Posádka je srandovná. Indonéžania vysmiatí jak lečo a vtipkujúci takmer neustále. Samozrejme aj fľašu araku v mojej ruke rozpoznali, čo som len na palubu vstúpil.
“Sofi? Sofi?” pýtajú sa.
Sofi je asi akési námornícke pomenovanie pre arak. Ich odhad ihneď potvrdzujem širokým úsmevom. Teším sa, keď si niektorý večer pripijeme.
Program plavby bude najmä o návšteve ostrovov, o šnorchlovaní a o turistike. Najviac sa tešíme na ostrov Komodo, kde si pozrieme komodo jaštery; na Pink beach, pláž s ružovkastým pieskom a v neposlednom rade na plávanie s manta rajami. Na manty však budeme musieť mať troška šťastie.
 |
| Cestou na plavbu |
Prvé míle - prvé zážitky
Každopádne už len výhľady navôkol z pomaly sa plaviacej lode sú výborným relaxom. Vlny nás potichu kolíšu. K tomu len žblnkot a monotónny chod motora. Plachtiť by bolo asi ešte viac idylické, no fajné je aj toto.
 |
| Opúšťame prístav - okolité lode |
 |
| Naša prvá zastávka |
Skôr než by ma vysedávanie na palube začalo nudiť, zakotvíme na prvej zastávke.
Sme pri malom, neobývanom ostrovčeku s krásnou plážou a tyrkysovým morom. Ide sa šnorchlovať.
Štartujeme, ako inak, skokom z vrchu lode. Voda je príjemná a krištáľovo čistá. Nasadzujeme si okuliare a pohľady smerujeme nadol.
Tie farby! Wow! Asi nikdy sme nešnorchlovali na takomto nádhernom mieste. Vidíme koraly a tisíce rôznych rybičiek. Len tak plávame naokolo a nedokážeme sa vynadívať. Väčšina rýb si drží bezpečný odstup. Najviac srandy máme s klaunom, ten je veľmi zvedavý a ako jediná rybka si nás púšťa úplne blízko. No a zábavu máme samozrejme aj s korytnačkami. Tie sú minimálne tak cool, ako ich vykreslili v rozprávke Hľadá sa Nemo.
K druhej zastávke sa dostávame po ďalšej hodine plavby. Vstupujeme do Národného parku Komodo, ktorý tvoria ostrovy Komodo, Rinca, Padar a niekoľko ďalších menších.
Vyhadzujeme kotvu a menšími člnmi sa preplavíme na ostrov Komodo. Tentokrát ešte nejdeme za jaštermi. Navštevujeme Pink beach.
 |
| Člnom na Pink beach |
Pri pohľade na piesok si hovoríme: “Eeh, však vôbec nie je ružový”. Údajne farba piesku viac vynikne za svitania či počas západu slnka. Plus, “keď si na fotky pridáš za lopatu saturácie,” s úškrnom hovorí jeden zo spolucestujúcich.
Pláž je inak pekná. Taká prírodná - bez smetí, lehátok a bez nejakej významnej ľudskej činnosti.
Najväčšie prekvapenie prichádza, keď sa znova so šnorchlom ponárame pod hladinu. Koraly. Pompézne, gigantické koraly všetkých farieb! V plytkej vode si z bezprostrednej blízkosti vychutnávame podmorský život. Krúžime najprv samostatne a po polhodinke sa spájame s Miškou, aby sme jeden druhému ukázali tie najväčšie čudá, ktoré sme našli. Čo vidíme je neopísateľné. Ryby aj koraly všetkých farieb i tvarov. A je ich ohromné množtvo. Dostávam sa aj do húfu tisícov, možno státisícov rybičiek - všetko sa ligoce a ja sa cítim ako na inej planéte. Koraly sa hýbu, niektoré sú ostré a tvrdé, iné mäkké a vlnia sa v prúdoch vody. V ich útrobách sa ukrývajú ryby, kraby a rôzne iné živočíchy, ktoré ani pomenovať neviem.
 |
| No povedzte sami, či je ružová |
 |
| Šťastní po šnorchlovaní |
Zoznamovačky
Na lodi ešte dlho nadšene diskutujeme o tom, čo sme zažili na Pink beach. Nielen my, aj všetci ostatní. Ak náhodou v tento deň už nič iné neuvidíme, aj tak sme nadmieru spoko.Po spoločnom zážitku sa ľahšie zoznamujeme so spolucestujúcimi. Väčšina z nich je na dovolenke, takže s Miškou sme také malé čudá s našou zatiaľ 8-mesačnou “dovolenkou”. Najprv sa rozprávame s Rudolfom z Brazílie. Rovnako ako my, aj on predtým cestoval mesiace po Ázii. Dostávame od neho zopár tipov na indonézske ostrovy a Filipíny.
Milé sú aj dve dievčatá z Lotyšska. Veľmi túžia po dlhodobom cestovaní, ale nejako si nevedia predstaviť, že by prácu a domov opustili na tak dlho. My sa hneď chytáme našich motivačných príbehov a snažíme sa im priblížiť, že zbaliť ruksak a kúpiť si jednosmernú letenku nie je nič komplikované 😛
Najviac sa však zakecávame s cestovateľmi z Austrálie. Tento párik, ako jediný okrem nás, je na cestách dlhodobo. Oni teda s nejakými dlhšími-kratšími pauzami cestujú celý život. Simon má troška nad šesťdesiat, Liz troška pod a čím viac sa o nich dozvedáme, tým viac rastie naša zvedavosť. Ich srdcovkou je India - Radžastan. Čóóó?! My sme najviac nadávali a stále nadávame na Radžastan. Na naše počudovanie aj oni vyzdvihujú tie isté problémy a nepríjemnosti z Indie, ale napriek tomu a sami nevedia prečo, stále sa tam vracajú.
Padar - Najkrajší západ slnka
Motor na plný kotol. Na Padar by sme to mali stihnúť ešte pred západom slnka. Na výhliadkový bod kopcovitého ostrova povedie krátka túra. Údajne... Vyhadzujú nás na pevninu znova len malým člnom a šviháme si hore. Máme posledné minúty. K výhľadu vedú schody a výstup trvá menej ako 15 minút. Takéto niečo už Indonéžania s kľudným svedomím nazvú turistikou. Vrchol je plný ľudí, takže my si radšej doprajeme súkromie dvadsať metrov pod. Výhľad je rovnaký aj tu a takto máme tento moment len pre seba. Stojí to za to. Sledujeme najkrajší západ slnka nášho života. |
| Západ slnka - Padar |
 |
| Simon & Liz |
Noc na loďke nie je nič moc. Všetci spíme na poschodí bok po boku. Nepohodlie nám však vynahrádza čerstvý morský vzduch a nezabudnuteľné zážitky z dnešného dňa. V skutočnosti - nič nám nechýba. Dobrú noc.
Východ slnka pri ostrove drakov
Na ráno som dohodnutý so Simonom na pár skokov do vody ešte predtým, než vyrazí loď. Vstať pred šiestou ani nie je problém, ale vzduch je chladný. “Určite si to rozmyslí aj on,” myslím si a v tom počujem krik a šplechot vody. Starý dobrodruch, ten Simon. Nič ho v srande nezastaví, hehe. Ja si dávam mikinu a idem si sadnúť k horúcej káve.
Hore na palube si robíme pelech len štyria. Ja, španielka Pilar a Simon s Liz. Ostatní spia. Čakáme na východ slnka, pričom nás Simon a Liz zabávajú zážitkami z iných plavieb. Farby hrajú divadlo už dlho pred východom slnka. Okolité ostrovy tvoria skvelú panorámu a čím je východ slnka bližšie, tým viac sa stišuje vrava a len sa tak kocháme okolím. Svitanie na lodi je top! Okrem vizuálnej krásy je hore iba zopár ľudí, čím sa táto atrakcia stáva pomerne intímnym zážitkom.
Čerešničkou na torte sú delfíny, ktoré sa na minútu pridávajú k našej plávajúcej lodi. Už sme tesne pred príchodom do prístavu Komodo.
Budíček aj pre zvyšnú partiu, rýchle raňajky. Tentokrát sa už na ostrov Komodo skutočne ideme pozrieť na jaštery.
Komodo dragon (Komodo varanus) je endemitom z čias dinosaurov, ktorý žije výhradne v Národnom parku Komodo. Dnešnú populáciu tvorí asi 3000 jašterov na Komode a na ostrove Rinca. Komodo je najväčším jašterom svojho druhu na svete. Dospelý samec meria niečo cez 2,5 metra. Váži 70 kg a na moje prekvapenie nie je vegetariánom. Je to krutý dravec. Loví hlavne väčšie koristi, tu na ostrove najmä srnky. Jedna srnka do bruška a komodo má pokoj od jedenia na celý mesiac. Ich rozmnožovanie sťažuje silný sklon ku kanibalizmu, kvôli čomu novonarodené jedince žijú až niekoľko rokov v korunách stromov.
Na úvod je nám vysvetlené, aby sme sa k jašterom nepribližovali viac, než nám sprievodcovia dovolia. Jaštery sú pokojné, ale keď vystrelia a niekoho uhryznú, dotyčný pravdepodobne zomrie na infekciu spôsobenú baktériami v ich papuliach.
Okrem bezpečnostných informácií nám asi tristokrát povedali, že komodo jaštery vlastne vôbec nemusíme vidieť. Ostrov je veľký, takže nie je zaručené, že sa zrovna budú nachádzať v blízkosti turistických chodníkov. Na naše šťastie zazrieme opaľujúceho sa šarkana do piatich minút. Je to veru kus jaštera. Začína sa dlhé fotenie. Každý chce svoju fotku, však ďalšieho už nemusíme stretnúť.
No jasné. Dve minúty na to, čo sa konečne pohneme od prvého jaštera, uvidíme ďalšieho. Päť minút na to zahliadneme tretieho 😄 Tento je aj akčný. Prichádza z diaľky a sprievodcovia prvýkrát prejavujú mierny stres v snahe vyhnať nás z cesty skôr, než varan dorazí. Ten ani nezaváha, ide si svojou cestou. Na základe jeho chladného pohľadu verím, že keby mu niekto stál v ceste, nedopadol by dobre.
Popri veľkých jašteroch zazrieme aj malú lietajúcu jaštericu. Tá má po bokoch vypestované malé krídielka, ktoré používa na predĺženie svojich skokov. Paraglidista jeden!
Ku koncu túry nás zabáva ďalší komodo jašter. Skúmame jeho obrovský bachor. Nejaká srnka musela padnúť za obeť len nedávno. Keďže sa nepredpokladá, že by sa v takomto stave pohol, sprievodcovia nás pustia na menej ako dvojmetrovú vzdialenosť. O dušu robíme fotky a videá.
Pred odchodom z ostrova sa nám jeden zo sprievodcov chváli videom s loviacim komodo v hlavnej úlohe. Ten napadol srnku, ktorá sa chladila pri brehu mora, vo vode asi po kolená. Celé to vyzeralo divne. Šokovaná srnka sa ledva snažila utiecť. Po uhryznutí len spadla a jašter spokojne od nej odišiel. “Prečo ju nezje?” čudujem sa a hneď dostávam vysvetlenie, že ležérny komodo nechá svoju obeť umierať tri dni. Počká, kým ju zabije bakteriálna infekcia z jeho úst, až potom srnku zje. A to vcelku, ako nejaký had. Pche 😎
Manty sú najväčšie raje na svete. Ich poznávacími znakmi sú jedinečne tvarované ústa, dlhý tenký chvost a elegantné plávanie pripomínajúce pohyb vtáčich krídel.
Sme na otvorenej vode a musíme rátať s prúdmi. Slabší plavci sú varovaní. My, ktorí sa rozhodneme skočiť do vody, dostávame inštrukcie, aby sme sa zdržiavali v skupine a plávali s prúdom. Kapitán pôjde dopredu loďou a o sto metrov nás vylovia z vody.
Plávame, plávame, ale raje nikde. Voda je hlboká, a tak aj koraly a ryby vidíme len z diaľky. Po návrate na loď sa posúvame o kilometer ďalej a absolvujeme ďalší neúspešný pokus. Všetko nám asi nemôže vyjsť. Musíme sa uskromniť a užiť si deň aj bez rají.
Po krátkom presune k menšiemu ostrovu dostávame na výber - buď ísť na turistiku, alebo si zašnorchlovať. Ostrov je suchý s malým kopčekom pri brehu. Nepredpokladám, že by výhľad bol nejaký grandiózny. S Miškou sa zhodujeme, že šnorchlovanie bude lepšou voľbou.
Do vody skáčeme ako poslední. My a jedna Holanďanka. Po pár pohyboch sa všetci traja vynárame a nechápajúc na seba pozeráme. “Aj vy to cítite?” pýtame sa jeden druhého. Niečo nás vo vode prhlí. Musia tu byť malé medúzy. Vyľakaní sa vraciame na loď. Počkáme si radšej na motorový čln, ktorý nás zoberie na breh.
Čln prichádza a popri ňom prefičí druhý so starším pánom volajúcim na nás: “Mantas! Mantas!”
Náš člknár sa usmeje: “Uvidíte manty.” Pridáva na plný kotol a nasledujeme druhý čln. Naše oči sa blyštia od radosti. Máme nádej.
Prichádzame na miesto a sústredene sa pozeráme na vodnú plochu. Po chvíľke sa vynára plutva ako v hororových filmoch so žralokmi. Táto je ale maličká. Plutva manty! Poslednýkrát sa uisťujeme, či je to bezpečné a skáčeme do vody. Ja, Miška a spomínaná Holanďanka.
Je to tam! Toho zázračného tvora ľahko nachádzame a snažíme sa s ním držať tempo. Na šírku aj dĺžku má asi dva metre. Možno troška menej. Jeho pomalé a elegantné pohyby ho prekvapivo zrýchľujú a stráca sa nám.
Pozeráme sa všetci na seba, tešíme sa z úspechu netušiac, čo bude nasledovať. Naša mantička je späť! Ide nám v ústrety a my si ju tentoraz môžeme obzrieť aj spredu. Neskôr aj zospodu a zvrchu a zboku a asi z každej strany. Milá raja sa okolo nás otáča asi polhodinu a my si to užívame s minimálnym plávaním. Tentokrát bola so mnou aj kamera, takže vám aj vo videu viem priblížiť tento skvelý zážitok.
Poobedie aj večer trávime dlhším presunom. Viac akcie už ani nepotrebujeme. Zažili sme všetko, po čom sme dnes túžili. Sledovať plavbu je upokojujúce. Hodí sa na rozmýšľanie aj na tichý relax. Ku koncu dňa nás znova rozmaznáva západ slnka a večer završujeme rozhovormi. Simon s Liz sa stávajú našimi parťákmi, dozvedáme sa mnoho zaujímavostí o tom, aké bolo cestovať pred tridsiatimi rokmi bez smartfónov, bez internetu, bez bankomatov.
Dnešnú noc nás uspáva monotónny hukot motora. Do rána dorazíme k ostrovu s vodopádmi.
Hore na palube si robíme pelech len štyria. Ja, španielka Pilar a Simon s Liz. Ostatní spia. Čakáme na východ slnka, pričom nás Simon a Liz zabávajú zážitkami z iných plavieb. Farby hrajú divadlo už dlho pred východom slnka. Okolité ostrovy tvoria skvelú panorámu a čím je východ slnka bližšie, tým viac sa stišuje vrava a len sa tak kocháme okolím. Svitanie na lodi je top! Okrem vizuálnej krásy je hore iba zopár ľudí, čím sa táto atrakcia stáva pomerne intímnym zážitkom.
Čerešničkou na torte sú delfíny, ktoré sa na minútu pridávajú k našej plávajúcej lodi. Už sme tesne pred príchodom do prístavu Komodo.
 |
| Ranné svetlo pred východom slnka |
 |
| Východ cez ostrovy |
Budíček aj pre zvyšnú partiu, rýchle raňajky. Tentokrát sa už na ostrov Komodo skutočne ideme pozrieť na jaštery.
Komodo dragon (Komodo varanus) je endemitom z čias dinosaurov, ktorý žije výhradne v Národnom parku Komodo. Dnešnú populáciu tvorí asi 3000 jašterov na Komode a na ostrove Rinca. Komodo je najväčším jašterom svojho druhu na svete. Dospelý samec meria niečo cez 2,5 metra. Váži 70 kg a na moje prekvapenie nie je vegetariánom. Je to krutý dravec. Loví hlavne väčšie koristi, tu na ostrove najmä srnky. Jedna srnka do bruška a komodo má pokoj od jedenia na celý mesiac. Ich rozmnožovanie sťažuje silný sklon ku kanibalizmu, kvôli čomu novonarodené jedince žijú až niekoľko rokov v korunách stromov.
Na úvod je nám vysvetlené, aby sme sa k jašterom nepribližovali viac, než nám sprievodcovia dovolia. Jaštery sú pokojné, ale keď vystrelia a niekoho uhryznú, dotyčný pravdepodobne zomrie na infekciu spôsobenú baktériami v ich papuliach.
Okrem bezpečnostných informácií nám asi tristokrát povedali, že komodo jaštery vlastne vôbec nemusíme vidieť. Ostrov je veľký, takže nie je zaručené, že sa zrovna budú nachádzať v blízkosti turistických chodníkov. Na naše šťastie zazrieme opaľujúceho sa šarkana do piatich minút. Je to veru kus jaštera. Začína sa dlhé fotenie. Každý chce svoju fotku, však ďalšieho už nemusíme stretnúť.
 |
| Davová psychóza |
 |
| Kus jaštera |
No jasné. Dve minúty na to, čo sa konečne pohneme od prvého jaštera, uvidíme ďalšieho. Päť minút na to zahliadneme tretieho 😄 Tento je aj akčný. Prichádza z diaľky a sprievodcovia prvýkrát prejavujú mierny stres v snahe vyhnať nás z cesty skôr, než varan dorazí. Ten ani nezaváha, ide si svojou cestou. Na základe jeho chladného pohľadu verím, že keby mu niekto stál v ceste, nedopadol by dobre.
Popri veľkých jašteroch zazrieme aj malú lietajúcu jaštericu. Tá má po bokoch vypestované malé krídielka, ktoré používa na predĺženie svojich skokov. Paraglidista jeden!
Ku koncu túry nás zabáva ďalší komodo jašter. Skúmame jeho obrovský bachor. Nejaká srnka musela padnúť za obeť len nedávno. Keďže sa nepredpokladá, že by sa v takomto stave pohol, sprievodcovia nás pustia na menej ako dvojmetrovú vzdialenosť. O dušu robíme fotky a videá.
 |
| Jašterica s krídlami |
Pred odchodom z ostrova sa nám jeden zo sprievodcov chváli videom s loviacim komodo v hlavnej úlohe. Ten napadol srnku, ktorá sa chladila pri brehu mora, vo vode asi po kolená. Celé to vyzeralo divne. Šokovaná srnka sa ledva snažila utiecť. Po uhryznutí len spadla a jašter spokojne od nej odišiel. “Prečo ju nezje?” čudujem sa a hneď dostávam vysvetlenie, že ležérny komodo nechá svoju obeť umierať tri dni. Počká, kým ju zabije bakteriálna infekcia z jeho úst, až potom srnku zje. A to vcelku, ako nejaký had. Pche 😎
Uvidíme Manty?
Opúšťame Národný park Komodo a vyrážame k takzvanému Manta point, kde sa často zdržiavajú manta raje.Manty sú najväčšie raje na svete. Ich poznávacími znakmi sú jedinečne tvarované ústa, dlhý tenký chvost a elegantné plávanie pripomínajúce pohyb vtáčich krídel.
Sme na otvorenej vode a musíme rátať s prúdmi. Slabší plavci sú varovaní. My, ktorí sa rozhodneme skočiť do vody, dostávame inštrukcie, aby sme sa zdržiavali v skupine a plávali s prúdom. Kapitán pôjde dopredu loďou a o sto metrov nás vylovia z vody.
Plávame, plávame, ale raje nikde. Voda je hlboká, a tak aj koraly a ryby vidíme len z diaľky. Po návrate na loď sa posúvame o kilometer ďalej a absolvujeme ďalší neúspešný pokus. Všetko nám asi nemôže vyjsť. Musíme sa uskromniť a užiť si deň aj bez rají.
Po krátkom presune k menšiemu ostrovu dostávame na výber - buď ísť na turistiku, alebo si zašnorchlovať. Ostrov je suchý s malým kopčekom pri brehu. Nepredpokladám, že by výhľad bol nejaký grandiózny. S Miškou sa zhodujeme, že šnorchlovanie bude lepšou voľbou.
Do vody skáčeme ako poslední. My a jedna Holanďanka. Po pár pohyboch sa všetci traja vynárame a nechápajúc na seba pozeráme. “Aj vy to cítite?” pýtame sa jeden druhého. Niečo nás vo vode prhlí. Musia tu byť malé medúzy. Vyľakaní sa vraciame na loď. Počkáme si radšej na motorový čln, ktorý nás zoberie na breh.
Čln prichádza a popri ňom prefičí druhý so starším pánom volajúcim na nás: “Mantas! Mantas!”
Náš člknár sa usmeje: “Uvidíte manty.” Pridáva na plný kotol a nasledujeme druhý čln. Naše oči sa blyštia od radosti. Máme nádej.
Prichádzame na miesto a sústredene sa pozeráme na vodnú plochu. Po chvíľke sa vynára plutva ako v hororových filmoch so žralokmi. Táto je ale maličká. Plutva manty! Poslednýkrát sa uisťujeme, či je to bezpečné a skáčeme do vody. Ja, Miška a spomínaná Holanďanka.
Je to tam! Toho zázračného tvora ľahko nachádzame a snažíme sa s ním držať tempo. Na šírku aj dĺžku má asi dva metre. Možno troška menej. Jeho pomalé a elegantné pohyby ho prekvapivo zrýchľujú a stráca sa nám.
Pozeráme sa všetci na seba, tešíme sa z úspechu netušiac, čo bude nasledovať. Naša mantička je späť! Ide nám v ústrety a my si ju tentoraz môžeme obzrieť aj spredu. Neskôr aj zospodu a zvrchu a zboku a asi z každej strany. Milá raja sa okolo nás otáča asi polhodinu a my si to užívame s minimálnym plávaním. Tentokrát bola so mnou aj kamera, takže vám aj vo videu viem priblížiť tento skvelý zážitok.
Poobedie aj večer trávime dlhším presunom. Viac akcie už ani nepotrebujeme. Zažili sme všetko, po čom sme dnes túžili. Sledovať plavbu je upokojujúce. Hodí sa na rozmýšľanie aj na tichý relax. Ku koncu dňa nás znova rozmaznáva západ slnka a večer završujeme rozhovormi. Simon s Liz sa stávajú našimi parťákmi, dozvedáme sa mnoho zaujímavostí o tom, aké bolo cestovať pred tridsiatimi rokmi bez smartfónov, bez internetu, bez bankomatov.
Dnešnú noc nás uspáva monotónny hukot motora. Do rána dorazíme k ostrovu s vodopádmi.
