Bolo skoro ráno, keď sme v mystickej hmle nastupovali do člna na rieke. Naše plavidlo bolo vytesané z jedného kusa pňa nejakého špecifického stromu z džungle. Úzke a labilné. Hustá hmla nás okamžite odrezala od civilizácie a od prvej minúty na rieke sa cítime byť hlboko v džungli.
Naši sprievodcovia Jitu a Om nás ponúkajú kávou, ktorá nastoluje ešte dokonalejší zážitok. Loďka sa stabilizuje, čas sa spomaluje, vnemy sa zosilňujú. Netrvalo to ani pol hodiny tichého splavovania, keď sme začuli strašidelný zvuk. Hlučný rev krokodíla trčiaceho von z vody nás okamžite dáva do strehu. My s Miškou sa ľakáme, Jitu a Om kľudným tónom komentujú: “Vyrušili sme ich pri párení. To je zriedkavá situácia.”
Po rannej afére s krokodílmi a potom, ako sme neskôr na brehu skúmali odtlačky tigra, nosorožca aj divého slona, sme si boli istí, že trojdňové safari bude počas nášho cestovania správnou investíciou.
Náš výlet do Národného parku Chitwan sa niesol v šťastnom duchu už od samého začiatku. Po meditácii v Lumbini sme túžili po nejakom dobrodružstve, takže sme vyrazili smerom na východ stopom. To sme ani len netušili, že vychytíme odvoz priamo z Lumbini až do najbližšieho mesta pri Národnom parku Chitwan. K tomu pozvanie na obed počas dlhej cesty.
Po vydarenom stopovaní sme si dopriali tri dni oddychu v dedine Sauraha na kraji národného parku. V hosteli nášho kamaráta Jitu sme si užívali ticho, uvoľnené prostredie a plné hrnce masala čaju, ktoré sme si sami pripravovali v kuchynke.
Za tento čas sa nám návaly myšlienok po 10-dňovej meditácii ako-tak usporiadali v hlavách. Išlo sa teda na safari. Jitu ako skúsený vodca nám odporučil viacdňovú pešiu návštevu džungle. Bola to síce najdrahšia voľba, ale povedali sme si, že na čo iné by sme mali míňať náše peniaze, ak nie na takéto zážitky.
Po dvoch hodinách na člne túra pokračovala cez les. Počas dňa vídame rôzne zvieratá. Jitu ako sprievodca je úplná topka! Hocijako sa snažíme, nič si nevšimneme skôr než on. Počuje aj najjemnejší šuchot a je schopný zahliadnuť opicu na strome, na ktorý my ostatní ledva dovidíme. Na konte máme už krokodíly, pávy a mnoho iných vtákov; Pumbu (diviaka), opice a tiež aj nosorožca spiaceho v kríku!
Na obed sa zastavujeme na jednej výhľadni. Nachádzame sa vo vegetácii tzv. slonej trávy, ktorá je vysoká 3 až 5 metrov, takže je skvelou skrýšou aj pre najväčie cicavce. Šťastie nám i naďalej praje a počas obeda si užívame pohľad na nosorožca s mláďaťom. Malé ťuťu si hopká za mamou, učí sa životu v džungli.
 |
| Tigrie odtlačky pri rieke |
 |
| Nosorožec v slonej tráve |
 |
| Srnky na nás, my na ne |
Na večer prichádzame do jednej odľahlejšej dediny na kraji džungle. Dedina je typická pre Tharu ľudí, o ktorých nám
vášnivo rozprával ešte Laxman v Kathmandu. Vidieť ich každodenný život je pôsobivé. Dedina skromná, skladajúca sa z bambusových domoch. Život rovnako jednoduchý, no spestrený fascinujúcimi príbehmi o boji proti divej zveri. Tá že vraj z času na čas zničí celé farmy alebo vykradne sklady s potravinami.
Predstava zúrivého slona, ako na jeden kop zdemoluje v noci bambusový dom a vykradne zásoby ryže, veru vzbudzuje ešte väčší rešpekt voči džungli. Nehovoriac o príbehu rybára, ktorý nedokázal pri rieke ochrániť svoju ženu pred tigrom a dnes je sám so svojimi deťmi.
Jitu nám vybavil nocľah u rodinky, ktorá bežne ubytováva turistov. Večer trávime pri táboráku s ďalšími turistami a napriek strašidelným príbehom snívame všetci o tom istom - vidieť bengálskeho tigra! Nech nám šťastie vydrží aj na zajtra 🤞
 |
Dedina Draupadinagar
|
 |
| Pán domu |
 |
| Naši hostitelia v Draupadinagar |
Ráno prichádzame k rieke. Miesto dostatočne skryté s dobrým výhľadom na dlhý breh.
Cestou sme robili okľuku cez okolité kopce. V dedine nás totiž varovali, že jeden z tigrov ulovil mláďa nosorožca! V takýchto situáciách mama vyhľadáva svoje stratené mláďa ešte niekoľko dní a očakáva sa, že bude veľmi agrasívna voči hocičomu, čo stretne.
Na kopce sa nosorožce šplhajú len zriedkakedy, no napriek tomu kráčame celý čas ako po špičkách sťa nindžovia na tajnom zásahu. Pri rieke "dekujeme" celý deň, ale šťastie nám tentokrát nepraje. Namiesto vytúženého tigra, leoparda alebo bizónov nám spoločnosť robia “iba” srnky a opice. Tie sa zdržiavajú pri vode celý deň. Budeme sa musieť uspokojiť s doterajšími zvieratami, ale aj tak sme úplne spokojní s tým, čo všetko sa nám doteraz v džungli prihodilo.
 |
| Pssst! Len nešliapnuť na vetvu |
Tretí deň sme safari ukončili dlhou túrou späť do východzej dedinky a divoká zver sa s nami rozhodla rozlúčiť vo veľkom štýle. Po ceste sme si znova užili pohľad na nosorožca, tentokrát ale z bezprostrednej blízkosti. Kým sme sa my - “opice” - naňho dívali ako tela na nové vráta, on nás rovnako sledoval a analyzoval či sa mu páčime, alebo nie. Trvalo to asi desať minút, kým sme získali jeho dôveru. Až potom usúdil, že musíme byť neškodní. Uložil svoje stovky kíl na zem a doprial si poobedňajší šlofík v tráve.
 |
| Cesta z dediny vedie cez rieku. Len aby si na chvost krokodíla nestúpil! |
 |
| Z asi 20 metrov |
|
| Výška stromov vs. výška Mišky, Jitu a Oma |
 |
| Chytáme bronz |
 |
| Slonia farma na kraji džungle (smutné miesto) |
 |
| Do džungle na pašu |
 |
| Busy a slony na ceste. Späť v civilizácii |
Uvaríme si ešte pár hrncov masala čaju v našej dedinke a fičíme do Indie. Nepál opúšťame spokojní. Nezabudnuteľné zážitky z prvých troch mesiacov nášho cestovania nám dávajú silnú nádej, že to takto môže pokračovať aj naďalej.
 |
| Posledné zdieľané lečo a chai pred odchodom do Indie |
