“Indiu buď miluješ, alebo ju nenávidíš,” zaznelo z úst nejedného cestovateľa, ktorého sme stretli počas troch mesiacov v Nepále, pričom všetci apelovali v prvom rade na správanie Indov a až v druhom prípade na nejaké nepohodlie či nižšie hygienické štandardy. Interakcia s miestnymi je podstatne iná, než si to človek predstavuje po všetkých tých priateľských úsmevoch z promo videa Lonely Planetu.
India je jedna z nachudobnejších krajín sveta a či už chcete alebo nie, počas návštevy uvidíte mnoho nešťastných životov.
Prirodzene máte pocit ľútosti, keď špinavé deti žobrú na ulici v čase, kedy by mali byť v škole, alebo keď vás človek s jednou amputovanou rukou berie na cyklorikši cez premávku, ktorú je zázrak ukočírovať aj dvomi zdravými. Možno ešte viac vám bude trhať srdce pohľad na beznohého mrzáka ťahajúceho sa po asfalte v dave ľudí, ktorý sa takýmto spôsobom snaží upútať na seba pozornosť a niečo vyžobrať.
India vás však naučí brať tieto veci s chladnejšou hlavou. Cez všetky triky a zavádzania, ktoré sprevádzajú vaše bytie v Indii, máte občas problém dôverovať, a to sa môže týkať choroby alebo aj chudoby.
Nedeje sa to stále tak intenzívne, ako sa môže zdať z mojich slov, ale niekedy máte pocit, že ste od lokálnych ľudí za celý deň (alebo zopár dní) nedostali nič iné než klamstvá a pokusy získať od vás nejaké peniaze. Dosiahnuť nejakú milú konverzáciu je preto občas nemožné. Ale o čom má byť spoznávanie krajiny v prvom rade, ak nie o ľuďoch?
Tento post chcem venovať hlavne príbehu, z ktorého sme boli najsmutnejší; ktorý definitívne zapríčinil, že sme dlho nikomu nedokázali uveriť, že by nás mohol len tak osloviť bez vedľajšieho úmyslu.
Príbeh Banasi
Vyšplhali sme sa v Jaisalmere na blízky kopec kvôli dobrému výhľadu na mesto. Po krátkom rozhliadaní sa nás oslovila istá pani menom Banasi, ktorá zrovna vychádzala z miestnej (niečo ako) základnej školy. Pozvala nás k sebe domov, aby nám "ukázala svoju izbu".Takýto pokus o komunikáciu nás už neprekvapuje. Škatuľkujeme ju hneď ako takú s minimom úprimného záujmu o nás. Asi ide znova len o naše peňaženky, vraveli sme si. Ale tak čo už, naučili sme sa odmietnuť všelijaké spôsoby žobrania… Poďme, dajme tomu šancu.
Banasi nám naozaj len ukázala svoj domov. Žila so svojimi tromi deckami a so svojou mamou. Obe boli vdovy. Dom vyzeral chudobne. Nenachádzal sa v ňom žiadny nábytok. Oblečenie mali nahádzané na kope v rohu izby. Usadili nás do stredu miestnosti na nepohodlný plastový koberec. Deti boli milé a samozrejme extrémne zvedavé. Malý chlapček sa trošku predvádzal a skoro nám aj zaspieval. Všetci sme boli vysmiatí, nálada bola veľmi veselá a takmer sme už zabudli na to, že to má byť asi len nejaká kreatívna forma žobrania, ako to zakaždým býva.
Najstaršia dcéra nám navarila čaj s mliekom. Ona jediná nechodí do školy, aby sa mohla starať o domácnosť a o svoju najmladšiu sestru. K čaju sa k nám konečne pridáva aj Banasi a my sa tešíme na rozhovor s ňou. Hovorí, že robí v škole, pred ktorou si nás odchytila. Je rada, že má prácu. Odkedy jej manžel zomrel, je to ťahšie s peniazmi. Deti však môžu chodiť do školy a to je to podstatné. Pýta sa, či sme hladní, ale jedlo slušne odmietame. Vidíme, že momentálne nemajú navarené. Odniekadiaľ aj tak vyčarujú zopár sladkých v oleji vypečených koláčov, ktoré si povinne dávame k čaju.
Banasi so svojou lámanou angličtinou rozpráva najmä o svojom synovi - o tom, ktorý sa tu pred chvíľkou predvádzal. Vraví, že nedávno mal ťažkú zlomeninu nohy a bol operovaný. V krátkom čase sa dozvedáme o každom členovi rodiny nejakú zaujímavosť a postupne sa spoznávame. Jediný zvláštny pocit počas návštevy mám iba v momente, keď chcem Banasi ukázať fotky mojej rodiny, ale ona nijako nejaví záujem a opakovane odchádza z izby von.
Počas toho ako sa už zbierame na odchod, je stále veselo a Banasi nás prosí, aby sme sa zajtra vrátili na obed. Vysvetľujeme, že zajtra ideme na návštevu do blízkej dediny Chhatrel (pozn.: to bol ten Couchsurfing na streche domu), ale že popozajtra sa vrátime. “Áno, sľubujeme.” 😊
 |
| Najmladší |
 |
| S deťmi a s Banasi |
 |
| Baby |
Po nešťastnej skúsenosti v Chhatrel sa vraciame do Jaisalmeru a tešíme sa k Banasi a k deťom. Keďže konečne zažívame takýto zážitok bez žobrania, riadne nás to nakopáva a kupujeme na kilá zeleniny, aby sme ich potešili a zároveň im pomohli.
Prichádzame a zelenina putuje okamžite do kuchyne. Jedno “thank you” síce padlo, ale zeleninu mi Banasi vyberá z ruky, ako keby bolo jasné, že som to musel priniesť im.
Posádzajú nás do izby na koberec, staršia dcéra zohrieva jedlo a mladšie deti nás zabávajú. Pridáva sa k nám aj suseda s dcérou. Veľa sa nerozprávajú, iba sa tak na nás nepretržito (a nepríjemne) dívajú, ako to Indovia zvyknú…
Banasi sa nepridáva ani na jedlo, no potom prichádza a oblieka Mišku do svojich šiat. Páči sa nám táto srandička a po umiestnení finálnej dekorácie (bodky) na jej čelo, ideme sa fotiť pred izbu. Hovoria, že takto sa obliekajú aj radžastanské nevesty. Po fotkách sa zrazu začne tlieskať do rytmu a dievčatá učia Mišku tradičné tanečné pohyby. Ani 10 minút netrvalo a z ulice sa k nám pridáva chlapík s bubnom, ktorým sa uvádzajú novomanželia na indických svadbách. Spontánnu zábavu brzdím len ja, mne je dobre aj takto a tancovať sa mi moc nechce.
 |
| Zložité to oblečenie |
 |
| Zľava: deti, Miška, bubeník, susedy a náhodý okoloidúci |
 |
| Tanečky |
Potom ako sa Miška prezlieká späť a odmieta prijať šaty ako dar, si ešte sadáme na čaj. Pridáva sa aj Banasi, ktorej ukazujem fotky zo svadby našich kamarátov, ktorej sme sa zúčastnili na Slovensku ešte pred naším odchodom. Ani tentokrát ju moje fotky nezaujímajú a začína znova hovoriť o nedávnom zranení syna.
Na základe štýlu jej rozprávania sa postupne zamýšľam nad dianím a pomaly, ale isto sa mi všetko vyjasňuje.
Že tu niečo nehrá, malo svoje znamenia: napríklad vtedy, keď sa Banasi nezaujímala o naše rodiny alebo o fotky zo slovenskej svadby. Aj to malo svoje opodstatnenie, že nám najprv čo-to naznačila o svojich deťoch a následne nás veľmi silno pozývala na druhú návštevu. Suseda počas nepretržitého dívania sa na nás tiež veľmi nechcela rozprávať, zato viackrát zopakovala, aká dobrá žena je Banasi a aké ťažké to má s peniazmi, odkedy jej manžel zomrel. Zvláštne bolo aj to, keď sme naším príchodom prekvapili o deň skôr a nejakým zázrakom obed obsahoval paneer (pozn.: indický syr), ktorý je asi najdrahšou možnou ingredienciou lokálnej kuchyne.
Rýchlo si prehodíme s Miškou pár slov po slovensky a obom je nám jasné, čo bude nasledovať. 3-2-1 spúšťa sa sťažovanie a opis toho, ako nemajú peniaze na dokončenie rehabilitácie zlomeniny chlapčeka. Ten sa popritom zdá byť zdravý, vyskakuje a tancuje, keď má chuť.
Zmätení, ako sme mohli znova naletieť, resp. ako na nás Banasi dokázala hrať dvojdňové divadlo. Vstávame na odchod. Banasi vycítila, prečo chceme odísť a pokúša sa zachrániť situáciu:
“Ale, že sa zajtra vrátite na obed?!”
“Nie, Banasi, už sa nevrátime. Nemyslíme si, že by to bolo správne.”
“Ale ja neviem zaplatiť rehabilitáciu.”
“Prepáč Banasi, doniesli sme haldu zeleniny, z ktorej ešte neraz navaríte. Zelenina je dar od nás.”
“Ale z toho nezaplatím rehabilitáciu.”
“Prepáč Banasi, zeleninu sme dávali zo srdca. Peniaze nedávame.”
“Tak nám aspoň kúpte múku, zelenina nie je dobrá, deti sa potrebujú najesť.”
A poslednýkrát slušne:
“Banasi, zeleninu sme doniesli s najlepším úmyslom a je zo srdca. Deti sa z nej najedia. Teraz odchádzame.”
Nebolo ľahké odísť v tom momente a v tej zmätenosti. Bolo to silno o pocitoch. Hocijaké veľké bolo toto divadlo, myslíme si, že chlapec tú zlomeninu skutočne mohol mať. No neskutočne nás hneval fakt, že sme sa znova sklamali v Indoch a namiesto úprimného záujmu a zážitku, sme sa stali len súčasťou kreatívneho žobrania.
Celý deň sme sa s Miškou nad tým zamýšľali a nešlo nám do hlavy, prečo títo ľudia radšej nevyužijú svoju snahu na získanie peňazí normálnym spôsobom a prečo sa radšej ľutujú a skúšajú takéto sofistikované triky na turistov.
Z celého príbehu nám ostalo smutno. Podobne ako tento, aj mnoho ďalších menších pokusov na nás, dotvorilo náš celkový zážitok z Indie a náš obraz o Indoch.
Každopádne, toto všetko je čisto náš subjektívny výlev. V Indii sme rozhodne zažili aj krásne chvíle. Tento príbeh, ako aj samotnú Indiu si vyhodnoťte, ako uznáte za vhodné.
