádzajúce sa nad 4900m v spojení s prekonaním takejto fyzickej výzvy generuje znova eufóriu a radosť.
Aj Derekovi vidieť nadšenie v očiach. Som rád, že som ho ukecal na túto túru. Však ja iba na dobré veci ukecávam, všakže kamaráti moji? 😊✌️

O 13:00 obedujeme v basecampe a s poslednými slnečnými lúčmi prichádzame do Shree Kharky. Náš nie málo odvážny plán sa nám podarilo do bodky splniť.

Hora Tilicho dotýkajúca sa brehu jazera Tilicho (stojíme na 5.004m)

Večer príjemne kecáme s milou dôchodkyňou z Nemecka. Do Nepálu prišla dobrovoľníčiť a teraz chvíľku trekuje v Himalájach. Sranda, akých rôznych cestovateľov sa dá postretať. Vskutku inšpirujúce príbehy!

Užívame si pokoj a úspech.
Na záchode tentokrát nesmrdí.