 |
| Superman |
Príchodom k Južnému ostrovu už len ticho sledujeme zázračnú krajinu okolo nás. Do prístavu sa plavíme cez fjordy dlho obklopení kopcami a lesmi. Myslím si, že sa máme na čo tešiť.
Kompu opúšťame bez jasných plánov. Však načo? Po otvorení mapy sa doslova rozhodujeme či zabočiť doprava (na západ), alebo doľava (na juhovýchod). Cesta Queen Charlotte by nás viedla nad fjordami - pôjdeme teda po nej smerom na západ.
 |
| Fjordy |
 |
| Obedňajší oddych |
Čo na večeru? Mušle? Kaviár?
Z dňa ostáva ešte celé poobedie, no my sa nikam ďaleko neženieme. Jazda pozdĺž fjordov a obed v malebnom zálive nás očarujú takým spôsobom, že keď sa dozvedáme o túre Queen Charlotte track, vedúcej cez túto jedinečnú krásu, rozhodujeme sa ostať. Zastavujeme sa na tichej pláži neďaleko malej osady Ohingaroa a kým čítame potrebné informácie o túre, zoznamujeme sa s cestovateľmi vo vedľajšom aute. Srandovní chlapci z USA nás varujú pred akousi divou kurou, ktorá im ukradla celý chlieb a zdrhala do kríkov. Dávajú nám tiež tip na skvelú večeru. Vraj sa stačí vydať po pláži a na skalách uvidíme prirastené jedny z najluxusnejších jedlých mušlí, tzv. Green lipped mussles.Aaale, naozaaaaj?! Zbieranie morských plodov vo voľnej prírode nám príde ako strašne super príležitosť. Hor sa teda na lov!
 |
| Mušlolov na fjordoch |
 |
| Dobrú chuť |
Na druhý deň nám prší, takže z túry absolvujeme len jednohodinovú ukážku.
Najlepšie využitie upršaného dňa je nájsť si sprchu. Tieto záležitosti spolu s praním musíme celkom plánovať. Počas bývania v aute na nás verejné sprchy veru nevykúkajú spoza každého rohu. V plavárni v Nelsone si príjemne zašportujeme, vyperieme a vykúpeme sa ako princezné.
Národný park Abel Tasman
Čerství ako jarný vánok prichádzame do Národného parku Abel Tasman. Cez park vedie jedna z Veľkých novozélandských túr. Nie nadarmo sa radí medzi tie "naj". Prechádzkou po kopcoch priamo nad pobrežím oceánu si zase len opakujeme, že to už ani nie je možné, aká je tá novozélandská príroda pestrá a jedinečná. Výhľady z kopcov striedajú prechody cez romantické piesočnaté pláže. O zábavu sa starajú vtáky Weka a Pukeko. Obe sú to také malé beštie, ktoré sa nehanbia priblížiť a tváriť sa veľmi priateľsky. Stačí však sekunda nepozornosti a už si pochutnávajú na kúsku z vášho jedla. Najviac sme sa chechtali na jednej weke, ktorá strčila celú svoju hlavu do Miškinho otvoreného ruksaku a hľadala, s čím utiecť. Hneď nám bolo jasné, aké divé kura to okradlo Američanov zo včera 😄 |
| Kopce, pláže, kopce, pláže, kopce... |
 |
| Weka kradoška |
Kaikoura u Donegala
Nezrozumiteľný nadpis, že? Kaikoura je názov mesta na východnom pobreží a slovné spojenie "u Donegala" sa po čase stáva terčom našich vtipov. Miška si totiž pravidelne mýli miesta, ktoré sme na Južnom ostrove navštívili a pohľadom na náhodnú fotku si skoro zakaždým tipne, že tá musela byť spravená "u Donegala". Donegal house je vlastne reštaurácia a farma v jednom. Ich láskavý majiteľ (zrejme Donegal) tu dovolil cestovateľom zadarmo kempovať na svojom pozemku. Skvelé, nie? |
| U Donegala! |
Prichádzame sem po celodennom šoférovaní. Pôvodným plánom bol 100-kilometrový úsek po prašných cestách medzi horami, ale tie sú ešte stále uzavreté po tuhej zime. Jazda popri východnom brehu oceánu je pomerne uspokojivou alternatívou.
 |
| Diaľnica č.1 |
Mestečko Kaikoura je znova len nadupaným dospeláckym ihriskom, kde sa s trochou fantázie dá zabaviť pokojne aj na týždeň. Hneď prvý večer navštevujeme tuleniu kolóniu pod útesom. Síce sa vykaprených tuleňov troška bojíme, no prakticky sa medzi nimi vieme prechádzať. Sú rozkošné, ale smrdia ako spotené ponožky s rybacinou.
Deň na to sa túlame pozdĺž útesov až po susednú dedinu. Asi celý čas sme obklopení tuleňmi, ktoré nie sú najprívetivejšie, keď ich budíme zo sna. Takto ďalej od mesta len zriedkavo vidia ľudí a neraz na nás narevú takým spôsobom, že sme vydesení na smrť. Predsa len taký 200-kilový morský pes nie je najvhodnejším súperom na zápasenie. Pri jednom úseku nám už riadne lepí. Prechod cez jedinú možnú cestu pomedzi skaly nám znemožňuje tlupa tuleňov. Sme v obkľúčení, revú na nás z každej strany a približujú sa smerom k nám. Zdrháme, čo sa len dá a späť do Kaikoury sa radšej vraciame hornou cestou. Nakoniec to bol ale skvelý zážitok.
 |
| Tulenia kolónia na kraji mesta - tieto sú ešte kľudné |
 |
| Už to začína. Všade sú. |
 |
| Tu som sa skoro pokakal |
 |
| Peninsula walkway - vraciame sa vrchnou cestou |
Plavbu k veľrybám vynechávame. Kaikoura je jedno z mála miest na Zemi, kde je tento zážitok ľahko dostupný a bolo by to fakt krásne, ale 150 eur na hlavu je jednoducho veľa. Veríme, že to nebude naša jediná možnosť v živote, kedy môžeme zahliadnuť veľryby.
Na turistickej mape som si všimol jeden zaujímavý hrebeň s trojdňovou túrou. Jediný problém je sneh, ktorý je stále prítomný na vrcholkoch hôr. Paničky na informáciách samozrejme nič relevantné nevedia poradiť, a tak vyrážame radšej iba na jednodňovku - na vrchol hory Fyffe (1602m).
V snehu nás trápia naše polorozpadnuté turistické boty. Kúpu nových už naozaj nemôžeme odkladať. Na vrchol sa nám podarí vystúpiť s premočenými a mrznúcimi nohami.
No a tu radšej nechám rozprávať naše fotky namiesto mňa - postávať na vrchole osamote v prítomnosti ostrých zasnežených hôr a zároveň oceánu je také... zélandské.
Samota pri jazere Tennyson
Opustili sme Donegala. Ale šnúra skvelých zážitkov pokračuje aj v mestečku Hanmer Springs. Opakovane sa stretávame s Vaškom a Pájou, českým párikom, s ktorými kempujeme a kávičkujeme na kraji lesa. Počas jednej prechádzky nám odporúčajú zľavový portál Bookme, cez ktorý si už v tú noc vybavujeme akciové vstupné na miestne termálne kúpalisko. Juchú!Ešte viac nás však zaujalo jazero Tennyson učupené medzi horami. Vraj je ideálne na kempovanie, a okrem toho sa nachádza ďaleko od ľudských obydlí. Neskôr sa mi podarí vylúštiť aj to, že jazero Tennyson sa nachádza presne na ceste, ktorú sme chceli využiť na prechod zo severozápadu cez hory (tá, ktorá je stále uzavretá kvôli zime). Ideme tam! Pozrieme sa aspoň, ako to vyzerá.
Nad dedinou Hanmer Springs sa šplháme nahor a pochvaľujeme si pohon všetkých kolies na našom autíčku. Z blata a hmly sa dostávame na náhornú plošinu, cesta ďalej vedie cez suché farmy a postupne opúšťa aj tie. Ľudí ani dobytok už nevidno. Trochu máme obavy, keď obchádzame uzavreté rampy, ale vidíme stopy aj po iných autách a... "keď už sme tak ďaleko" - veď to poznáte. V skutočnosti možno ani nie sme, no cesta sa zdá byť nekonečná. Sme vo výške okolo 1000 m.n.m., príroda je suchá a trávnatá. Dlhú dolinu po celý čas obklopujú hory, niektoré sú stále zasnežené.
Príchodom k jazeru sa prvýkrát cítime byť skutočne vzdialení od všetkého - konečne! Pri jazere nie je nikto. Je tu len drevený altánok, pod ktorým si pečieme palacinky a rozplývame sa nad amosférou tohto dokonalého miesta. Ako nás zohrieva slniečko, napadne nám šialený nápad. Čo takto sa okúpať v jazere? Voda bude určite ľadová, vhodná tak pre skúsených otužilcov... Ale čo iné by ste urobili pri toľkej radosti z tohto jedinečného miesta?
Vyzliekame si obe mikiny, zimnú čiapku... a ruka v ruke kráčame do vody. Po asi dvadsiatich metroch nám voda siaha len pod kolená. Členky si už ani nacítime a s krikom od bolesti v kostiach sa otáčame. Miška sa ešte stíha ako tak ponoriť, ja sa iba ošpliecham. S jačaním a rehotom utekáme von.
Na slniečku sa vyhrievame ako také dva hady, no po západe slnka prichádza s neznesiteľnou zimou aj roj piesočných mušiek štípajúcich hlava nehlava.
Ráno nás na čelnom skle víta ľad. Brrr.
 |
| Príchod - ideme rovno na palacinky |
 |
| Čo takto sa okúpať, keď sa nám tak pekne vyčasilo? |
 |
| Slniečko hreje |
 |
| Jedno z najúžasnejších našich kempovaní |
Druhý deň doobeda sa dlho lúčime s Tennysonom. Boli sme aj na prechádzke okolo jazera, ale väčšinou sme len zapozeraní v diaľ. Hneď by sme tu ostali aj týždeň, no nemáme zásoby jedla a láka nás objavovanie ďalších skvelých miest na Zélande. Máme ešte 2,5 týždňa.
Poobedná návšteva termálneho kúpaliska v Hanmer Springs je už len čerešničkou na torte. Horúca voda, vonkajšie bazény a slniečko. Naše diskusie sa netočia o ničom inom, než o jazere Tennyson a o tom, že takýchto miest nám treba viac!
 |
| Kúpalisko v Hanmer Springs |
Na horu Somers
Naše deravé boty nás už okrem hôr trápia aj v mestách. Stačilo troška dažďa a vyberať sme si museli zakaždým medzi mrznutím v šľapkách alebo premočenými ponožkami. Stačilo, ideme na nákupy! S malou dušičkou navštevujeme outletový obchoďák v meste Christchurch, ktorý nám odporúčili Vašek s Pájou. Na druhý deň si už veselo obúvame naše voňavučké turistické bagandže a ideme ich otestovať na zasneženú horu Somers.Výstup bol presne taký "suchý", ako sme si priali a postupne už predýchavame aj tú 300-eurovú daň, ktorú sme za to zaplatili.
 |
| Na hrebeni Somers |
 |
| Na vrchole sveta s okoloidúcimi Češkami |
Najrozkošnejšie tučniaky
Zase raz dilema. Pôjdeme kratšou trasou v našom naplánovanom smere alebo si spravíme dvojdňovú odbočku do mesta, kde máme šancu vidieť tučniaky?Asi tušíte, kam sme sa napokon vydali.
Tučniaky sme sa snažili vyčíhať už aj v Kaikoure, no neúspešne. Druhú a poslednú šancu máme v meste Timaru, kde by mala žiť malá kolónia týchto vtákov priamo na kraji mestskej pláže. Na tento tip sme natrafili iba vďaka mobilnej appke Campermate, ktorá nám pomáha v hľadaní kempingov. Necháme sa teda prekvapiť.
Celý deň trávime zháňaním informácií o tom, kde je najvhodnejšie miesto na ich sledovanie, či sa tu vôbec nachádzajú a či ich posledné dni vôbec niekto videl.
Večer po západe slnka sme nastúpení pri brehu a čakáme, či uvidíme tučniakov vracajúcich sa z lovu rýb. Napäto sledujeme každé mihnutie na pláži, no nečakane zboku začujeme tiché škriekanie. Pozrieme sa lepšie a pod skalou vykúka malé telíčko tučniaka. Radosť je veľká. Veľmi sme ich túžili vidieť a už toto berieme ako úspech. Sledujeme ho asi hodinu, kedy sa začnú pridávať aj ďalší ľudia z mesta.
Istý starší pán si nás vyhliadne a volá nás vyššie na cestu. Okrem toho, že nám poukazoval ďalšie mláďatká, prezradil nám aj to, že sa za chvíľku vrátia i dospelé a že ich máme sledovať z konca cesty.
Nemuseli sme dlho čakať. Tučniaky vychádzajú na breh jazdiac po bruškách na malých vlnách, následne ťarbavo utekajú do bezpečia medzi skaly. Sledovať, ako točia malými nôžkami, zatiaľ čo sa krídielkami snažia udržať balanc, je hrozne milá zábava.
Na Zélande žijú iba Tučniaky modré, ktoré sú najmenšími svojho druhu. Jedna pani z Ázie sklamane z pláže odišla, po tom čo zistila, že nejde o tie antarktické 😄 Ja si však dovolím tvrdiť, že podľa divadielka, čo tu tieto malé stvorenia predvádzajú, sú Tučniaky modré aj tak najviac ťuťu-muťu zo všetkých druhov.
Bez večere ich sledujeme ďalšie dve hodiny. To, ako sa vracajú k svojim samičkám a mláďatám a ako na seba volajú zo svojich hniezd naprieč celou ulicou...
Vydať sa dlhšou trasou tentokrát rozhodne stálo zato a máme obrovskú radosť, že sme tieto milé zvieratká mohli sledovať v ich prirodzenom prostredí bez vyrušovania.
 |
| Tučniaky modré - naše jediné vydarené fotky |
 |
| Tučniak modrý (zdroj fotky: While Waiting for Godot) |
