Na začiatok sa krkolomne dostávame do Kuty, do centra turistického diania. Krkolomne preto, lebo my “skúsení cestovatelia” sme to najprv odstopovali do dvoch najväčších miest ostrova - do Prie a do Mataramu. V oboch nám však padla sánka. To čo sú za ceny? No nič, po ôsmich mesiacoch sme sa naučili, že niektoré veci sú najlacnejšie práve v najturistickejších oblastiach. Tam na biznis totiž vplýva poctivá konkurencia. Z Kuty si nakoniec odnášame motorku za 2,50 a každý surf za 3,30 eur na deň. Pohodička.
Kuta je inak celkom fajn miesto aj napriek zvýšenému turizmu. Pláž je krásna, jedálne sú prevažne lokálne, fungujú tu miestne trhy a aj ceny sú veľmi priaznivé, za všetko. Dedina si prekvapivo úspešne zachováva vidiecku atmosféru.
 |
| Pláž Mandalika na Kute |
Pátranie po dobrej vlne
Surfovanie extrémne závisí od poveternostných podmienok. To, že je nejaký ostrov preslávený skvelými vlnami, ešte nemusí znamenať, že podmienky na surfovanie budú priaznivé, prípadne vhodné pre vašu úroveň práve v dňoch, keď sa na danom mieste nachádzate.Prvý deň sa nám skôr nedarí. Navštevujeme dve pláže, ale ani na jednej sa nepúšťame na vodu. Na všetkými odporúčanom Selong Belanak sú vlny iba pre totálnych začiatočníkov. Na susednom Mawi sú zasa také obrovské, že momentálne ani skúsení surferi nepokúšajú svoje šťastie. Na východ od Kuty sa nachádza Grupuk, tam je však zlom vzdialený od brehu dosť ďaleko na to, aby museli surferi využívať odvoz loďou. Ďakujeme, my ďalších 12-15 eur nechceme denne platiť za surfovanie.
Našou poslednou nádejou je Ekas, ktorý je na hodinu a pol smerom na východ. Nemáme na výber, ideme sa teda pozrieť na podmienky aj tam.
 |
| Miška za volantom 😎. Jazdí sa pekne vľavo. |
Cesta trvá dlho, ale aspoň využívame príležitosť na to, aby Miška trénovala šoférovanie (zatiaľ, kým na skútri nie sme s dvoma veľkými batohmi a s dvoma surfami 😄). Do Ekas prichádzame s malou dušičkou aaaa.... Konečne to tam vyzerá presne tak, ako sme si priali! Totálny vidiek, ledva vidieť niekoho zahraničného, ubytovanie u rodín za dobrú cenu (6,50 za izbu na deň). Vlny sú ako stvorené pre Mišku i Gaba 🤙 Sťahujeme sa hneď zajtra!
 |
| Prvá návšteva Ekas |
 |
| Rybár chystajúci svoju sieť |
 |
| Miestne panie |
 |
| Včielka Miška alebo Sťahujeme sa do Ekas: 2 batohy, 2 surfy, 2 ľudia, 1 skúter |
Náš súkromný surfkemp
V Ekase sme ako na športovom sústredení. Zariadili sme si vlastný surfkemp. Na vlny chodíme väčšinou doobeda a surfujeme 2-3 hodiny. Inokedy ostávame len kratšie a vraciame sa späť na vodu ešte pred západom slnka.Počas surfovania si užívame super atmosféru. Pomaly už poznáme každú tvár a pri chytaní vĺn berieme ohľad jeden na druhého.
 |
| Ekas inside - odliv |
 |
| Krásne vlny, krásne prostredie |
 |
| Spokojná, dobre bolo |
Horšie je to však na ubytovaní. Po príchode nám majiteľ ponúkol nezmyselne predražené jedlo, takže sme začali na obedy aj večere chodiť inde. Týmto sme sa preňho stali len béčkovým príjmom, čo nám nezabúda pripomenúť svojím správaním každý deň. Nevadí, nenecháme si pokaziť náš surfkemp. A to aj preto, že sme si za jeho jedlo našli úžasnú náhradu.
Po rannom surfovaní zakaždým fičíme k Ropi. K našej Ropi ☺️ Táto milá pani nás s úsmevom denne kŕmi, ako keby sme boli jej vnúčatá. Po príchode nás vždy starostlivo usadí na koberček a nastolí hostinku. Ochutnávame u nej kokosovo-cesnakovú polievku s ryžovými knedlíkmi, rôzne mäsá, zeleniny aj kari. Ropi je okrem svojej pohostinnosti jedinečná aj v tom, že si od nás pýta tak málo peňazí, až sami začneme zvyšovať ceny. Zaslúži si to. Toto sa nám ešte nikdy v Indonézii nestalo. Od zahraničných si väčšinou pýtajú viac za všetko.
Ani na večeru si nič iné nevymýšľame a na izbu si nosíme chutné balíčky od Ropi, ktorými nás zakaždým starostlivo nabalí ešte počas obeda.
 |
| Taká bežná hostinka u Ropi |
 |
| Ropi - na každej fotke super prísna |
No a takto sa my zabávame až kým nenastane čas pokoriť nejakú horu. V Ekase si odložíme nepotrebné veci, vraciame surfy a vyrážame na sopku Rinjani.
[Článok o našom výstupe na Rinjani: Lombok: Výstup na Rinjani (3726m) ]
Návrat do Ekas za 6,4
Prvý deň nás skoro ráno budí zvláštne vlnenie. Aj rozospatým je nám jasné, čo je vo veci. Zemetrasenie!!! Vystrašení trielime von z izby. Pozeráme sa na ostatných, tiež stoja vonku v pyžamách. Nikto nevie, čo robiť. Zemetrasenie trvalo iba niekoľko sekúnd, ale predstava, že by so sebou mohlo priniesť napríklad tsunami, každému prítomnému naháňa strach. Nachádzame sa ani nie dve minúty od pláže. Po pár hodinách sú tejto udalosti plné lokálne aj svetové média. Na severe Lomboku udrelo zemetrasenie s magnitúdou 6,4. Padnuté domy, štrnásť mŕtvych a niekoľko sto ľudí ostalo uviaznutých na sopke Rinjani. Na tej Rinjani, z ktorej sme len včera zliezli. Uff, tak toto nás teda lízlo!Vyhnanie z raja
Po návrate z Rinjani nás čakajú v Ekas noví spolubývajúci. Srandičkári Sandro a Dominik zo Švajčiarska sa starajú o dobrú náladu a menia celý guest house na podstatne lepšie miesto na bytie. Starší Luke a Ishbel z Austrálie nám zasa pripomínajú dobrodružného Simona a Liz z našej plavby loďou.Okrem Ishbel chodíme na vlny všetci spoločne a surfovanie sa zrazu stáva skupinovou zábavou. Asi nikdy nezabudnem, ako Sandro a Dominik začali na vode nahlas spievať pesničku “Bella Ciao”. Niekoľko minút nechodili žiadne vlny, všetci sme len vysedávali na doskách. Potom tí dvaja spustili... Na sekundu bol zaskočený asi každý. Nakoniec sme sa všetci schuti zasmiali a pohmkávali si spolu s nimi 😄
 |
| V akcii |
 |
| Spokojný Luke počas surfovania pri západe slnka |
 |
| Oddych medzi surfovaním |
V jeden deň sme sa u Ropi zoznámili s jej synom. Ten sa vrátil domov na krátku dovolenku a prostredníctvom neho sme sa s ňou konečne mohli aspoň sprostredkovane porozprávať. Doteraz sme s Ropi prehodili iba pár slov po indonézsky a aj tie boli väčšinou o jedle.
Ku koncu nášho pobytu silne pociťujeme, že je čas vypadnúť. Najlepšie ešte predtým, než nás miestni sami nevyženú. Bežní ľudia v dedine sú super, ale tí, ktorí na nás chcú zarobiť, nás nemajú v láske. My im tu utrácame omnoho menej, ako ostatní dovolenkári. Za niektoré nezmysly dokonca odmietame zaplatiť.
Po novom nám majiteľ nášho ubytka začal dávať buď staré alebo špeciálne "trojštvrťové" raňajky.
 |
| 3/4 raňajky?! |
Najhoršiu situáciu však zažívame neďaleko miesta, kam chodíme surfovať. Motorku parkujeme na útese, odkiaľ je jediný prístupový bod k pláži. Tam nás už od začiatku nemajú miestni radi, lebo ich ponuku na prepravu loďou zakaždým odmietame. Za vlnami vhodnými na surfovanie sa totiž poctivo dostávame sami. Pádlovať 20 minút von berieme ako dobrý tréning. No a práve tu, na útese, sme si po dvoch týždňoch bezproblémového parkovania všimli novú, rukou načmáranú tabuľu. Špekulanti si zmysleli, že začnú od turistov vyberať parkovné. V blízkom hoteli som zistil, že pláž aj s cestou sú zaručene verejným priestorom, a preto parkovné odmietame platiť. O tri dni neskôr máme na motorke vypustenú pneumatiku, na štvrtý deň nasleduje vysvetľovanie, že toto tu na Lomboku je, prosím pekne, miestny zvyk (žiadny ilegálny biznis) a keď sa nám to nepáči, na pláž máme chodiť inou cestou. Samozrejme, žiadna argumentácia nepomohla. Vraj je to súkromný pozemok a jeho majiteľ je zrovna odcestovaný. Bodka... Ľudia tu naozaj klamať nevedia. Podvádzajú ako amatéri.
Posledný deň nás nechávajú na pokoji. Zajtra už tento cirkus našťastie nebudeme musieť riešiť.
Chcel som na nich zavolať políciu, aby som skúsil, čo sa stane. Ako inak, na žiadne tiesňové číslo sa mi dovolať nepodarilo. (To len na margo toho, keby ste sa náhodou v Indonézii dostali do nebezpečenstva a mali so sebou len domácu SIM-ku.)
K tomuto všetkému ma potrápila ešte aj nemilá nehoda s očami. Po jednom štvorhodinovom surfovaní počas najsilnejšieho slnka som prekonal niečo ako snežnú slepotu. Okrem bolesti som dva dni nedokázal otvoriť oči. V strede ničoho, kde lekárska pomoc je skoro nedosiahnuteľná, to bolo celkom desivé, poviem vám. Našťastie, nakoniec slepota ako prišla, tak aj odišla. A ideme aj my.
Bye-bye Lombok. Vývarovne Kuala Lumpur traste sa. Prichádzame!
