Aj keď sopka je oficiálne aktívna, nepredstavuje takmer žiadne nebezpečenstvo. Za posledné desaťročia vykázala len minimálnu aktivitu, ktorú stopercentne absorboval jej rozsiahly kráter so sopečným jazerom uprostred. Práve tie sú najfotogenickejšími prvkami hory.
Ťažké prípravy
Náš boj s Rinjani sa začína od prvého momentu, čo sme vstúpili na Lombok. Turizmus spájajúci sa s týmto miestom predstavuje značný príjem pre lokálnych ľudí. Tí spravia takmer všetko pre to, aby sa návštevníci nemohli dostať na horu individuálne. A keď sa už aj niekto odhodlá, tak sa vie len ťažko dopátrať k oficiálnym informáciám.Rozhodujeme sa nebojovať s Indonéžanmi a aspoň dať šancu agentúram. Nech nás prekvapia nejakou priaznivou cenou. V zjednávaní máme už nejaké tie skúsenosti. Navštevujeme dve agentúry, no zdá sa, že dostať sa k rozumnej cene je utópia. Ich balíčky sú nastavené na dovolenkárov. Zahrňujú odvoz k hore, sprievodcu, nosičov batožiny, prípravy kempingu a jedla na kráteri. Všetko za “parádnych” 220 eur na osobu. Ďakujeme, nie. Hocijako rátam, výlet by nás oboch nemal stáť viac ako 100 eur dokopy. Však ideme len vyliezť sopku, nie na wellness!
Na horu nakoniec vyrážame na vlastnú päsť, ale až po týždňovej surfovačke na juhu ostrova.
Prečítajte si o našom surfovaní v Ekas: Lombok: Objavenie Ekas a zemetrasenie
Na motorke prichádzame do dediny Siberut, ktorá je jedným z dvoch miest, odkiaľ sa dá vyliezť na Rinjani. Podľa jedného blogu z 2018 vieme, že je legálne na horu vystúpiť bez sprievodcu. Čo je ešte dôležitejšie, trasa by mala byť jednoznačná, a preto by nemalo hroziť, že zablúdime.
Zastavujeme sa hneď v prvej požičovni, ale chlapík nám odmieta zapožičať kempingovú výbavu. Posiela nás najprv sa zaregistrovať, lebo sa obáva, že nás bez sprievodcu nepustia.
Bohužiaľ, mal pravdu. Lístky nám na registrácii nepredajú, ak sa neprídeme preukázať s niekym miestnym. Môže to byť nosič alebo sprievodca, hlavné je, aby bol z dediny. Osobne si myslím, že si to takto nastavila iba lokálna komunita (“mafia”!), aby turistom nanútili ich servis. Nikto totiž nevie odpovedať na otázky, prečo to tak je a odkedy tieto obmedzenia platia. Resp. každý dáva inú odpoveď. Dve veci sú však isté: 1. my pravdu nikdy nezistíme; 2. keď chceme vyjsť na horu, musíme to nejako hacknúť.
Rozmýšľame najprv, že pôjdeme načierno, no chlapík v požičovni nám naďalej odmieta zapožičať výbavu. Obáva sa toho, že keď nás chytia, všimnú si u nás jeho označenú výbavu a dostane “pokarhanie”.
Vo vedľajšej dedine (Sajang) skúšame druhú požičovňu. Tu našťastie nehovoria po anglicky, vďaka čomu nedostávame žiadne zbytočné otázky. Pomocou našej minimálnej slovnej zásoby v indonézčine dohadujeme stan, spacáky, obedové balíčky i parkovanie skútra na tri dni. Počas toho prichádza ich syn a konečne si vieme prehodiť pár slov aj po anglicky. Napriek tomu, že mu neprezrádzame, že sa na sopku chystáme načierno, silne nás odrádza, aby sme to ani neskúšali. Vraj na druhom odpočívadle je kontrola, ktorú je nemožné prejsť. Keďže si lokálni všimli, že viecero dobrodruhov sa vykašľalo na ich nehorázne ceny a byrokraciu, sprísnili kontroly. Aj pred pár dňami údajne chytili jeden španielsky párik, ktorému nadelili tučnú pokutu.
Ohhh… Toto nemôžeme riskovať. Keď nás po celodennej túre otočia ešte aj s mastnou pokutou, tak sa na túto horu nebudeme mať náladu už nikdy vrátiť!
Púšťam sa do rozhovoru s chlapíkom, ako by sme sa vedeli dostať hore čo najlacnejšie. My nepotrebujeme nosičov, ani to, aby nám hore varili, ako to robia pre dovolenkárov. My sa potrebujeme len oficiálne dostať cez kontrolu. Síce sa nedal ľahko, ale nakoniec sme sa dohodli, že pôjde s nami cez kontrolu a k tomu nám ešte postráži veci v kempe dovtedy, kým my druhé ráno vylezieme z kráteru na vrchol Rinjani. Potom sa on poberie nadol a my strávime na krátri ešte jeden deň, ale už sami. Pýta si za to 25 eur. S radosťou súhlasíme. Čo je super, že nám jeho mamča vybavila ešte aj kemping na dnes večer v záhrade ich kamoša a na ráno nás bude čakať s čerstvými obedovými balíčkami na túru. Zdá sa, že sa na tú sopku už vážne dostaneme 😊
 |
| Amen - super milý majiteľ záhrady, kde spíme deň pred výstupom |
 |
| Kempujeme zatiaľ pod sopkou |
 |
| Nočný výhľad na Rinjani |
Na kráter
Ráno začína komplikovane. Veci sa vybavujú ázijsko-chaosovým spôsobom a ja už strácam nervy.Prichádza náš sprievodca a oznamuje, že s nami nepôjde on, ale jeho kamoš Danu. Pre kempingový varič vyrážame k druhému kamošovi. Sľúbili nám ho už včera večer, ale samozrejme zabudli… Chlapík s varičom nám ukazuje aj turistické palice, ktoré potrebujeme pre Mišku. Má z každého páru len jednu časť a väčšina je taká krátka, že by poslúžila akurát tak pre nejaké decko. “Nevadí, pôjdeme k druhému kamarátovi”, vraví Danu. (Ale vadí! Hryziem si do jazyka). Medzitým si všímam, že zapožičaný hrniec budem musieť kompletne vydrhnúť, lebo na spodku je prihoretá ryža. Vrrr.
Po tom, ako ešte trikrát obiehame celú dedinu a absolvujeme aj registráciu na túru, konečne máme všetko na to, aby sme vyrazili. Trvalo to “len” dve hodiny.
Prvé kroky sú oslobodzujúce. Cez všetky agentúry, stopovanie hore-dole, nákup potravín, vybavenie povolenia, kempingovej výbavy a sprievodcu, konečne smerujeme k našej sopke! Sme v prírode a legálne. Teraz je to len na nás, či na Rinjani vylezieme alebo nie.
 |
| Prvé kroky k hore |
Túra začína na kraji dediny, prechádzame lúkami a malým lesíkom. Je sucho a ranné slnko už dopredu naznačuje, že na obed nás poriadne potrápi. Kráčame pokojne, ostatní nás väčšinou predbiehajú. Je ich celkom dosť, na tejto hore asi nikdy nebudeme sami. Zhruba každý druhý sa nás spýta, či si vážne všetko berieme sami - bez nosičov. My len hrdo prikyvujeme hlavami a popri tom sa nám už poriadne potia chrbty. Ostatní sprievodcovia sa zasa pýtajú priamočiaro, ako taká polícia: “Kde máte sprievodcu?”. Vyzerá to tak, že nabalený západniar by sa tu vážne nestratil. Všetci turisti tu totiž majú nosičov. Bez registrácie a bez nášho sprievodcu by nás odhalili do 10 minút.
Na prvom odpočívadle sa hneď napchávame čipsami. Na druhom nám kontrolujú lístky a na treťom sa už nevieme dočkať otvorenia našich obedových balíčkov.
Máme za sebou prvé 4 hodiny. Zatiaľ to bola len priateľská prechádzka do kopca, no ako sa pozerám na pokračovanie trasy, dúfam, že ďalej nebudeme musieť liezť po štyroch.
Už pred obedom na nás poctivo pieklo. Teraz, počas najväčšieho stupáku sa zastavujeme každých päť minút. Glg (teplej) vody a šplháme sa ďalej. S našimi skoro dvadsaťkilovými ruksakmi si držíme celkom slušné tempo, ale ani zďaleka sa nepribližujeme rýchlosti nosičov okolo nás. Ich výkon v kombinácii s podmienkami sú obdivuhodné. Všetci kráčajú v žabkách a nejedného sme videli aj naboso. Nosia ťažký náklad tým najprostejším spôsobom, aký som kedy na horách videl. Cez jedno rameno majú prehodený hrubý bambus, na ktorý je z oboch strán priviazaný nejaký ten náklad. Bambus z času na čas prehadzujú z ľavého ranena na pravé a naspäť.
 |
| Kontrola na druhom odpočívadle. Okolo nás milión nosičov |
 |
| Na začiatku najväčšieho stupáku, na úrovni oblakov. Vpredu je vidieť výbavu nosičov: bambus cez rameno a "turistické" žabky |
Posledný úsek vychádzame skoro po štvornožky. Táto túra je fakt náročná. Vážne sa čudujem, že sa na toto dajú bežní dovolenkári. Či už s nosičmi alebo bez, teplo, sypký terén a osemhodinová túra hore kruto potrápi každého.
Sme tu! Zvládli sme to! Úspešne sme vyšli až na kráter a našlo sa fantastické miesto aj pre náš stan. Radujeme sa a chvíľku oddychujeme. Po úchvatnom západe slnka sa už pomaly aj poberáme spať. Sme zničení, je zima a my si už nemáme viac čo obliecť.
 |
| Prvé nádychy na kráteri. Bolo to náročné |
 |
| Západ slnka klope na dvere |
 |
| Slnko už pod horizontom |
 |
| Večera s extra arašidami navrchu - sme rozbití ako lečo |
Východ slnka na vrchole ostrova
Na výstup na vrchol vstávame o 1:30. Cítime sa rovnako rozbití ako pred spánkom. Iba takým “autopilotom” sa obliekame, berieme si prichystané batohy (tentokrát iba tie malé 🙏) a vyrážame. Netrvá dlho a zaraďujeme sa do radu vystupujúcich. Až 90% návštevníkov sa pokúša o výstup pred východom slnka, takže sa smerom hore nedá veľmi predbiehať. Ťaháme sa vo vláčiku.Terén je najhorší, aký som kedy na túre zažil. Rozchodený sopečný šuter a piesok na strmom a miestami na ešte strmšom stupáku. Jeden krok dopredu, dva kroky šmykom dozadu. Do topánok sa nám sypú kamienky a piesok. K tomu je tma a okolo seba vidíme akurát tak haldu ľudí v rade.
Strmák na vrchol nás trápi viac než štyri hodiny, no po výstupe na nás čakajú úchvatné výhľady. Sú snáď ešte krajšie ako sme si predstavovali! Z vrcholu vidieť celý Lombok, dovidíme aj na susedné Bali a Sumbawu. Stojíme na vrchu ostrova a robíme si fotky, ako sa patrí. Samozrejme výhľady si vychutnávame aj bez foťáku pred nosom 😛
 |
| Prvé ranné svetlo odkrýva surrealistické prostredie |
 |
| 3,2,1 - začína sa zábava na vrchole |
 |
| Sme tam! Vrchol sopky 3726m |
 |
| A nie sme sami... |
 |
| V strede jazera je aktívna časť sopky - volali sme ju "vulkánik" |
 |
| Juhovýchodná strana |
 |
| A ideme dole - všetci naraz... |
 |
| Smerom dole |
 |
| Výhľad na hrebeň s naším kempom |
 |
| Spätný pohľad na vrchol |
Chill na kráteri
Po hroznom výstupe a o nič lepšom zostupe ostávame ešte jeden deň na kráteri. Celý deň si už len varíme, papáme a dávame si šlofíka. Jaaaj a užívame si tú nádhernú panorámu. Na zavŕšenie dňa ešte v noci vstávame na zatmenie mesiaca (27.7.2018). V doline si to ľudia nemajú šancu vychutnať, my sme však pohodlne nad oblakmi. Náš stan je dokonale nasmerovaný na mesiac, ktorý sa nachádza presne nad jazerom v kráteri. Dvere stanu si iba rozzipsujeme a zatmenie sledujeme poležiačky na bruchu. To vám je pocit!Tretí deň spíme dlho. Zaslúžili sme si oddych. Zo dňa nám ostáva už len toľko času, aby sme zišli dole z Rinjani a ku večeru sa vrátili do Ekasu. Bola to jedna z najnáročnejších túr, aké sme vôbec robili. Aj keď si hovoríme, že už na žiadnu sypkú sopku nikdy liezť nechceme, neľutujeme, že sme šli. Boli sme na druhej najvyššej indonézskej hore, hej!
 |
| Varíme na kráteri |
