Bali: Krížom-krážom na skútri

Imigračný úrad po prvé

Náš trasport z Gili Air nás vyloďuje v meste Padangbai na východe Bali a my sme prichystaní na odštartovanie nášho akčného plánu. Podľa Miškinho nápadu si motorku berieme už v tomto prístavnom meste, kde ju o tri týždne vrátime a rovno odtiaľto sa preplavíme na Lombok. Takto nebudeme odkázaní ani na jednu jazdu taxíkom. Dokonalý plán.

Po obehaní celého mesta sa nám podarilo stlačiť cenu skútra na 2,40 eur na deň. Nakladáme sa na motorku so všetkou našou batožinou a nabalení ako Mikuláš frčíme do hlavného mesta, do Denpasaru.

Ďalšie ráno absolvujem nemilú rýchlovku späť do Padanbai. My šikuľky sme ako zálohu za motorku nechali Miškin pas nemysliac na to, že ho pravdepodobne budeme potrebovať kvôli žiadosti o predĺženie víz. Hups…

Prvá návšteva imigračného úradu prebieha vcelku fajn. Vypíšeme si formulár, vyčkáme si radu a môžeme ísť het. Druhá návšteva nás čaká o tri dni.

Predĺženie víz na Bali je pomerne nepohodlný proces. Imigračný úrad sa navštevuje až trikrát a medzi každou návštevou sa čaká na vybavenie až tri pracovné dni. Ako rozumne využiť tieto okná? Samozrejme roadtripom!

Ubud

Na náš prvý výlet smerujeme do Ubudu, do srdca balinézskej hinduistickej kultúry. Po tom, ako o meste básnili cestovateľské blogy a aj Miškina sestra Gabika, máme celkom veľké očakávania.
Atmosféra Ubudu sa však už primárne nenesie v znamení kultúry, ale komercie. Krásnych chrámov je tu mnoho, to je pravda. Je ich až toľko, že nie je problém niektoré prevádzkovať ako luxusnú reštauráciu. V Ubude, žiaľ, ľahšie nájdete napríklad taký Starbucks, než lacnú autentickú jedáleň.

Aj my chceme navštíviť aspoň jeden chrám. Na ďalšie ráno sa preto vyberieme hneď k tomu najbližšiemu, v ktorom sa neplatí vstupný poplatok. Trápime sa aj tu - teda najmä ja, keďže neznášam masovky. Pred zdobeným monumentom v záhrade chrámu sa čaká v rade na fotku. V podstate na hocijaký pohyb sa tu čaká v zápche.

Poobedie trávime v opičom parku v strede mesta. Ľudí je tu neúrekom, ale na tomto priestranstve sa to aspoň troška stratí. Park je veľký s krásnym tropickým porastom. Podľa informácií tu úraduje až šesť skupín opíc. Ide o makaky dlhochvosté a ich gangy sa veru nedajú prehliadnuť. Asi tri hodiny sa zabávame ich sledovaním. Najväčšiu srandu máme vtedy, keď sa jedna z opíc rozhodne vykradnúť Miškin ruksak. My nič netušiac, že ide o lúpež, fotíme sa s opicou na Miškinom chrbte. Našťastie sme ju ešte včas odhalili a odohnali ju preč.
Na ďalšiu odvážnu zlodejku nemusíme dlho čakať. Tentokrát vyskočí na môj chrbát a rovno zdrhá preč s hliníkovou fľašou na vodu. Chvíľu ju ešte naháňam, ale nemám šancu s ňou súperiť medzi kríkmi a stromami. Iba ju z diaľky sledujeme, ako sa s tou fľašou trápi. Očividne vie, ako ju treba otvoriť, no nevládze otočiť vrchnákom (ten mám vždy silno zatiahnutý). Po polhodine to vzdáva, odhadzuje flašu a ja ju víťazoslávne získavam späť.

Opici sa najprv nedarí napiť

Potom jej pomáhajú kórejské deti

Krádež č.1

Zlodej s mojou fľašou

Keďže v meste je všetko šialene predražené, večer sa vydávame na vzdialenejšie nočné trhy. Našťastie tu nevidíme žiadnych turistov, čo nám dáva nádej na nejaké lacné a tradičné jedlo. Ako inak, aj teraz sa rozhodujeme za našu srdcovku - gado-gado. Naučíme sa aj nové oslovenie “Ma”, rovná sa “mama” a pani v stánku už ani nijak inak neoslovujeme. Jej gado-gado je jedno z najchutnejších, aké sme kedy mali.

Gado-gado je kvázi indonézsky šalát. Keďže tu nie je vo zvyku konzumovať surovú zeleninu, samozrejme aj tento “šalát” je taký svojský. Základ tvoria klíčky, uhorka, ryžové knedlíčky, krevetové čipsy, často aj vajíčko natvrdo a tofu. No nakoniec to, čo robí gado-gado takou zázračnou pochúťkou, je čerstvá arašidová omáčka s pridanou sladkou sójovou omáčkou. Mňam.

Po prejdení Ubudu krížom krážom musíme uznať, že toto miesto má neuveriteľné čaro. Chrámy a veľa tropickej zelene Ubudu dodávajú super atmosféru. Nehovoriac o krásnom opičom parku v jeho srdci. Je pochopiteľné, prečo toto mesto tak rapídne turisticky vyrástlo. Na druhej strane je však obrovská škoda, že v súčasnosti je už všetká táto krása zatienená komerciou a turizmom. Zajtra sa radšej pozrieme na blízke okolie.

Ryžové políčka a sopka Batur

Skoro ráno si sadáme na motorku a smerujeme k najznámejším ryžovým poliam na Bali, do dediny Tegalalang. Raňajky z ubytovne dopĺňame vyprážanými banánmi po ceste. Na cenu sa radšej ani nepýtam a platím štandardných 1000 rupií za kus (6 centov). Snažím sa nenechávať priestor na to, aby mi prihodili “turistický príplatok”.

Rozum sa nám zastavuje aj na ryžových poliach. Ako sme sa rozhodli pešo prejsť dedinou a z cesty sa pozrieť na kaskádovité políčka, zastavujú nás a pýtajú si “vstupné”. Pýtame sa, že za čo máme platiť, keď sa prechádzame dedinou, a teda bežným verejným priestorom. Argumenty samozrejme nefungujú. Proste je to miesto, kam chodí veľa turistov, takže za niečo museli dať zaplatiť. Keď inak nejde, tak turisti (bieli) budú platiť aspoň za pozeranie a za peší prechod. Už aj na tom vidieť tú “logiku”, že na motorke popri poliach prejsť môžete, žiadne vstupné do dediny totiž nie je. Proste sa platí za pozeranie.

Pozreli sme sa dvakrát na polia z motorky a išli sme radšej ďalej…

Jazdíme len tak bez cieľa cez okolité dedinky a sledujeme lokálny život. Okolie Ubudu žije vo vskutku silnej náboženskej kultúre. V chráme každej dediny sa deje nejaký rituál. Na jednom mieste vidíme ženy, ako na hlavách nosia pol až jeden a pol metra vysoké obety vyskladané z kvetov a z drobných predmetov. Inde sa len modlia a prechádzajú sa v zdobenom tradičnom oblečení (sarung).

Obeta

Jazdiť po okolitom (neturistickom) vidieku nás veľmi baví. Nakoniec sa vydávame k trošku vzdialenejšej sopke Batur, v ktorej kráteri sa nachádza dedina s rovnakým názvom. Po ceste nás prekvapuje jemný prášok, ktorý na nás padá a sťažuje mi šoférovanie. Po chvíľke rozmýšľania a obzerania sa naokolo nám dopne, že to je sopečný popol z neďalekej sopky Agung. Tá už týždeň chrlí zo seba bordel a straší erupciou. Videli sme ju dymiť ešte z ostrova Gili Air na večeri so Simonom a Liz.

Prichádzame na vrchol vonkajšieho krátera sopky Batur. Výhľad nás hneď očaruje. Prstenec krátera má asi aj 10-kilometrový priemer. Naokolo (zvonka) samé polia a ovocné sady, vo vnútri znova len polia a k tomu dve-tri menšie dedinky. To vám bude sranda preháňať sa motorkou po vnútrajšku sopky. Ideme dole!

Batur - V kráteri sopky je jazero, dedina a ďalšia sopka

Cesta nadol je náročná - strmá a upchatá kamiónmi, ktoré vynášajú čierny sopečný piesok. Dá sa ľahko rozpoznať, na čo sa používa. Na Bali, na rozdiel od šialených indických stavieb, majú všetky hinduistické chrámy jednotný tmavošedý podtón. Stavajú ich totiž zo sopečného materiálu, vďaka čomu pôsobia serióznejšie a veľmi elegantne.

Dole, v dedine Batur, máme opäť šťastie. Narážame na malý festival a miestni nás pozývajú na pokec po dokončení svojej skupinovej modlitby. Dozvedáme sa takto o rozdieloch medzi indickým a balinézskym hinduizmom. Získané informácie by som zhrnul asi tak, že balinézsky hinduizmus je zmeskou prastarej balinézskej kultúry a hidnuistickej viery, ktorá sa k miestym tradíciam pridala v neskorších storočiach.

Chrámy v dedine Batur

Deň uzatvárame veselou jazdou a skvelými spomienkami z tochto dňa. Oplatilo sa vybehúť z Ubudu. Večer ako inak končíme na trhoch s naším milovaným gado-gadom.

Imigračný úrad po druhé

Na druhú návštevu imigračného cestujeme priamo z Ubudu. Celé to trvá znova len krátko. Vyčkáme si radu, odfotia nás a môžeme ísť. Vidíme sa o tri (pracovné) dni.
Vrátane víkendu sa nám na ďalší roadtrip naskytlo až päť dní. To stíhame možno okruh aj po celom ostrove!

V Denpasare krátko navštevujeme aj atrakciu I am Bali:

Sideman, Sideman, Sideman

Prvý deň si užívame slobodu a nemáme ani len naplánované, ako ďaleko cheme zájsť.
Prvú zastávku si robíme pri populárnom vodopáde Tegenungan a príjemne sa schladíme vo vodičke.

Cestou ďalej natrafíme na malé múzeum, ktoré sa venuje životu obyvateľov ostrova od prvých osídlení, spomína na rôznych európskych okupantov, príchod hinduizmu či začiatok modernej kultúry.

Ako neskôr jazdíme cez nádherné ryžové polia, prichádzame k malému údoliu, o ktorom sme čítali samé chvály. Rozhodujeme sa ostať v dedine Sideman.
Na naše prekvapenie sa z rurálnej dediny v strede ničoho vykľula luxusná alternatívna dovolenková destinácia. Turisti túžiaci po tichu prichádzajú práve sem, aby si z terás svojich drahých izieb mohli vychutnať pohľad do poľa.
Po hodine hľadania iba malým zázrakom sa nám podarilo nájsť ubytovanie za 6 eur. Majiteľ bol v chráme a k chatke poslal svojho syna, ktorý očividne ešte nemal veľa skúseností s jednávaním. Zlomili sme ho na tých šesť eur, aj keď všetky okolité ubytovania boli minimálne za dvojnásobok.
Toto šťastie sa nám neskôr znásobí, keďže ďalšie dva dni nám leje od rána do večera a my tak ostávame uväznení v Sidemane. Nevadí, aspoň si užívame lacné ubytovanie v prominentnej lokalite. Tešíme sa z ticha a výhľadov na krásne údolie. Skvelé podmienky na blogovanie a spracovávanie fotiek.
Medzi dažďami väčšinou vybehneme jesť a dokonca tretí deň sa nám podarí spraviť si aj prechádzku okolo terasovitých ryžových polí.

Okolie Sidemanu

Naša terasa v Sidemane

Tradičná dedina Tenganan

Konečne sme sa vyslobodili z väzenia dažda a môžeme opäť lietať. Po skvelej kuracej polievke na raňajky sa zastavujeme až o pár desiatok kilometrov ďalej v tradičnej dedine Tenganan. Kým obdivujeme drevený ručný kolotoč v strede dediny, miestni nás prekvapia výbornou správou. Dnes sa tu koná festival (znova jeden 😄).

Ide o slávnostné zoznamovanie mládeže. Presnejšie teda chlapcov s dievčatami. Tradícia kedysi slúžila na vyprodukovanie mladých manželských párov. Dnes sa zachováva len ako tradícia a je sprevádzaná veľkou pompou. Všetci dedinčania sú vyparádení, uporstred dediny chlapci a dievčatá postávajú v radoch a ich stretnutie sa odohráva podľa vopred nacvičených krokov. Okrem formálneho stretnutia si hovoria básničky a celá ceremória vyzerá ako malá divadelná hra.
Bol to zážitok.

Poobede jazdíme po východnom pobreží Bali a postupne prichádzame na sever. Práve tu máme vyhliadnutý jeden vrak lode, pri ktorom sa dá šnorchlovať.

Drevený kolotoč

Dievčatá prichádzajú

Slávnostná zoznamovačka

Záhrada Taman Tirta Gangga

Vrak lode v Tulamben

V okolí Kubu a Tulambenu to veru žije. Potápači, freediveri, šnorchlujúci, amatéri aj profesionáli; kurzy alebo sprevádzané skúmanie vraku… Nájde sa tu asi všetko, čo sa spája s ponáraním sa pod hladinu.

My si berieme len plutvičky a šnorchle. Vidieť vrak je jedinečný zážitok. Miestami plávame iba 2-3 metre nad potopenou loďou, ktorá je už plnou súčasťou podmorského života. Spolu s rybičkami prechádzame nad časťami v plytšej vode, zatiaľ čo bublinky vychádzajúce od potápačov pod nami nás šteklia na tele.
Neďaleko od vraku sa ešte hodinu zabávame sledovaním jednej koralovej záhrady. Užívame si to, aj keď sa to ani zďaleka nechytá na pestrosť koralov na Pink beach (na Komode).

Vrak lode USS Liberty (zdroj: shutterstock.com)

Imigračný úrad po tretie

Na imigračný úrad sa vydávame v predstihu, lebo máme jeden rafinovaný plán. Dlhú cestu zo severu si rozložíme na dva dni, čo nám okrem bezpečnejšej jazdy umožní ostať navečer v Ubude. Tam sa znova môžeme zastaviť na gado-gado od našej tety na trhoch 😋

Náša nová známosť v Ubude

Na imigračnom úrade vyzdvihujeme pasy bez čakania a konečne ukončujeme tento zdĺhavý proces. Trikrát navštevovať úrad je otrava, ale vďaka všetkým tým výletom to ani tak nebolelo.

Dovolenka na Uluwatu

Na koniec nášho pobytu na Bali sa presúvame na úplný juh ostrova, kde sa udomácňujeme u jednej kresťanskej rodiny. Čas trávime tak poloaktívne a pololeňošsky. Dlho vyspávame, lemríme na nádherných plážach a dokonca sa niekoľkokrát aj opaľujeme (po siedmych mesiacoch v Ázii prvý raz 😄).

Posledný deň vyzdvihujeme naše veľké batohy od milého Indru, ktorý nám ich pre celý tento čas uchovával; vychutnáme si posledný babi guling (u muslimov už žiadne bravčové mäso nebude) a nasadáme na kompu. Hurrá na Lombok!