Flores: Roadtrip k sopke Kelimutu

Na ostrove Flores túžime vidieť jeho prírodné krásy, sopky, vodopády. Chceme navštíviť tradičné dediny niektorých kmeňov, zažiť autentickú, málo turistickú atmosféru a v neposlednom rade len tak sa voľne popreháňať na motorke. Keďže sme naše veľké ruksaky nechali v jednom warungu (lokálna jedáleň) na Bali, pohodlne sa zmestíme na skútrik.

Na Flores prichádzame kratučkým letom z Bali, počas ktorého ja znovalen tuho spím, zatiaľ čo Miška obzerá ostrovy, ponad ktoré letíme. Myslím si, že si vybrala tú lepšiu aktivitu.

U Kornelisa v meste Labuan Bajo zažívame atmosféru pravého vidieckeho domu, kde všetci hostia aj hosťujúca rodina spia v jednej veľkej miestnosti. Priestor je členený len bambusovými paravanmi, ktoré nesiahajú ani po strop. Vlastne ani strop nemáme, ale rovno strechu.
Výhľad z Kornelisovej terasy je na nezaplatenie. Panoráma do celého zálivu, aj do prístavu mesta.
Prístav v Labuan Bajo - výhľad od Kornelisa

Ráno sa zobúdzame troška doštípaní od komárov a ohúkaní z kohútov. S tými, akoby sa vrece v Indonézii roztrhlo. Kikiríkajú splašene cez seba od rána do večera. Vyrážame na rýchlu akciu. Doobeda musíme vybaviť rezervačku na výlet loďou, zohnať na týždeň skúter a nakúpiť na výlet po Florese.

Loďkový výlet, na ktorý sa chystáme o týždeň, sa ponúka na internete za 116 eur. My máme však echo, že sa to dá zjednať aj na 80 eur. Po návšteve asi šiestej agentúry to slávnostne dostávame na 80, a to aj napriek tomu, že je vrchol sezóny! Všetky agentúry dohadzujú ľudí na tú istú loď, takže sme nemali čo stratiť.

Zo skútrov vychytávame asi posledný v celom meste, takže na zjednávanie veľa priestoru neostáva. Berieme ho za 3,70 na deň. Potom už len krátky nákup a vyrážame.

Joe a jeho rodina

Prvá polovica dňa prebieha srandovne. Floreská “magistrála” je v celkom dobrom stave, aj naše tempo je fajn. Cesta je zábavná aj preto, lebo sa ťahá medzi kopcami, takže zákrut je habadej.
Výhľad z cesty

Blížime sa k mestu Ruteng. Zastavujeme sa, aby sme na mape našli našu prvú výhliadku - ryžové polia v tvare pavučiny. Na fotkách vyzerajú úžasne. Uvidíme, či budú také malebné aj teraz, počas suchého obdobia.
V tom, ako si prezeráme mapu, sa pristavuje mladík a pýta sa obvyklé otázky - odkiaľ sme, kam ideme a či nás tam môže zaviesť. Poučení z Indie už vieme, že takéto milé ponuky nie sú zadarmo. Chlapíkovi, ani neviem prečo, dávame šancu.

Zaviedol nás veru na parádny výhľad. Jediná absurdnosť bola na začiatku výšľapu, kde si miestni ľudia vyberali poplatok za vstup na chodník. Na stopro nejde o žiaden oficiálny vstup, len nás takto oberajú o rupie…
Každopádne nebola to vina chlapíka. Ten nás dokonca pozýva domov, aby nám predstavil svoju rodinu. Šťastne súhlasíme.
Polia v tvare pavučiny

Chalanisko sa volá Joe a študuje za sprievodcu. Je to preňho super príležitosť tráviť čas s cestovateľmi a rozprávať po anglicky. V Indii by boli takéto detaily stále len súčasťou nejakého podvodu, no do Joa vkladáme nádej. Žeby sme v Indonézii konečne mohli znova dôverovať ľuďom?

Rodinka Joa nás víta s nadšením. Akurát majú stretnutie na počesť zosnulej babky. Je to tradícia, zísť sa takto spoločne po štyridsiatich dňoch od smrti rodinného príslušníka. Každopádne, panuje veselá nálada, papáme pečené prasiatko s ryžou a rozprávame sa s každým. Viaceri majú pomerne dobrú angličtinu, s ostatnými to skúšame po indonézsky a rukami-nohami. Veľmi sa snažia.

Odchádzame po zotmení a letíme ďalej, aby sme ešte našli nejaké ubytko v Rutengu. Ževraj po ôsmej tam skapal pes.
S každým sa lúčime jednotlivo a podávame si ruky. Bolo to úžasné ocitnúť sa na takomto rodinnom stretnutí a zažiť nezištnú pohostinnosť.
Rodina Joa

Tak ako v predchádzajúcom meste, aj v Rutengu prebehávame všetky ubytovania. Naozaj nechápeme, čo sa tu deje s cenami. Bežné ubytovanie je v prepočte tak za 12 eur, čo sa nám zdá byť extrémne veľa. Nakoniec nachádzme izbu za 7,50. Je najlacnejšia a zároveň asi aj najhoršia, čo sme počas našej cesty vôbec mali.
Izba izieb...

Homo “Flo”

Z otrasnej izby odchádzame už s prvými rannými lúčmi a prisaháme, že cestou späť si radšej priplatíme za lepšiu.
Neďaleko mesta sa nachádza jedno miesto - Liang Bua. Ide o jaskyňu, ktorú preslávili vykopávky. Podľa nich sa zistilo, že v minulosti žil na Florese istý druh pračloveka, ktorý sa vyvíjal úplne samostatne od ostatných praľudí. Homo floresiensis, nazývaný aj hobit, pochádzal z obdobia Homo erectusa, no doposiaľ sa presne nevie, ako sa mohol v tej dobe dostať na ostrov. Pozostatky objavené v Liang Bua preukázali, že kosti patrili 25-30 ročnej žene, ktorej výška dosahovala skromných meter a šesť centimetrov. To však nie je všetko, čo sa v jaskyni našlo. Okrem Flo tu žil aj mini sloník, ktorý bol približne taký veľký ako naša krava, ďalej obrovský bocian, ktorý meral viac než jeden a pol metra a nakoniec gigantický potkan vo veľkosti menšej mačky (samozrejme s nižším podvozkom), ktorý doteraz žije ešte na ostrove Jáva.
Flo a praveké zvieratá znázornené proporčne podľa veľkosti 
Jaskyňa Liang Bua
Sranda s deckami

Ku koncu dňa prichádzame do mesta Bajawa. Po ceste sa nás všetci pýtali, či sa chystáme na sopku Kelimutu. My sme to v pláne nemali, ale keď sme sa dozvedeli, že sa dá vyliezť až ku kráteru, v ktorom sa navyše nachádzajú tri rôzne sfarbené jazerá, Kelimutu sa dostalo na vrchol nášho zoznamu. Sopka je pomerne ďaleko na východe ostrova, preto v Bajawe len prespíme a ráno pokračujeme ďalej. V okolí mesta sa nachádza niekoľko kmeňov žijúcich ešte v tradičných dedinách, no na tie si plánujeme vyhradiť čas až cestou späť.

Jazda k sopke

Čaká nás dlhý deň na motorke, no so zaujímavými zastávkami. Prvou je Blue Stone Beach. Ide o klasickú piesočnatú pláž zdobenú tisíckami tyrkysových kameňov a žiaľ, aj kilami odpadu. Kamene sú sfarbené namodro vplyvom sopečnej činnosti.
Blue Stone Beach

Druhú oddychovú pauzu si dávame na romantickom móle asi na polceste. Celé mólo je zabraté sušiacimi sa kávovými bôbmi. Na jednom výbežku rybárčia traja chlapi. Robia to len pre zábavu, nie je to ich živobytie. Rozprávame sa s jedným z nich, hovorí, že na Florese sa práca hľadá ťažko. On sám robí na Jáve, tam sa ale vyžaduje denná dochádzka a “až” osem hodín práce, čo mu veľmi nešmakuje. Teraz utiekol na PN-ku, aby si oddýchol. Jeho prístup k práci veľa prezrádza o piánku, ktoré tu na vidieku panuje. Byť zamestnaný v nejakej firme, je pre týchto ľudí často nepredstavideľné.
Mólo s kávovými bôbmi

Tretiu zastávku si dávame pri malom zelovoci desať kilometrov od Kelimutu. Na základe predchádzajúcich dní vieme, že pod sopkou nemáme očakávať žiaden lacný nocľah. Preto sa pýtame zelovocinárov, či nevedia o nejakej izbičke. Sú usilovní a milí, vymýšľajú, ako nám pomôcť. Nakoniec nás zavedú k blízkemu kostolu, k rehoľným sestrám. Nápad sa nám páči a rysuje sa ďalší neobyčajný zážitok, no nakoniec hlavnú sestru nevedia nájsť ani do hodiny. My už dlhšie čakať nemôžeme, inak nás zastihne tma a my môžeme ostať bez strechy nad hlavou.

Zaujímavým faktom o Florese je aj to, že ho obývajú prevažne kresťania - katolíci. Ich kultúra je zmeskou kresťanských zvykov a lokálnych tradícií.

Pokračujeme teda ďalej a pod sopkou sa nakoniec ubytovávame za 6 eur. Máme šťastie na prázdnu štrnásťmiestnu izbu, ktorá na dnes ostáva len pre nás.
Tá angličtina 😄

Večera sa zdá byť ďalšou neriešiteľnou situáciou. Okolité reštaurácie vyciciavajú turistov, čo to dá a všetko tu je za trojnásobnú cenu. Po polhodine hľadania v tmavej dedine nachádzame neoznačený stan v strede trhoviska, ktorý má byť jedálňou pre miestnych. Vstupujeme dnu, a tam nás vítajú usmievaví ľudia a vôňa pečenej ryby. Jeden druhému nič nerozumieme, ale snažíme sa rozprávať, ako to len ide. Oni vďační za návštevu, my za lokálnu cenu. Lúčime sa spokojní.

Komando na Kelimutu

Na sopku Kelimutu vyrážame o šiestej. Chceme sa tak vyhnúť davom, ktoré chodia na východ slnka. Hneď pod horou nás však zarazí vstupný poplatok:

   - Vstupné pre turistov: 10 eur (v prepočte)
   - Vstupné pre Indonéžanov: 30 centov

Tak toto už fakt nie! Takéto rozdiely nerobili ani Indovia.
Len tak pre zaujímavosť vám uvediem, že naše vstupné sa rovná cene desiatich obedov v Indonézii, zatiaľ čo vstupné domácich sa rovná tak tretine ich obeda. Keď to premietneme do slovenskej podoby, tak je to asi také, ako keby Slováci za vstup na Štrbské pleso mali zrazu platiť jedno eurko a zahraniční 15 eur. Chcel by som vidieť výraz takého Indonéžana na výlete po Európe, keby ho čakali takéto podmienky. S touto politikou absolútne nesúhlasíme a odmietame zaplatiť.

Schádzame nižšie a hľadáme nejakú cestičku. Zanedlho narážame na vyšliapaný chodník a neváhame to skúsiť po ňom.

Prvá polhodinka ide hladko. Vo vysokej tráve obchádzame vstupnú bránu zdola. Ďalej kráčame cez pole. Po čase sa ponárame do lesa.
Snažíme sa dostať vyššie na cestu pre autá, no nedarí sa. Cestička sa každým krokom zhoršuje. Ideme cez hustý porast, občas už rukami musíme odtláčať konáre a trávu. Stopa nám mizne pod nohami.
Keď musíme prekročiť suché koryto potoka, vážne to už skoro vzdávame. Nevyzerá to tak, že by niekto v poslednej dobe po tejto ceste prechádzal. Sme demotivovaní, na pokračovanie nás nutká len fakt, že späť by to trvalo ďalšiu hodinu. A cez tú nepríjemnú džungľu sa nám už naozaj nechce ísť.
Pokračujeme teda a po hodine bojovania vychádzame na cestu.

Kelimutu ponúka zase len niečo jedinečné pre oči. Jazerá v jej kráteroch sú každé inej farby. Niekedy je to modrá, tyrkysová, zelená, čierna, biela, ba dokonca červená. Všetko je to dôsledkom sopečnej činnosti, ktorá farbu jazier mení v priemere raz za rok.

Pre lokálnych ľudí je sopka Kelimutu posvätným miestom. Veria, že ide o posledné miesto, odkiaľ sa duše zosnulých dostávajú na druhý svet. Podľa svojich zásluh a veku vstúpia do jedného z troch jazier.
Sopka Kelimutu

Na vrchole krátera sa nám snažili skontrolovať lístky, na čo sa nám podarilo len tak-tak vyhovoriť. Dole preto radšej ideme stopom, aby sme boli ukrytí v aute. Vezieme sa v sedemmiestnom aute, v ktorom už pred naším nástupom sedeli ôsmi 😄 Pod prekonaní vstupnej brány oslavujeme úspech a vyrážame na zaslúžený obed do stanu na trhovisku.

Týmto príbehom nikoho nechceme motivovať k podvádzaniu. Druhýkrát by sme to možno takto nespravili. Táto akcia bola našou reakciou na (podľa nášho názoru) neférové zaobchádzanie so zahraničnými návštevníkmi a na veľmi nekreatívny spôsob, ako zarobiť na turistoch.

Náš akčný deň končí v meste Ende s najlepším Gado Gado, aké sme doposiaľ mali a s chutným Es Campurom pri západe slnka.
Gado Gado
Es Campur - ľadová zmes s ovocím, sirupom a želé

Kontakt

Kontaktuj nás, prosím, na facebooku 😉

Odber nových postov

O našich nových príspevkoch Ti môžeme poslať email :)

Témy