Kávička s Willom
Banánovú palacinku z raňajok na hosteli dopĺňame už po kilometri lokálnymi koláčmi. Mne to stále nestačí a po hodine už znova číham po niečom pod zub. Zastavujeme sa pri stánku s vyprážanými banánmi a hrdo si objednávame po indonézsky. Pisang goreng lima ribu (vyprážané banány za 5000). Predavači sa okamžite chytia a spustia na nás po indonézsky. Tu však naše vedomosti končia a vysvetľujeme im už po anglicky, že takto tá konverzácia nebude fungovať.V tom popri nás preletí chlapík na motorke, na ktorého zavolajú všetci naraz. Dupne na brzdy a hneď je pri nás.
 |
| "Pisang goreng" za "lima ribu" (inak 0,30 eur) |
Miestny učiteľ, ktorý (asi jediný) kecá po anglicky. A ešte ako dobre! S Willom si robíme srandičky a rozprávame sa o živote na Florese. My mu hovoríme náš príbeh, ako sme sa dostali k dlhodobému cestovaniu a on nám prezrádza, aký je život na ostrove, ako dodržiavajú kresťanské zvyky, ako sa snaží motivovať mladých, aby sa dobre naučili po anglicky… Po polhodinke sa presúvame do jeho domu, kde nás hostí lokálnou kávou a varenými banánmi (tých banánov na dnes už bude hádam aj dosť 😄).
Témy sa uvoľňujú. Will má veľmi originálny smiech, taký šibalský. Často sa už len smejeme na tom, ako sa on smeje.
Šťastní, že konečne sa nám dejú “tie spontánne veci”, pokračujeme.
 |
| Will |
Ka Sa’o vo Wogu
Po ceste nás trestá dážď. K Bajawe prichádzame okolo tretej a rovno odbáčame do tradičnej dediny Wogo. Takýchto dedín je na okolí Bajawy hneď niekoľko. Kým niektoré kmene vedú pomerne ničím nerušené životy, iné si začali robiť biznis z prichádzajúcich turistov. Vyberajú vstupné, ponúkajú sprievodcov, pózujú pred domami a lákajú ľudí dovnútra, aby im tam ponúkli nejaký ručne vyrobený tovar. Na tom by samozrejme nič zlé nebolo, ale keď je biznisu priveľa, takýto zážitok potom stráca na autenticite.Na začiatku Woga sa nás hneď snaží odchytiť nejaká žena a veľmi milo sa ponúka, že nám predstaví svoju dedinu. Slušne odmietame a ideme to prebádať sami. Znova poprcháva.
Počas okružnej prechádzky narážame na hromadu ľudí v tradičnom oblečení, na tanec a hudbu. Tu sa musí niečo diať! Postupne nachádzame nejakých anglicky hovoriacich ľudí a dozvedáme sa detaily:
Koná sa oslava pre novopostavený dom. Ka Sa’o je tradícia etnickej skupiny Ngada. Trvá dva až tri dni. Prvý deň sa prevažne tancuje, druhý deň sa vykonávajú obety.
Pozvanie dostávame rovno aj na zajtra, kedy sa chystajú zabiť vyše 40 prasiat! Po tom, ako sme dnes videli, ako surovo zviazali jedno prasa, zajtrajšiu zabíjačku asi radšej vynecháme. Bolo to hrozné. Zviazané prasa ešte hodinu nechali žalostne kvičať, zatiaľ čo na programe bola návšteva akéhosi guru, ktorý “krstil” dom.
Tance aj hudba sú veľmi jednoduché. Mrknite si krátke video, ako to celé znelo a vyzeralo:
Ka Sa’o pomaly opúšťame, aby sme do Bajawy dorazili ešte za svetla. O dve ulice nižšie našu pozornosť upúta iná hlučná hudba. Pozornosť miestnych zase pútame my, a tak na nás okamžite máva celý dvor, aby sme prišli bližšie. Na terase je asi 60 ľudí. Reve hudba. Pod zadky dostávame stoličku, do jednej ruky misku s ryžou a bravčovým, do druhej domáce víno z ovocia palmy. Bravčové je sprznené rovnako, ako to bolo na Ka Sa’o u susedov. Naporcované bez ohľadu na nejaké lepšie alebo horšie partie zvieraťa, vypečené v oleji, mastné a bez chuti. Darovanému koňu, ale vieš čo..! Tešíme sa a slušne žúvame 😅
Našťastie aj tu sa našiel chlapík, ktorý vedel po anglicky a vysvetľuje nám, čo sa deje. Momentálne sa koná predsvadobná slávnosť. Radujú sa všetci aj napriek tomu, že nám ženícha ani nevestu nevedia ukázať. Mali by byť tu, no nikto ich vlastne nevie nájsť. Nevadí, je veselo. Len tak-tak sa nám podarí odmietnuť pozvanie do tanca. Radšej utekáme dnu, do domu, ktorého tradičnú architektúru nám opisuje bratranec ženícha.
Stavby Ngada ľudí sú vlastne domy v dome. Vnútorný dom tvorí oddelená izba v strede budovy, ktorá má vlastnú strmú a vysokú strechu. Tá strecha sa zvonka prevyšuje nad strechu vonkajšieho domu, takto dodávajúc jedinečný ráz stavbe (tažko sa to opisuje, pozrite si radšej obrázky) 😄
 |
| Tradičná strecha (zdroj: floressustainabletravel.blog) |
 |
| Bratranec ženícha. Za nami: dom v dome |
Vnútorný dom má špeciálnu funkciu a slúži na všetky dôležité rozhovory a rozhodnutia danej rodiny. Keď sa u Ngada ľudí deje niečo významné, určite sa to rieši u niekoho vo vnútornom dome.
No povedzme, že na dnes už aj postačí tých náhod a príhod. V Bajawe si líhame šťastní, aký neuveriteľne vzácny deň sme mali. Dostali sme sa k tým cenným a nenaplánovateľným zážitkom, aké nachádzame len vtedy, keď sa za žiadnym programom nenáhlime a necháme veci jednoducho plynúť.
Cestovanie pre nás už definitívne nebude o atrakciách, ktoré do hlavy turistov súka Tripadvájzor a spol. Spontánne príhody tvoria naše najvzácnejšie spomienky.
Ka Sa’o v Tololela
Ráno, nabudení zo včerajška, vyrážame do ďalšej dediny. Cesta vedie cez bambusové lesy, aké sme ešte nikdy nevideli. Pekné.
V Gurusine obdivujeme skutočne tradičnú architektúru Ngada ľudí. Domy tohto kmeňa sú podobné ako tie vo Wogu, no postavené sú výlučne z dreva, bambusu a slamy. Panoráma nám berie dych a cítime sa, ako keby sme cestovali v čase.
 |
| Panoráma dediny |
 |
| Lokálna pani vyrába tradičné oblečenie |
 |
| Baby z Gurusiny |
Pri vstupe nám prezrádzajú, že v druhom kmeni, v dedinke Tololela, dnes prebieha festival. Poberieme sa teda aj tam.
No a čo sa teda koná v Tololele? Opäť Ka Sa’o! V dedine sú okrem nás aj ďalší štyria z Európy. Všetkých nás obliekajú do tradičných šiat (sarungov) a volajú nás do tanca. Mne sa podarí vyhovoriť, dievčatá sú ale vedené do stredu dediny jednou výrečnou lokálnou pani. Pohyby sú veľmi jednoduché. Mne sa zdá, že to babám ide perfektne, ale miestni chlapi sa zabávajú na tom, ako zle to tie belošky robia 😄
 |
| Miška v sarungu |
 |
| Miestni a návštevníci spolu tancujú |
Atmosféra tunajšieho Ka Sa’o je ešte pompéznejšia. Len tak chodíme po dedine a užívame si milé úsmevy od ľudí. Všetci sa nám prihovárajú, ale po indonézsky nám to stále nejde. Neobíde nás ani pozvanie na obed. Extra pomôckou je domáce víno - to každému zaručene rozviaže jazyk (teda okrem mňa, ja šoférujem).
 |
| Práca v kuchyni - ženy pripravujú ryžu |
 |
| Práca v kuchyni - muži sekajú mäso |
Návrat do Labuan Bajo
Po ceste späť máme už len dve vyhliadnuté miesta. Jedným z nich je pálenica kokosovej pálenky (araku), druhým akýsi známy vodopád.Pálenicu nachádzame len veľmi ťažko. Keďže je vyznačená aj na Google Maps, očakávame nejaký komerčný liehovar. Nič také tu však nie je, no po opýtaní nás berú do záhrady jedného domu. No jasné! Neviem prečo sme tu vôbec čakali nejakú firmu a serióznu výrobňu. Vo dvore obdivujeme tradičné vyváranie palmového kokosu a dostávame aj koštovku.
Po jednej destilácii má arak cca 20% alkoholu, po dvojitej destilácii vyše 40%. Smrdí to tak, či tak, takže na výlet loďou si kupujeme iba ten slabší. Z toho ale aspoň liter 😁
No a vodopád… Ten je nakoniec čerešničkou na imaginárnej torte floreského turizmu. Proste tu na každom známejšom mieste Indonéžania čosi vymyslia, len aby mohli od turistov ťahať prachy. Navyše ide o úplne absurdné sumy.
K vodopádu vedie len jedna cesta, na nej rampa a pýtajú si vyše 6 eur na osobu. Sami lokálni vedia, že tie ceny sú divoké. Ani raz sa totiž netvárili, že je to normálne. Keď sa ich pýtame, na čo sú dané peniaze využité, veď je to len kus prírody a prečo domáci platia len haliere, odpoveď je stále tá istá: “My len nasledujeme pravidlá, musíte zaplatiť.”
Ďakujeme, z Floresu máme bohaté zážitky aj bez tohto vodopádu. S nezmenenou, parádnou náladou sa vraciame do Labuan Bajo a ubytovávame sa, kde inde, ako u Kornelisa. Večer vegetíme na teraske, vychutnávame si pre nás už známy výhľad a spokoní spomíname na krásne zážitky za posledný týždeň - za posledných 1000 km na skútriku.
Zajtra štvordňová plavba loďou! Dobrú noc.
