Šoféri aj ľudia po ceste sú neskutočne skvelí! Stopovanie sprevádzajú pozvania na čaj, dokonca samotní policajti nám pomáhajú nájsť potenciálny odvoz. Niektorí domáci sa k nim pripájajú. Nechápu, prečo to robíme. Však sme bieli, musíme máť peniaze...
Po šťastnom príchode musíme usúdiť, že Lumbini je naozaj zvláštne miesto. Uprostred nevýraznej dedinky sa nachádza obrovský chrámový komplex s desiatkami budhistických chrámov a kláštorov. Medzi nimi aj zrekonštruovaný palác Maya Devi, do ktorého prichádza množstvo pútnikov, aby si uctilo miesto narodenia Budhu (celým menom Siddhártha Gautama Shakyamuni Buddha).
Deň pred začiatkom meditačného kurzu spíme u budhistických sestier z Mjanmaru v areáli kláštorov. Bežne to dovolené nie je, ale my môžeme 😛
 |
| Maya Devi Temple - Miesto narodenia Budhu (zapísané v UNESCO). Pozostatky z najstrašieho budhistického chrámu na svete sa ukrývajú vo vnútri. |
 |
| Jeden z budhistických chrámov v komplexe |
 |
| A ďalší |
 |
| Kambodžský budhistický chrám |
 |
| Všadeprítomná hmla |
 |
| Vodný kanál predeľujúci chrámový komplex napoly |
 |
| World Peace Pagoda, Lumbini |
Vipassana alebo Ako sme sa na 10 dní stali mníchmi
Ráno 15. januára je všade taká hmla, že by sa dala krájať. Nultý deň meditačného kurzu je ešte chillový - papierovačky a vysvetľovanie pravidiel. Je ich naozaj veľa a mnohé navodzujú pocit, že ideme skôr do väzenia, než na meditačný kurz… ale všetko má svoj význam a opodstatnenie. O 5-tej začína oficiálny program, predtým však nesmie chýbať posledné silné objatie. Lúčime sa na 10 dní. Máme zmiešané pocity.Počas celého kurzu sú muži a ženy od seba oddelení. Každý má vopred určené miesto, kde bude sedieť v hlavnej meditačnej hale (Dhamma hall), ako aj v jedálni. Jediným miestom, kde sa reálne muži so ženami stretávajú je mediatačná hala. Zakázaný je však akýkoľvek fyzický kontakt, taktiež platí “noble silence”, teda všeobecný zákaz verbálnej a neverbálnej komunikácie (s výnimkou kontaktu s prislúchajúcim učiteľom kvôli ozrejmeniu možných nejasností týkajúcich sa samotnej meditácie, to všetko len v konkrétny čas počas dňa).
 |
| Pravidlá boli jasné: Ani muk! |
Ešte pred začiatkom samotného kurzu musíme odovzdať vedeniu všetky cennosti, písacie potreby, elektroniku - od mobilného telefónu, cez počítač až po čítačku kníh… Proste všetko, čo by mohlo našu myseľ rozptyľovať.
Program na nasledujúcich 10 dní je nasledovný:
4:00 Budíček
4:30-6:30 Meditácia v hale alebo na izbe
6:30-8:00 Raňajky, pranie, kúpanie
8:00-9:00 Skupinová meditácia v hale
9:00-11:00 Meditácia v hale alebo na izbe
11:00-12:00 Obed
12:00-13:00 Oddych
13:00-14:30 Meditácia v hale alebo na izbe
14:30-15:30 Skupinová meditácia v hale
15:30-17:00 Meditácia v hale alebo na izbe
17:00-18:00 Ľahký olovrant (čaj, mlieko, ovocie, citrónová voda)
18:00-19:00 Skupinová meditácia v hale
19:00-20:30 Goenkova video prednáška
20:30-21:00 Skupinová meditácia v hale
21:00-21:30 Priestor na otázky
21:30 Spánok
 |
| Každodenný rozvrh na najbližších 10 dní |
Áno, vidíte správne. Každé ráno budíček o 4-tej a viac než 10 hodín meditácie! Denne!?!?
Izba je naozaj skromná - dve betónové postele, na nich karimatka a akýsi hrubší paplón namiesto matracu, moskytiéra (ktorú vďaka zime nevyužijeme), zrkadlo a maličká kúpeľňa ako bonus. Nič extra, ale úplne postačuje pre náš 10-denný mníšsky život.
 |
| Jedáleň mali muži a ženy separátne. Každému žiakovi bolo vopred pridelené miesto na sedenie. Kŕmili nás dobre, aj keď sme posledné jedlo mali už o 17:00. |
Ja som skončila na izbe sama, zatiaľ čo Gabko svoju zdieľal s jedným Talianom. Samozrejme hneď ma chytila panika, kto ma ráno o 4-tej zobudí?! Budík som si nemala ako nastaviť, kedže telefón sme museli odovzdať hneď pri príchode, preto mi neostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na špeciálny gong, ktorým nás mali nielen budiť, ale zároveň mal slúžiť aj na upozorňovanie na blížiaci sa začiatok/koniec jednotlivých meditáčných sedení.
Ale vráťme sa k tomu, čo to tá vipassana vlastne je?
Vipassana (podľa Goenku) je jednou z najstarších meditačnych techník Indie, ktorú pred viac než 2500 rokmi znovuobjavil samotný Budha a následne ju začal vyučovať ako univerzálny prostriedok k oslobodeniu sa od ľudského trápenia. Aj keď vipassana ako meditačná technika prešla od tých čias nejednou zmenou, vďaka pánovi menom S. N. Goenka a jeho učiteľovi Sayagyi U Ba Khina z Barmy (Mjanmarska) sa zachovala v pôvodnej forme až dodnes. To, že ide o tradičnú vipassanu rozpoznáte napríklad aj tak, že za kurzy neplatíte. Všetko je hradené výlučne z dobrovoľných finančných darov bývalých študentov, ktorí pred vami kurz dokončili.Podstatou vipassana meditácie je vnímať svoje telo a všetky jeho fyzické vnemy; akceptovať ich, ako aj akceptovať realitu, takú aká je. Nevytvárať žiadostivosti po pozitívnych zážitkoch a neodmietať negatívne udalosti prítomnosti. Dobro aj zlo máme len akceptovať, keď už sa stali súčasťou prítomnosti.
(Samozrejme, voči hrozbám treba konať, aby nevznikali. Keď už nastali, treba ich akceptovať, lebo situácie, ktoré už nastali, nie je možné zmeniť!)
Ďalším dôležitým aspektom vipassany je odstraňovanie mentálnych nečistôt z ľudskej mysle, ktoré sa navonok neraz môžu prejavovať v podobe choroby alebo bolesti. V konečnom dôsledku má samotná meditácia viesť k poznaniu, ako viesť šťastný život bez šírenia zbytočného hnevu, bolesti či trápenia. Ide o dlhý proces transformácie, ktorý prebieha prostredníctvom sebapozorovania, teda vhľadu do samého seba. Znie to zvláštne? Možno. Ale ako to vyzerá v praxi?
Pred samotným začiatkom kurzu sa každý účastník zaväzuje k dodržiavaniu piatich základných zásad počas nasledujúcich 10 dní: nekradnúť, neklamať, nepožívať alkohol a iné omamné látky, zdržať sa sexuálnej aktivity a nezabíjať nič živé. V tomto prípadne som bola špeciálne vďačná za tú nepríjemnú zimu a vlhkosť na izbe —> žiadne teplo, žiadne pavúky 😉 Dodržiavanie týchto zásad má za cieľ utíšiť ľudskú myseľ, aby bola pripravená na sebapozorovanie.
 |
| Základných pätoro zásad |
Prvé tri dni kurzu sa niesli v duchu meditácie anapana, ktorej podstatou je uvedomovanie si vlastného dychu. Dych sme mali len pozorovať, nemali sme ho nijakým spôsobom ovládať alebo ovplyvňovať jeho hĺbku. V prípade, že myseľ samovoľne uletela (neverili by ste, ako rýchlo tak aj urobila!), mali sme hneď upriamiť svoju pozornosť späť na dych. Takýmto tréningom sa postupne myseľ upokojila, zostrila sa jej schopnosť sústrediť sa výlučne na jednu činnosť - na dýchanie - teda na prítomný okamih. A že to bolo sakramentsky ťažké, o tom sme sa presvedčili všetci. Po troch dňoch “dýchania” sa myseľ utíšila, čo znamenalo, že nastal správny čas na samotnú vipassanu.
Či ste už niekdy predtým skúšali meditovať alebo nie, nehralo v tomto prípade žiadnu rolu. Všetci sme mali postupovať výlučne podľa inštrukcií učiteľa Goenku, resp. jeho hlasovej nahrávky, keďže zomrel v roku 2013. V hlavnej meditačnej hale boli okrem iného prítomní aj traja (žijúci) asistenti učiteľa - jeden muž a jedna budhistická mníška - sediaci bez akéhokoľvek pohybu vždy v dokonalej pozícii lotosového kvetu čelom k nám, meditujúcim študentom; a ďalší muž uprostred nich, ktorého primárnou úlohou bolo podľa všetkého zapínať a vypínať Goenkove nahrávky, lámanou angličtinou zahájiť meditačné stretnutia alebo ich ukončiť, prípadne budiť chrápajúcich žiakov svetlom z baterky.
Od štvrtého dňa sme upriamili pozornosť do svojho vnútra. Začali sme so sledovaním vnemov (chápaj rôzne vibrácie, šteklenie, akoby po vás chodil nejaký hmyz, svrbenie, pulzovanie, pichanie, chlad, teplo…), ktoré sme vďaka zostrenej mysle začali v čoraz väčšej miere rozpoznávať po celom tele. Ide o biochemické reakcie, ktoré vznikajú v ľudskom tele neustále, no za normálnych okolností si ich nikto nevšíma, prípadne im neprikladáme žiaden hlbší význam. Podľa vyučujúcich však ide o dôležité prepojenie s podvedomím človeka. Jeden koniec vnemu je zakorenený hlboko v ľudskom podvedomí, zatiaľ čo druhý koniec ústí na povrchu tela. Našou úlohou bolo počas meditácie tieto vnemy objektívne sledovať a hlavne na ne nijako nereagovať. Len si uvedomovať ich nestálosť, ako prichádzajú a odchádzajú. Podobne ako všetko v našich životoch. Pominie aj to dobré, aj to zlé.
Takýmto nereagovaním na prichádzajúce vnemy dosiahneme to, že naša myseľ sa stane vyrovnanejšou a my sa staneme vedomými pánmi svojich rozhodnutí a svojho konania, ktoré už viac nebude ovplyvňované podvedomým odmietaním alebo žiadostivosťou. Pravidelným praktizovaním vipassany prestaneme konať vznetivo a na negatívne vplyvy zvonka prestaneme odpovedať ďalšou zlosťou, hnevom či nenávisťou. Naučíme sa rozpoznávať stimuly už v zárodku (ako zrýchlený dych a zrýchlený tep, ktoré sú typickým sprievodným znakom toho, keď vás niekto/niečo vytočí), vďaka čomu sa staneme pokojnejšími, vyrovnanejšími, uvážlivejšími. Jednoducho sa nás negatívne vplyvy nebudú už natoľko dotýkať, takže sa nimi viac nebudeme trápiť (prípadne nás budú trápiť menej a menej). Dovtedajšie žiadostivosti vystrieda láska, porozumenie a harmónia.
O priaznivých účinkoch meditačnej techniky vipassana sa presvedčilo dokonca aj množstvo väzňov v indických väzeniach, kde Goenka ešte počas svojho života viedol nejeden takýto 10-dňový kurz.
Vipassana podľa nás
Dosť bolo vysvetľovania a opisov! Aké boli naše subjetívne dojmy a pocity počas celého trvania 10-dňového kurzu? Ako to vidíme s odstupom času?Miška:
Pred začiatkom kurzu som mala veľmi zmiešané pocity. Ani neviem, ako presne sme prišli k nápadu prihlásiť sa na meditačný kurz. Ani ja, ani Gabko sme sa totiž meditovaniu nikdy nevenovali (ak nepočítam pár chabých pokusov, keď sme len tak v tichu sedeli na verande v Pokhare, vnímali svoj dych a svet okolo seba so zatvorenými očami, prípadne sme sa nechali viesť inštrukciami akejsi mobilnej meditačnej aplikácie). Zopár kamarátov nám však spomenulo, že takýto meditačný kurz zažili na vlastnej koži. Niektorých to natoľko nadchlo, že začali rozmýšľať o kurze pre pokročilejších, pre iných išlo o obohacujúcu skúsenosť, aj keď sa viac vipassane nevenovali.Po prečítaní všetkých podmienok na oficiálnej stránke kurzu (ktorých je teda neúrekom!), vo mne narástla zvedavosť, ale aj neistota. Ako veriaca katolíčka som nevedela, do čoho idem. Prirodzene som pociťovala obavy z toho, čo sa tam vlastne bude diať a či by som sa mala vôbec niečoho takého zúčasntiť. O tom dať tomu šancu a aspoň to skúsiť, ma presvedčil fakt, že na stánke tvrdili, že táto meditačná technika je vhodná pre každého bez ohľadu na vierovyznanie. Niekto s tým môže súhasiť, iný nie. Ja som sa však rozhodla, že tam proste pôjdem a sama zistím, aká je skutočnosť.
Aj keď podmienky hovoria, že každý študent musí kurz dokončiť, niekoľko zahraničných blogov hovorilo o skúsenostiach, kedy to ľudia proste nedali (či už to bolo kvôli striktnému režimu, alebo bolestiam z toľkého sedenia) a jednoducho po pár dňoch odišli. Nikde nebolo spomenuté, že by sa to priečilo s ich náboženským presvedčením. Aká bola ale nakoniec realita?
Áno, vipassana bola ladená pro budhisticky, čo dosvedčovalo aj Goenkovo ustavičné rozprávanie vo večerných prednášach o živote a príbehoch spájajúcich sa s Budhom. Toto som však brala ako príklady pre aplikovanie a lepšie pochopenie účinkov meditácie. Čo však sa mi nepáčilo hneď v úvode kurzu, bolo to, že každá meditácia začínala a končila spevom Goenku. Čo presne spieval neviem, ale zo začiatku mi to prišlo ako totálna propaganda. Totižto jedna a tá istá pesnička nám šla stále dookola počas každých raňajok. Bolo to otravné, lebo posledné na čo máte chuť po budíčku o 4 ráno, je počúvať akési “kaleráby”, ktoré sa nám zrejme snažili vtlačiť do podvedomia. Po čase mi však raňajková pesnička prestala vadiť, dokonca som si ju začala pospevovať, ale po svojom: “Habeke, babeke…” (nôtila som si na záchode sama pre seba... aj keď Gabko by teraz určite nezabudol podotknúť, že nič ako “habeke, babeke” tam Goenka nespieval. 😂 ) Ale tak posúďte sami, že ďaleko od pravdy som nebola (od 1:25):
Ďalšia vec, pri ktorej som si hovorila, že si tú akože náboženskú “nestrannosť” môžu strčiť za klobúk, bolo hneď po prvej meditácii, keď Goenka začal opäť raz čosi spievať a končilo to hromandým opakovaním slov študnetmi v meditačnej hale: “Sadhu, sadhu, sadhu.” Niektorí žiaci sa následne hlboko uklonili. Údajne “sadhu” znamenať niečo v tom zmysle, ako “well done/dobrá práca”, mňa to však dvíhalo z meditačného vankúša. To bolo prvýkrát, kedy som mala chuť odísť.
Druhý raz to bolo asi druhý/tretí deň. Vtedy sme praktizovali anapanu (uvedomovanie si dychu). Vnímala som to ako hroznú stratu času, nebavilo ma to a hlavne mi to vôbec nešlo. Moja myseľ bola roztržitá, nevedela som sa sústrediť výhradne len dych ani zopár minút. Neraz som sa pristihla na konci hodinovej meditácie, že vlastne som bola mysľou všade inde, len nie v meditačnej hale pri svojom dychu. Myslela som na to, ako ma bolí chrbát, ako mi tŕpnu nohy v tureckom sede, mrvila som sa na mieste každú chvíľu a v duchu som si nadávala, na čo som sa to ja vôbec dala!
Čo mi dávalo ako takú motiváciu na kurze ešte ostať, boli Goenkove večerné prednášky, v ktorých neraz opísal a spätne vysvetlil presne to, čo som počas meditácie pociťovala. Hovoril o tom, že ľudia sú svojou mysľou väčšinu svojho času v minulosti alebo budúcnosti. Uvedomila som si, že má pravdu, že moje každodenné myšlienky sa týkajú toho, čo som mohla, čo som mala, čo som spravila, kto iný čo urobil, čo musím najbližšie urobiť ja, čo ma čaká… Ale kde je prítomnosť?! A práve uvedomovanie si dychu, má za cieľ priviesť myseľ k prítomnému okamihu.
Štvrtý deň začala vipassana. Strašili nás, že od tohto dňa budeme musieť tri hodiny denne (nie tri hodiny za sebou) sedieť a meditovať v jednej pozícii bez akéhokoľvek pohybu, preto aby sa naša myseľ i telo naučili vytrvalosti. Mne sa to podarilo za celý čas možnože len raz. Moje nohy ani chrbát to nedávali, iba som sa v duchu zlostila, takže som si po niekoľkých dňoch vypýtala stoličku. Viacerí tak urobili či už zo zdravotného, alebo iného dôvodu. Konečne som sa mohla začať plne sústrediť na meditáciu a sledovanie vnemov vo svojom tele. Išlo to pomaly, občas horšie, inokedy veľmi ľahko. Najčastejšie som mala pocit, akoby po mojej tvári liezol nejaký hmyz. Vedela som však, že to tak nie je. V meditačnej hale bola zima. Až taká, že sme sedeli v zimných bundách, s jednou dekou prehodenou cez seba, s druhou som ja osobne mala zakryté nohy. Žiaden hmyz by takéto podmienky neocenil.
 |
| Tu sme boli ubytovaní. Konkrétne ženy. Muži mali rovnaký areál, ale zvlášť. |
Párkrát sme mohli odísť z hlavnej haly a meditovať vo vlastnej cele. Naozaj to vyeralo ako vo väzení, len s tým rozdielom, že táto cela nemala mreže. Bola to uzučká miestnosť s malým otvorom vo dverách, vnútri bola len karimatka a meditačný vankúš. Spočiatku som mala z toho zvláštny pocit, postupne som si zvykla. Občas bolo fajn nemeditovať za šuchotania, smrkania, chrápania, grgania a prdenia (áno, aj prdenia) niektorých prítomných žiakov.
Medzi moje najsilnejšie zážitky s vipassanou rozhodne patrí moment, kedy som začala v jednom mieste stehna pociťovať silnú bodavú bolesť. Zháčila som, lebo to fakt zabolelo. Odrazu sa mi pred (zavretými) očami začalo vizualizovať, ako sa obrovský čierno-biely tŕň pretláča von na povrch mojej kože a láme sa. Vtedy som pochopila, o čom nám Goenka hovoril - rôzne neduhy vyplávu na povrch a ich objektívnym sledovaním a nereagovaním na ne dosiahneme to, že sa prelomia. Super, o jeden bôľ menej, pomyslela som si a tešila som sa, kedy si v bežnom živote všimnem nejakú zmenu 😉
Ďalším silným zážitkom bol moment, kedy mi telom prechádzalo akoby tisíce blyšťajúcich hviezd. Išlo o tok mnohých vnemov, ktoré sme dovtedy pozorovali len jednotlivo, tentoraz sa však zliali do jednej masy, ktorú som vedela ovládať a presúvať po celom tele. Bolo to neuveriteľné a je to ťažké aj popísať slovami, ale pre tých z vás, ktorí ste videli prvú časť Twilight-u, by som to prirovnala k scéne, keď sa Edward postavil na slnko a celé telo sa mu ligotalo sťa by hviezdy. Pamätám si ako som neveriacky a zároveň nadšene sledovala moju dlaň a detailne pociťovala to, čo sa dialo tesne pod pokožkou.
Treťou, zároveň jedinou trochu desivou, skúsenosťou počas meditovania bol okamih, kedy som sa akoby naklonila a nazrela do svojich útrob. Videla som len tmu a reálne som mala pocit, že padám šikmo zo stoličky. Po skončení meditácie som dokonca pár sekúnd nevedela chodiť rovno, stále ma zanášalo doľava, takmer som padla z chodníka. Zľakla som sa. Toto všetko sa ale udialo asi piaty deň kurzu, kedy som ešte nerozumela niektorým zadaným inštrukciám a jednoducho som "niečo" robila. Odvtedy som však žiadne negatívne skúsenosti nemala.
Ešte pred začiatkom kurzu som najväčšie obavy mala práve z ranného vstávania. Napočudovanie hneď v prvé ráno som sa akoby zázrakom zobudila sama od seba pár minút pred štvrtou. Nakoniec ranné vstávanie bolo síce nepohodlné, no dalo sa naň zvyknúť. Na čo sa ale zvyknúť nedalo, bola ranná meditácia od 4:30. Ani jedenkrát za celých 10 dní sa mi nepodarilo ostať hore. Ale aspoňže som nechrápala. 😄
Čo sa týka zákazu rozprávania, s týmto osobne som nemala žiaden problém. Bola som rada sama - sama so sebou a so svojimi myšlienkami. Z času na čas som sa porozprávala nahlas sama so sebou a problém bol vyriešený. Aj zákaz komunikácie mal svoje opodstatnenie. Mal uchrániť našu myseľ od zbytočného rozptyľovania či ovplyvňovania názormi druhých. A veruže tak aj bolo. Posledný deň, keď skončilo “noble silence”, nebolo mi do reči. Každý sa chcel zdieľať, ja som však svoje pocity len ťažko vedela popísať. Teraz spätne však viem s istotou povedať, že tých 10 dní samoty a ticha boli pre mňa najväčším prínosom z celého kurzu. Za týchto 10 dní som si mohla dokonale premyslieť veci, na ktoré mi dovtedy nezostával čas, utriedila som si myšlienky, dospela k niekoľkým dôležitým rozhodnutiam, ktoré už viac nemusím v hlave stále dookola riešiť, prípadne sa k nim vracať s tým, či som sa rozhodla dobre alebo zle. Týchto 10 dní ma doslova vyzlieklo donaha, nedalo sa skryť pred samým sebou, zamiesť myšlienky pod koberec ignorancie, strachu či apatie. Utvrdila som sa v tom, čo chcem, vďaka čomu som pocítila úžasný pokoj a dostala novú chuť sa vzdelávať. Vo všetkom. Počas týchto 10 dní vyplavila moja myseľ na povrch dokonca také spomienky, o ktorých som ani netušila, že si ich môžem pamätať. Z detstva, zo škôlky, z výletov s rodičmi… Nestačila som žasnúť.
Čo sa týka samotnej meditácie a jej pozitívnych účinkov - hmatateľný dôkaz toho, že vipassana funguje (ak ju pravidelne praktizujete), som dostala hneď na druhé ráno po tom, čo kurz skončil a my sme odišli z areálu, v ktorom sme boli izolovaní po celý čas. V hosteli, v ktorom sme boli ubytovaní, nás zamestnanci veľmi skoro a veľmi bezočivo zobudili. Konečne sme sa po 10 dňoch mohli dosýtosti vyspať, ale nie, boli sme hore už pred ôsmou. Za normálnych okolností by som už riadne penila, no tentoraz to bolo iné. Ešte polospiac so zatvorenými očami som si uvedomovala, čo sa deje. Objektívne som v hlave zhodnotila, že je to od nich fakt škaredé, že sa takto správajú a že právom by som mohla byť nahnevaná. Avšak reálne som žiaden hnev nepociťovala. Ako keby sa ma celá situácia nedotýkala. Hnev viac nebol mojou súčasťou.
Prvé dva dni sme sa snažili v meditovaní pokračovať - necelú hodinku denne (ideálne by však bolo aspoň dvakrát, hodina ráno a hodina večer), ale už vtedy sme vedeli, že toľko času vipassane neobetujeme. Aj keď momentálne vipassanu nepraktizujem, takže ani ostrosť mojej mysle nie je to, čo bývalo... a nie, nie som ani menej výbušnejšia či zlostnejšia, než by sa očakávalo (v Ázii sa to proste nedá!!!), za seba môžem povedať, že 10-dňový kurz nebol strata času. A rozhodne nemám pocit, že by to bolo niečo nevhodné či nebezpečné. Práve naopak. Počas týchto - občas nekonečných, občas priam zázračných - dní som sa naučila niečo nové o sebe, stala som sa otvorenejšou, tolerantnejšou a najmä o jednu skúsenosť bohatšou bytosťou, ktorá si čajstejšie uvedomuje, aký vzácny je prítomný okamih. Sčasti som zahodila strach z neznámeho, sčasti mi boli z očí sňaté klapky. Naučila som sa dôverovať, ale konečne aj preverovať. Aj keď som momentálne presvedčená o tom, že sa viac podobného kurzu v budúcnosti nezúčastním, týchto 10 dní vo mne zanechalo hlbokú stopu. A ja verím, že dobrú.
Gábor:
Moje prvé dni sa niesli v duchu silnej motivácie. Na tému - ako a prečo žiť v prítomnom okamihu - som už prečítal dve knihy, ktoré mi pomohli a s ktorými som prevažne súhlasil. Z minulosti sa má poučiť a uzavrieť ju, o budúcnosti treba rozmýšlať, keď je potrebné nejaké plánovanie a rozhodovanie. Hotovo. Okrem toho si treba život užívať, TERAZ. Keďže meditačný kurz sa niesol v duchu tohto učenia, tešil som sa, že k teórií tentokrát dostanem niečo skutočne praktické.S potešením som si uvedomil, ako sa moja myseľ utíšila po troch dňoch anapany. Prúd dychu som už dokázal pociťovať na úplnom kraji mojich nosných dierok, moje vnímanie sa stalo citlivejšie a štvrtý deň sa išlo na vipassanu.
Večerné Goenkove videá pomáhali udržiavať moju motiváciu. Človek nerozumie všetkému a počas meditácie ho kopec myšlienok zneistí. Bez presvedčenia je ťažké na takomto kurze vydržať. Predsa nikto nebude denne 10 hodín sedieť na jednom mieste, keď to nemá skutočný zmysel! Večerné videá všetko nejako zázračne vysvetlili. Ako keby Goenkove videá presne vedeli, na čo človek myslí počas meditácie a aké informácie mu chýbajú k tomu, aby dianie dávalo zmysel.
Nie všetko bolo vysvetlené ľahko stráviteľným spôsobom. Vibrácie, energie a vnútorné zásoby bolesti zrovna nie sú také pojmy, s ktorými by sa človek zo západu bežne stretával a už určite nie v ne veril. Stačilo byť ale troška otvorenejším a dalo sa čítať medzi riadkami, vďaka čomu veci zapadali do seba. Piaty a šiesty deň však večerné videá zašli priďaleko. Veci sa vysvetľovali cez naše predchádzajúce životy. Všetko bolo, ako keby som počúval nejakú ezoterickú prednášku. K tomu som už mal nemalé trápenia zo sedenia a najmä z tých hodinových meditácií, keď sme sa nemali nijako pohnúť. Začal som pochybovať o technike, o Goenkovi a o všetkom. Nechcel som ďalšie dni môjho života plytvať na nejakú sprostosť.
Rozhodol som sa ale vydržať aspoň jeden ďalší deň…A takto to pokračovalo až do konca. Každý deň som mal moment, keď som sa chcel zbaliť, inokedy som mal zázračné momenty počas meditácie. Prietok vnemov, úplne pokojná myseľ, vnímanie podrobných detailov na všetkom: na mojom dýchaní, na pocitoch na pokožke, na vnemoch po najmenej citlivých častiach tela, ale aj na strome v našej záhrade, na speve vtákov, aj v chuti jedla! Čáro toho som si uvedolmil už počas kurzu a bol som veľmi rád, že som ostal až do konca.
Osobne si myslím, že základná teória vipassany je niečo, čo by malo byť vyučované celosvetovo. Žiť v prítomnom okamihu a zaoberať sa tým, čo je skutočne dôležité, robí život lepším a krajším. Posúvaním týchto schopností sa stávam lepším človekom. Viem, že to tak je.
Praktická časť vipassany je niečo, čomu doteraz nerozumiem 100%. Neverím, že v sebe nosíme zásoby bolestí, ktoré meditáciou pomaly odstraňujeme. Tieto časti učenia ja nazývam mystifikáciou a odmietam ich. Vždy ale preverím, či to nie je len “rozprávka”, za ktorou sa skrýva nejaká pravda. Často tak je a potom len stačí odignorovať rozprávku a zaoberať sa podstatou jej učenia.
S odstupom času viem, že vipassana mi dala väčší pokoj a schopnosť prežívať život o štipku viac. Stále uvažujem, ako a kedy praktizovať meditáciu pravideľnejšie. Tým, že teraz nemeditujem, niektoré princípy zvädnú. Opakovanie ja matka múdrosti a aj s meditáciou je to tak, ako so všetkým: Úspech príde iba vďaka snahe.
 |
| Tí, čo prežili 😀 |
