Smerujeme na kompu, aby sme sa preplavili na ostrov Samosir. Dedina Tuktuk ležiaca na ostrove je obľúbeným miestom indonézskych dovolenkárov. Momentálne však celý ostrov zíva prázdnotou.
Podobne ako autobusy či minibusy, aj lode tu zvyknú poriadne prepchávať. Nebolo tomu inak ani v júni, kedy sa jedna z takto preplnených kômp potopila a o život prišlo 190 ľudí...😥 Keďže po nehode sem prestali chodiť turisti (teda okrem nás 😄), domáci majú scucnuté zadky a pekne dodržiavajú kapacitné limity lodí.
 |
| Kompa nás vyložila, tak dovidenia |
Ostrov Samosir sa každopádne zdá byť veľmi príjemným miestom. Po preplávaní kompou smerujeme do ubytovne, ktorú nám odporúčili dvaja Francúzi v Bukittinggi. Prichádzame do Liberty a padá nám sánka. Guest house sa nachádza v krásnom parku neďaleko vody. Všade navôkol sú vysoké staré stromy so super tieňom, medzi nimi malé poschodové chatky z dreva a z iných prírodných materiálov. Žiadny luxus, všetko pôsobí ako na čundri v 90. rokoch.
Ale je tu teplo, máme všetko, čo potrebujeme ku šťastiu: posteľ, vlastnú kúpeľňu a terasu na poschodí.
Na prvý deň si vyberáme chatu v tradičnom štýle so strechou v podobe byvolích rohov. Od druhého dňa bývame v ešte lacnejšej a pohodlnejšej izbe vo vedľajšej chatke. Jedna noc za 3,70 eur!!! Lacné a zároveň jedno z najzážitkovejších ubytovaní, aké sme doposiaľ mali.
 |
| Tradičný dom - naše prvé ubytovanie |
 |
| Vchod do chatky |
 |
| Naša záhrada a susedné domy |
Kultúra a oddych medzi Batak ľuďmi
Náš program na ostrove Samosir je veľmi jednoduchý. Rána aj večere trávime dlhým vysedávaním na terase pri kávičke, spisujeme naše zážitky z ciest alebo si čítame nejakú knižku. Na zahryznutie máme ananás alebo guacamole, ktoré sme si urobili z lokálnych avokád. Na raňajky si zasa vychutnávame sladké pečivo od miestneho predavača na motorke, na ktorého sme len čírou náhodou narazili na ceste. Tak takúto idylku sme veru nečakali! |
| Domy v hosteli Liberta |
 |
| Naša izba z terasy |
No a cez deň si robíme veľké prechádzky. Na kopci oproti sa rozprávame s chlapmi lúpajúcimi suchú kukuricu. Je to ich práca. Vraj aký skvelý život majú. Ráno sem vybehnú, ubalia si trávičku, vysmiatí ako lečo žmolia kukuricu a poobede sa vrátia domov.
Inde pod lesom vykúkajú malebné osady, v ktorých panuje podobná pohodička ako u chlapcov na vŕšku. Tieň pod stromami, zopár kráv a malé ryžové polia. V blízkosti je aj kostol. Netrúfol by som si tvrdiť, že týmto ľuďom nič nechýba a ani to, že by som sa s nimi rád vymenil, ale ich ponímanie života je skutočne zaujímavé a veľmi odlišné od toho, čo sme videli kdekoľvek predtým.
 |
| Výhľad od chlapcov s kukuricou |
 |
| Prírodné bašty dediny |
 |
| Rybári chillujú podobne ako kukuričkári |
Kultúrne je to tu rozdielne tiež. Miestna komunita žijúca v okolí jazera, ako aj na samotnom ostrove je kresťanská. Etnicky ide o Batak ľudí, ktorí si okrem kresťanských zvykov zachovávajú mnoho tradícií zo starých čias niekdajších Batak kmeňov. Badať to na jedle (bravčové a ryba), na architektúre i na populárnych Batak tancoch a spevoch, na ktoré sú domáci patrične hrdí.
 |
| Motívy Batak kultúry - jašterica symbolizuje prispôsobivosť k prírode |
O kultúrny zážitok sa nám postarali hneď dve milé udalosti.
Vraciame sa jeden večer z prechádzky. Ulice sú tiché, ľudia sú prevažne zalezení v domoch. Iba jeden má otvorenú terasu s tlupou hlučných chlapov. Rozmýšľam-rozmýšľam… Toto mi niečo pripomína. Pristúpime bližšie a už aj nás pozývajú medzi seba. Ich otázka neznie: “Čo si dáme?”, ale “Či si dáme?”
Na imaginárnom nápojovom lístku je iba jedna položka - palmové víno. Hneď je to všetko jasné... 😄
Dáme si, samozrejme, že si dáme! Vrátili sme sa aj druhý večer, keď sme túto miestnu perlu išli ukázať našim argentínskym kamošom Julii a Emanuelovi. Tentokrát nás dokonca čakala aj malá zábava. Jeden z hostí hral na gitare a celá krčma spievala ich obľúbené Batak pesničky. Výnimočný cestovateľský zážitok 👌
Kultúrne vystúpenie Batak ľudí zažívame posledný večer aj v blízkej reštaurácii. Tentokrát viac formálne, v tradičnom oblečení, no na naše prekvapenie na gitare hrá ten istý chlap, ktorý brnkal aj v krčme. Do tanca sú zapojené aj Miška s Juliou. Celkom im to ide. 😄
Pri jazere Toba sme nakoniec ostali päť dní, namiesto plánovaných troch. Jeden z posledných večerov sme oslávili aj Juliine narodeniny a dohodli sme sa, že na sever Sumatry za orangutanmi pocestujeme spolu.
 |
| Kultúrne predstavenie Batak ľudí |
 |
| Horas! |
Návšteva džungle v Ketambe
V dedine Ketambe robia všetci to isté. Majú svoju malú farmu a poskytujú nejaký servis turistom, ktorí sem prišli na túru cez džungľu. Napriek tomu je dedina stále neturistická, na rozdiel od známejšej alternatívy Bukit Lawang, kam chodí kvôli orangutanom 80% turistov.V jednoduchej dedine zažívame parádny servis. Chatka za (v prepočte) 3,30 eura na noc a ubytujúci nám zariadil rovno aj celú túru.
Alex, náš sprievodca, je vynikajúcim parťákom. Od samého začiatku nás upozorňuje na všetky zvuky džungle. “Ten hukot ide od Gibona čierneho. Osamelý samec, býva na protiľahlom kopci,” vysvetľuje Alex. Džungľu pozná ako svoju dlaň a jeho pozornosti nič neunikne.
Prvé dve hodiny prebiehajú rýchlo. Z atmosféry džungle nemám iný pocit ako z našich lesov, avšak zvuky sú tu iné. Taktiež rastliny - tie sú omnoho masívnejšie. Nudiť sa rozhodne nenudíme a vôbec nečakáme, že orangutanov uvidíme po takom krátkom čase. Zrazu nás Alex upozorňuje na šuchot vychádzajúci z korún stromov. Niečo sa v diaľke hýbe. “Budú to orangutany. Máte šťastie!” hovorí a zvyšuje tempo. Nie je ľahké nasledovať opicu, ktorá sa neriadi vyšliapanými cestičkami, no Alex hravo nachádza správny smer. Onedlho ho dobiehame a vidíme nášho prvého orangutana. To je krása! (A týmto to len začína.)
Počas toho, ako v tichu sledujeme ležérny pohyb oranžového chlpáča, nevedomky prichádzame k celej jeho rodine. Ani sa nenazdáme a už obdivujeme tri samice spolu s ich rozkošnými, strapatými malými. Púšťajú sa nižšie, niekedy ich máme len na päť metrov. Mláďatá sa hrajú a mamičky ich pozorne sledujú. Žiadne rýchle pohyby na tých konároch, len pomalé hojdanie sa. Ťažká pohodička.
 |
| Bábätko |
Po tomto zážitku sme už aj celkom spokojní. Našťastie však džungľa pre nás prichystala ďalšie skvelé prekvapenia. Počas obeda sa kúpeme v potoku a vyhrievame sa na skalách.
Na druhý deň sa vnárame hlboko do džungle, kde nachádzame horúce pramene. Čo takto sa v nich okúpať v noci pri sviečkach? Vážení, tak tomuto sa hovorí wellness!
Do posledného doobedia sme dokopy videli niekoľko makakov, čiernych Thomas langúrov, Gibona čierneho, ktorý doslova lietal v korunách stromov ako taký Tarzan; niekoľko exotických chrobákov, datľa a iné vtáky, tropického lykožrúta, obrovských mravcov aj malého jedovatého hada. Nie často využívame služby sprievodcov, ale toto všetko by nebolo možné spozorovať bez expertnej znalosti Alexa.
Okrem jeho sprevádzania sú pre nás zážitkom aj spoločné večere, kedy sa dlho rozprávame pri sviečkach a zvukoch džungle.
 |
| Prírodný most |
 |
| Chrobák "guľôčka" |
 |
| Mega mravec |
 |
| Jednorožec? |
 |
| Alex |
 |
| S Juliou a s Emanuelom |
 |
| Naše táborisko s plastovým stanom |
 |
| Večera v džungli |
Posledné doobedie, kedy už nič viac ku šťastiu neporebujeme, prichádza najväčšia akcia.
Z diaľky započujeme hlboký rev. Alex neváha a okamžite sa vydávame jeho smerom. Chodníky však vedú inakadiaľ, takže schádzame z cestičky a predierame sa húšťavou. Horko-ťažko držíme krok s Alexom, ale hukot sa postupne zosilňuje. Ideme asi dobrým smerom. Po pol hodine prichádzame na kraj kopca a na strome vidíme niečo, čo ohuruje ešte aj Alexa. Na konári stojí obrovitánsky samec orangutana. Podľa Alexa má minimálne 50 rokov a približne 200 kíl. Jedno je isté, medzi jeho ruky by som sa dostať nechcel. Síce nám smiešnym cmukaním dáva najavo, že si nás vo svojom okolí nepraje, ostávame v bezpečnej vzdialenosti a obdivujeme ho takmer dve hodiny.
 |
| Spojenie slov "orang" a "utan" v indonézčine znamená "človek lesný". Posledný spoločný predok človeka a oragutana žil pred niekoľkými miliónmi rokov. |
 |
| Náš mini expedičný tím |
Lúčime sa s Indonéziou
Naše posledné dni na Sumatre trávime v horúcom meste Medan na couchsurfingu u Emmy. Snažíme sa dobiehať blogovanie a zároveň Emme pomáhame na konverzačných hodinách angličtiny v jej jazykovej škole.Na Indonéziu budeme definitívne spomínať najmä v dobrom. Síce aj v tejto krajine platí, že západného turistu tu počas jeho návštevy sprevádza mnoho nepríjemností, napriek tomu sme v Indonézii zažili azda najpestrejšiu kultúru a nekonečné dobrodružstvá, ktoré tropická príroda ako na dlani ponúka nám, “hladným” cestovateľom.
 |
| "Selamat jalan" - šťastnú cestu |
