Sumatra: Únik pred turizmom

Z Kuala Lumpur to netrvá dlhšie než jednu hodinku a už aj pristávame v Padangu na Sumatre. Úradník na imigračnom sa len usmeje, keď si všimne, že sme Indonéziu opustili len pred štyrmi dňami. Voči našej žiadosti ale nič nenamieta a do krajiny nás púšťa s novými vízami. Presne podľa nášho plánu.

O tom, ako sa dajú legálne stráviť v Indonézii viac než dva mesiace s turistickými vízami, píšeme na začiatku nášho blogu z Kuala Lumpur.


Couchsurfing u Wahyu

Dlhšie sme už nebývali niekde doma u miestnych, preto chceme výlet po Sumatre odštartovať couchsurfingom. Wahyu, náš hostiteľ, nás vyzdvihuje priamo na letisku. Milé gesto a pre nás obrovská pomoc. Wahyu má mnoho skvelých referencií na couchsurfingu - býval a hosťoval v Padangu, ako aj v Sydney. Ľudia zväčša píšu o nekonečnej zábave a dobrej nálade počas svojho pobytu u neho.
Wahyu nás vopred varoval, že trpí hendikepom, ktorý mu zapríčinila nedávna nehoda na motorke. Bol dlhšie chromý a aj dnes sa dokáže pohybovať len pomaly. Nám to samozrejme vôbec nevadí. Keď takýto človek i naďalej podporuje komunitu couchsurferov a hosťuje s elánom, je nám cťou stať sa jeho hosťami a prispôsobiť sa jeho tempu.

Náš spoločný pobyt však nezačína ružovo. Máme len minimum konverzácií, lebo Wahyu si radšej neustále púšťa hudbu zo svojho mobilu a spieva si do nej. K tomu sa nám snaží zorganizovať “dokonalý výlet” bez toho, aby sa s nami čo i len poradil.

Napriek týmto nepríjemnostiam predsa len dávame šancu spoločným plánom. Ideme navštíviť rodnú dedinu Wahyu a budeme u nich bývať vo viacgeneračnom dome.
S Wahyu pod bránou v Muara Labuh

Výlet do Muara Labuh

Strčení do miniatúrneho 7-miestneho auta (aj s našou batožinou) cestujeme osem hodín po kľukatých a nekvalitných cestách. Nuž, toto je niečo, čo žiadneho cestovateľa v Indonézii neminie.
Po príchode len zaľahneme a spíme do druhého dňa.

Muara Labuh sa od prvého momentu stáva skutočne intenzívnym zážitkom. Ráno nás víta milá rodina Wahyu. Konkrétne staršia sestra Fia a jej deti - osemročný Rohan, štvorročný Faruq a naša obľúbená dvojročná Cia. Okrem Wahyu nikto nehovorí po anglicky, a preto sa najľahšie zoznamujeme s deťmi. S nimi sa jednoducho hráme a robíme srandičky. Škvŕka nám však v žalúdku, takže hybaj na raňajky.

Len päť minút od domu sa nachádza warung špecializovaný na raňajkové drobnosti, v ktorom si ani nevieme vybrať zo všetkých tých zaujímavostí. Všetko za 30 centov, takže je jasné, kam budeme chodiť na raňajky 😛
Longtong (kokosová polievka) - jedna z najobľúbenejších
Warung Nati - mama Wahyu a jej zamestnankyne

Po jedle navštevujeme mamu Wahyu v jej warungu. Údajne je to jedna z najlepších jedální v dedine, o čom sa presviedčame už na obed. Mama Nati je na nás veľmi zvedavá. Milo sa rozprávame po anglicko-indonézsky a samozrejme fotíme sa s ňou aj s celým jej personálom, ba ešte aj s ľuďmi z ulice. Celkom nadobúdam pocit, že sme sa dostali do dobrého prostredia.
Aj keď...

Tieto končiny Indonézie sú silne moslimské a ani Nati si neodpustí komentár ohľadom Miškiných včerajších kraťasov. Aby turistka nemala zahalené vlasy, to je ešte ok, ale odhalené nohy si tu nedovolí mať žiadna miestna žena. A týmto to len začína. Keďže nie sme zosobášení, v moslimskom dome môžeme spať len v oddelených izbách. Konzervatívne pravidlá, ktoré káže väčšina náboženstiev, tu sú prísne dodržiavané. Navyše z dedinských mešít sa pravidelne ozýva šialene hlučný náboženský spev vyzývajúci na modlitbu, a to päťkrát denne (prvý už pred piatou ráno). Na čo si však vôbec nevieme zvyknúť, je prehnaná pozornosť ľudí. Nás, Európanov, tu berú ako najväčšiu raritu. Slušné aj menej slušné pohľady pútame asi tak, ako keby sme sa po ulici promenádovali v Boratových plavkách.

Neustála pozornosť je niekedy milá, no po čase vám to začne poriadne vadiť. Skúsil som sa raz prejsť v dedine sám bez Wahyu, no nemal som ani chvíľku pokoja. Neustále na mňa všetci mávali alebo na mňa hľadeli, ako také teľa na nové vráta. To tak, keď si nemôžete ani len zadok poškrabať.

Mišku raz sediacu na terase doslova napadli ženy vychádzajúce z mešity. Každá chcela fotku a asi po desiatej sérii išla ich slušnosť úplne bokom. Mišku ťahali hore-dole a nastavovali ju tak, aby bola fotka presne podľa ich predstáv. Žiadne “môžem?”, žiadne “ďakujem”.

Asi takto nám v Muara Labuh prebehli tri dni. Jeden z najväčších zážitkov sme mali z lacného a pestrého jedla. Nepoznanými, šialenými kombináciami na raňajky to totiž nekončilo. U Nati sme si často skladali obed zo známeho pultíku na padangský štýl - to znamená, že vo výklade reštaurácie sa nachádza 10-15 vopred pripravených voňavých jedál, z ktorých si sami naberiete, ako sa vám ľúbi. K tomu vám donesú ešte ďalšie drobnosti na stôl - len tak na vábenie - takže keby vám náhodou nestačilo to, čo ste si sami naukladali na tanier, vždy máte niečo po ruke, do čoho môžete ďobnúť.
Ďalšími zážitkami boli trhy, návšteva staršej, tradičnej časti dediny a samozrejme hranie sa s deťmi. Tie sa niekedy zozbierali z celej ulice a o zábavu bolo postarané. Ešte aj prezývky nám vymysleli. Presnejšie jednu: “Činčao”, čo v preklade znamená “čierne želé”… 😄 Ojh, keď to tak naraz spustili a dookola omieľali “činčao-činčaao” a k tomu všetkému ten ich šibalský smiech…
Cia - najmladšia
Miške jedinej sa podarilo deti troška skoordinovať. Zo mňa si len uťahovali a smiali sa.
Sate - jedno z národných jedál Indonézie - kuracie mäso natreté arašidovou omáčkou a grilované na ražni

Výborné boli aj krátke výjazdy na skútroch, keď nám Wahyu poukazoval okolitú krajinu a lokálne zaujímavosti. Nachádza sa tu napríklad tradičný dom niekdajších kráľov, termálne kúpalisko, kde si sami môžete v horúcom prírodnom prameni uvariť vajcia natvrdo, prípadne si vychutnať pohľad na najvyššiu indonézsku sopku Kerinci.
Tradičné strechy
Tradičné zdobenie
V dome kráľov
Neustále fotenie sa - “skvelá zábava”, čo vám poviem
Hora Kerinci
Miška s Nati (mama Wahyu)
Fia s deťmi

Čas v Muara Labuh bol špeciálny. Od rodiny Wahyu sme dostali veľa milej pozornosti, ale dedinčania nás svojím správaním skôr dusili. Myslím si, že zapadnúť do tejto komunity je úplne nemožné. Aspoň nie vtedy, ak ste na okolí jediný západniar.
Chlapi v batikovaných košeliach

Bukittinggi

Z turisticky neznámej dediny prechádzame priamo do jedného z najturistickejších miest Sumatry. Bukittinggi, bývalé holandské koloniálne mestečko, sa nachádza medzi kopcami, stále v blízkosti Padangu.
Jam Gadank - symbol mesta

Na naše prekvapenie ocitnúť sa v turistickom meste na Sumatre znamená, že za deň stretnete možno tak piatich západniarov. Tento pestrý a veľký ostrov je oproti Bali a Lomboku akoby bez turistov. Príjemné.

Okolie Bukittinggi má toho veľa čo ponúknuť. Hneď v prvý deň prechádzame širokým kaňonom (Sianok canyon) na kraji mesta, ktorý aj napriek ryžovým poliam uprostred, pôsobí divoko. Malebné a veľmi upokojujúce prostredie.
Údolie Sianok
Smerom do Koto Gadang

Koto Gadang

Na druhej strane kaňonu sa nachádza šperkárska dedina Koto Gadang. Sám už neviem ako, ale nejakou náhodou sa dostávame na obed k jednej rodine, kde sa veľa dozvedáme o výnimočnosti tejto dediny. Pre nás najväčším prekvapením je plošný zákaz predaja akéhokoľvek pozemku. Nehnuteľnosti sa tu zachovávajú v rodinách a dedia sa výhradne z matky na dcéru. Predkovia dnešných obyvateľov nadobudli tieto majetky jednoducho tak, že sa nasťahovali do opustených víl holandských vojakov. V tom čase to boli prominentné domy a dnes to tu vyzerá, ako keby ľudia bývali v múzeách. Po odchode vojakov získal vilu ten, kto sa prvý odvážil nasťahovať sa. Preto niet divu, že si svoje špeciálne domy držia v rámci svojej komunity a ich predaj je zakázaný.
Partička na obede
Návšteva rekonštruovanej vily
Predkovia
Fešáci na ulici

Údolie Harau

Cestou k údoliu Harau náhodne odbočujeme niekoľkokrát do okolitých dedín. Často takýmto spôsobom objavujeme vidiek, o ktorom sa v cestopisoch a na blogoch zvyčajne nič nedočítate. Odbočky sa nám vyplácajú aj tentoraz. Obdivujeme prosté čaro malých dediniek ležiacich medzi dvomi vysokými sopkami Marapi a Singgalang a jednoduchý farmársky život v malebnom prostredí. Našu pozornosť pútajú najmä zdobené strechy tradičných domov - tie sú na Sumatre v tvare byvolích rohov. Majú štyri, respektíve šesť cípov a miestnym tesárom hádam aj zabezpečujú celkom dosť práce.

Po dvoch hodinách prichádzame do údolia Harau. Wow! 😮 Toto miesto má obrovský potenciál, aby získalo húfy turistov, no tie ešte nestihli objaviť túto idylickú prírodnú krásu! Údolie je dookola ohraničené strmými skalnými stenami, ktorých farba vyniká za každého svetla inak. Ticho spestruje štebot vtákov a krik makakov.
Celé údolie obiehame na motorke, pričom nasávame jeho pokojnú atmosféru. Skaly a vodopády objímajú tropické lesy, v strede ležia farmy a niekoľko málo domov lokálnych ľudí.

Gastro-ttinggi

Dni v Bukittinggi si spríjemňujeme znova len ochutnávaním šialených, pomaly až extrémnych gastronomických výtvorov.

Ešte v kaňone koštujeme kawu - čaj z pražených listov kávových kríkov. Je to tradičné miestne pitíčko, ktoré chutí niečo medzi čajom a kávou.

V meste sa pravidelne vraciame na jednu dlhú ulicu, ktorá sa v noci mení na trhovisko. Okrem konzervatívnejších jedál dávame šancu aj týmto nevídaným nápojom:

- Čaj z areky - povzbudzujúci nápoj z plodu palmy areky
- Vajíčkový čaj - sladká a krémová pochúťka
- Sekoteng - no toto! zázvorový čaj so želé, hrachom, arašidmi, kondenzovaným mliekom, vajcom a  chlebíkom na vrchu
Teh telur (vajíčkový čaj) a Sekoteng
Daun kawa

No a nakoniec sme sa dopracovali aj k slávnemu rendangu, ktorý je jedným z indonézskych národných jedál. Ide o hovädziu sviečkovú varenú v okorenenom kokosovom mlieku. Unikátnosť rendangu spočíva v tom, že sa varí okolo 8 až 9 hodín, kým kokosové mlieko nezhnedne. Korenie ázijské, no ako celok je to chuťovo veľmi blízke našej kuchyni. V Indonézii si to nesmiete nechať ujsť!
Rendang

Kontakt

Kontaktuj nás, prosím, na facebooku 😉

Odber nových postov

O našich nových príspevkoch Ti môžeme poslať email :)

Témy