Mnohokrát som od Gabka počúvala, aké je surfovanie náročné, kým sa do toho človek dostane. On sám si tým prešiel ešte pred niekoľkými rokmi v Kalifornii. Ale tak viete - hej, hej Gabko - jedným uchom dnu, druhým von.
Neľahké začiatky
Stojac na pláži v neďalekej Weligame už neviem vydržať od vzrušenia. Na pláži nájdete každých päť metrov miesto, kde si za pár šupiek vypožičiate surf, aký len chcete. Stačí si vybrať. A tak sme aj urobili. Najprv sme si pobehali viaceré požičovne a následne sme si vybrali tú s najlepšou ponukou. 200 srílanských rúpií za hodinu! To je zhruba jedno euro za hodinu surfovania. Že čooo? Parádička!Ak teda uvažujete o tom, že pôjdete niekedy na Srí Lanku surfovať, na kupovanie surfu, či nosenie si toho vlastného rovno zabudnite. Masová konkurencia tlačí ceny tak nízko, až je to neuveriteľné.
Pre mňa vyberáme pekne dlhý - 8 stôp a 6 palcov - penový surf, s ktorým sa mi budú chytať aj menšie vlny jedna radosť. Ponuku inštruktora odmietam, však mám Gabka. Od neho dostávam zrýchlené rady - o ktorú nohu si priviazať šnúru, aké vlny chytať a ktoré naopak radšej nechať tak, ako pádlovať, ako sa postaviť, čo robiť, keď ma vlna zmyje… Proste taká rýchlovka, však prax ma naučí.
 |
| Čím dlhší, tým lepší. Aspoň na začiatok |
 |
| Lovci vĺn |
 |
| Správne uchytenie je kľúčové. V opačnom prípade vám surf zdrhne, ani sa nenazdáte 👀 |
Prvý deň na surfe pociťujem neskutočnú eufóriu. Vlny sú ideálne pre začiatočníkov, žiadna divočina. Z pádlovania som po chvíli riadne vyčerpaná, ale ten pocit, keď vás vlny ležiac na surfe potiahnú a vy sa po nich kĺžete ako po šmykľavke, je neopísateľný. Na tie si ale treba počkať.
Či sa vám to páči, alebo nie, niekedy na priaznivé vlny čakáte aj niekoľko minút. Za ten čas si môžete užívať slniečko, ktoré je na Srí Lanke obzvlášť silné. Vlastne úplne najsilnejšie, aké sme doposiaľ kdekoľvek zažili. Ale však sme sa natreli 5O-tkou, ktorú sme si priviezli zo Slovenska. Žiadne strachy… Po prvom dni však končím so spálenou polovicou celého tela. Až tak, že si najbližie dva dni neviem sadnúť a preto odkladám dlhoočakávané surfovanie na neskôr.
Keďže sme mali na Mirisse dobrovoľnícku prácu, museli sme s ňou zladiť samotný výber času na surfovanie. Vo všeobecnosti sú doobeda najlepšie vlny, no ráno musíme chystať hosťom v hosteli raňajky. Preto na pláž zvykneme prísť až okolo pol 10.
S červeným zadkom sťa pavián sa naťahujem do legín, ktoré som si kúpila v neďalekej Matare. Už viac v plavkách nesurfujem! V požičovni dávajú k surfu aj horný diel trička s dlhým rukávom, ktorý nosia takmer všetci. Ochráni vás nielen pred žeravými lúčmi, ale samotné surfovanie menej bolí. Predsalen sa po tom surfe hodiny “šumigáte”, neraz vám vlny strhnú horný diel plaviek niekam ku krku, zatiaľ čo dolné si vyťahujete kdesi spod kolien. Ak aj nie, brucho sa vám občas rado pricucne na mokrý surf ako taká prísavka. A to odlepovanie nie je veru nič príjemné.
S pekným čokoládovým opálením sa teda lúčim. Však aspoň do tváre budem snedá, myslím si. Žiaľ, aj v tomto prípade zažívam horké sklamanie. Farbou tváre a špeciálne nosa by som si mohla potriasť rukou skôr s rakom. A aj s hadom (keby teda nejakú ruku mal) po tom, čo sa asi piaty raz rozhodne ošúpať. S tým slnkom sa proste nedá bojovať a nepomáhajú ani ďalšie dva opaľovacie krémy z miestnej lekárne. Kamoš z hostela nám odporučil zinok. Ten však stojí okolo 30 eur, takže s jeho kúpou váhame.
Tretí deň sa ku mne pridáva aj naša španielska kamarátka-dobrovoľníčka Ana. Gabko ostal prikovaný k posteli kvôli hnačke, preto ju zasväcujem do tajov surfovania sama. V mori zažívame kopec srandy. S každou väčšou vlnou si v hltoch upíjame slanej vody, následne počuť len kašľanie, keď sa vynárame na hladinu. S tým proste treba rátať.
Po surfovaní navštevujeme zopár obchodov a hľadáme pre Anu plavky. V jednom obchode stretávame istého chalana z nášho hostela v Mirisse. Pýta sa Any či surfovala a ako jej to išlo. Hovorí, že celkom fajn, veď mala dobrú inštruktorku a ukazuje prstom na mňa. Chlapec sa mi so záujmom pozrie do očí a pýta sa, ako dlho surfujem. “Presne tri dni,” odpovedám hrdo. 😄
Po piatom dni však nadšenie zo surfovania pomaly opadáva. Nie že by ma to prestalo baviť, ale nevidím takmer žiadny pokrok. Chýbajú mi základy, na ktorých by som mohla stavať a sama si poradiť neviem. Gabko tiež chce surfovať, preto ho so zaúčaním trápiť nechcem a radšej sa obšmietam okolo cudzích inštruktorov a sledujem, čo robia so svojimi žiakmi. Pomáha to, ale vlny svojím slabým pádlovaním chytať veľmi neviem. Na to je inštruktor celkom užitočný - vždy vás na vlnu postrčí a potom už len za sebou počujete jeho vreskot, aby ste sa zdvihli zo surfu a postavili sa.
Ja som sa však ešte ani raz nepostavila, ak sa bavíme o chytaní “green water”, čiže chytaní vĺn ešte pred tým, než sa zlomia. Zjazďovať “white water”, teda už zlomenú vlnu, ktorá je sprevádzaná bielym spenením, je síce zábava, ale iba na začiatku. Ľahko na nej potrénujete stavanie sa na surf, ale proste to nie je ozajstné surfovanie.
V jeden deň sa preto Gabko podujme, že bude mojím trénerom. Prvýkrát zažívam úspech z chytenej a ako tak zjazdenej vlny. Nepredstavujte si nič svetoborné, žiaden vodný tunel nad hlavou, žiadna dlhá jazda. Celé to dohromady trvalo okamih - z ktorého som polovicu zbesilo mávala rukami, tretinu som sa dvíhala zo surfu a v priemere asi tak tri sekundy som na ňom stála. Vlny tu vo Weligame sú naozaj krátke. Pokročilí surferi sa tu zrovna nevyšantia.
Navyše mám pocit, že si zakaždým vyberám tú najnesprávnejšiu vlnu. Buď je taká malá, že ma ani nevezme so sebou, zatiaľ čo ja sa pri nej upádlujem k smrti, alebo práve naopak, chytím vlnu priveľkú, ktorá ma najprv zdvihne do výšky a následne sa cezomňa premelie ako taký hurikán. Občas to človeka až vydesí.
Aj keď sa to nezdá, vlny majú obrovskú silu a dokážu vás ťahať za nohu pod vodou aj niekoľko sekúnd. Zároveň musíte vždy myslieť na to, aby vás netrafil váš alebo cudzí surf, prípadne aby ste nenarazili hlavou o dno, keďže voda pri brehu je ozaj plytká. Ostražitosť je namieste.
Raz sa mi stalo, že mi surf narazil do tváre takou silou, že sa mi z nosa pustila krv, inokedy som sa ocitla v línii, kde sa za sebou neustále lámali vlny a ja som sa odtiaľ nevedela dostať asi štvrť hodinu. Stále ma vlny premývali, viac času som bola pod vodou než nad, lapala som po dychu a bojovala s vlastným surfom, ktorý sa pokúšal ísť za každú cenu opačným smerom.
Spomínam si na moment, keď ma raz trafil do hlavy surf. Už z diaľky som sa chcela posťažovať Gabkovi, ten mi však namiesto slov ľútosti zakričal naspäť, že ak mi aj surf vypichne jedno oko, nesmiem sa zastaviť uprostred lámajúcich sa vĺn (ako som to zvykla neraz urobiť) lebo mi vybije aj druhé. Čo vám poviem, vojenská výchova. Ale mal pravdu, najdôležitejšie je v takejto situácii - ako by povedala rybička Dory z Hľadá sa Nemo - “Stále plávať, stále plávať.”
Niekoľko momentiek z nie až tak vydarených pokusov 😂
 |
| Základ je pádlovať o dušu |
 |
| SPA Weligama |
 |
| Sústredená a namotivovaná |
 |
| Aj tak zväčša končím na žabu |
 |
| Hlavne, že je srandy kopec |
Boj o život
Keď som sa už naučila čítať oceán, rozlišovať jednotlivé vlny a zároveň som ich dokázala chytať aj bez cudzej pomoci, surfovanie som si začala nesmierne užívať. Asi po dvoch týždňoch sme si s Gabkom v jedno ráno povedali, že nepôjdeme do Weligamy, ale že skúsime vlny u nás v Mirisse. Vraj je to fajn miesto aj pre začiatočníkov.Na rozdiel od Weligamy sa v Mirisse surfuje ďalej od brehu, takže na dno nikde nedočiahnete. Toho som sa veru obávala, keďže patrím medzi plavcov, ktorí radi cítia zem pod nohami.
Vzali sme surfy, pádlovali dnu do mora a ani sme neprišli na miesto, už na mňa Gabka volá, aby som bola v strehu. Vraj sa blíži veľká vlna. A veruže aj bola veľká! V priebehu sekundy ma zmyla zo surfu, ktorý ma ešte niekoľko metrov ťahal za sebou. Horko-ťažko som sa vyteperila späť na surf a prišla ďalšia vlna…a ďalšia….a ďalšia. Dokopy päť vĺn za sebou. Bola som úplne vyčerpaná a vystrašená zároveň, lapala som po dychu, vykašliavala vodu. Pekné privítanie Mirissa, myslím si.
Po niekoľkých minútach som si všimla, že sa niečo pár metrov odomňa vznáša vo vode. Nejaký veľký kameň. Ale nie! “Morská korytnačka,” kričím naradostene Gabkovi. Ten na mňa kričí späť, nech radšej dávam pozor na iných surferov. Jeden z nich ma takmer prešiel. A to už sranda nie je. Videla som zopár rán spôsobených plutvami zo spodnej strany surfu a nie je to príjemný pohľad.
Nadšenie z korytnačky vzápätí strieda strach z blížiacich sa vĺn. Toto nie je Weligama, tu sa na vás rútia vlny iných rozmerov. V strese, kam rýchlo odplávať, som akúkoľvek snahu o chytanie vĺn razom potlačila. Veď ani neviem na surfe zabáčať do strán. V tom momente sa cezomňa premelie ďalších x vĺn. Tie totiž prichádzajú vždy v setoch, pekne jedna po druhej. Vo mne sa po prvýkrát v živote ozýva pud sebazáchovy. Snažím sa zo všetkých síl vyplávať na hladinu a dostatočne sa nadýchuť pred tým, než ma zaleje ďalšia vlna.
Vln.… Vl…na… V..l…n…a… V..…… aaaaa.
Takto sa to opakovalo stále dookola.
Vlny ustupujú. Vyťahujem sa z posledných síl na surf a snažím sa čo najrýchlejšie dosiahnuť bezpečnú zónu. Už sa nedokážem ubrániť slzám. Precenila som sa. Mirissa vôbec nie je pre začiatočníkov! Teda rozhodne aspoň dnes nie. Vlny sú obzvlášť veľké v porovaní s ostatnými dňami.
Bolo to prvý a aj poslednýkrát, čo som sa odvážila surfovať na Mirisse. Teda pardón, o žiadnom surfovaní sa tu hovoriť nedá. Presnejšie, bolo to prvý a posledný raz, čo som sa takmer utopila pri snahe surfovať na Mirisse.
Weligamu sme si užívali aj nasledujúce týždne. Len zopárkrát sa stalo, že sme sa rozhodli vynechať surfovanie. Inak sme boli na vode takmer každé doobedie, a to celý mesiac. Niekedy sme vo vode strávili 1,5 hodiny, keď boli dobré vlny tak aj tri.
Niečo z tých vydarenejších výkonov 👌
 |
| Palmy, slnko, surfíček 💦 |
Surfer-mizantrop
Viete v čom mal ešte Gabko totálnu pravdu? Úplne najhoršie na celom surfovaní sú ľudia naokolo.Weligama je celosvetovo vychýrená tým, že ide o ideálne miesto pre začínajúcich surferov. A podľa toho to tam aj vyzerá. Meter od vás z každej strany iní surferi a ako natruc sa pred vás roztiahne ešte aj inštruktor so svojimi žiakmi. No a potom nezúrte! Vysvetľovania, že je to nebezpečné, sa žiaľ zväčša nedočkali pochopenia.
Preto sme sa raz vybrali na odporúčanie nášho kolegu z hostela na pláž s názvom Hiriketiya, neďaleko mestečka Dikwella, ktorá je vzdialená necelú hodinu od Mirissy. Toto miesto nás na prvý pohľad očarilo. Maličká pláž uprostred útulnej zátoky, ľudí tak akurát a tie vlny! Krásne dlhé, takže vás nesú poriadne dlho; niekedy sa ani nezlomia, len sa hladina utíši, takže si môžete ľahnúť späť na surf bez toho, aby ste vôbec spadli do vody.
Do Hiriketiye sme sa vrátili ešte raz a užívali si vlny po boku morských korytnačiek. Dokonalosť sama. S Gabkom sme sa zhodli, že ak by sme sa ešte niekedy vrátili na Srí Lanku, rozhodne by sme zakotvili práve tu.
Viac o mojich surferských vzostupoch a pádoch niekedy nabudúce. Zatiaľ sa ale nezabudnite mrknúť na naše video (vyššie) 🏄♀️😉
 |
| Preľudnená Weligama |
 |
| Čakanie na tú pravú občas trvá |
 |
| Čo sa to na mňa rúti? 😳 |
