NZ: Nekonečné dobrodružstvá juhu

Deň pri jazere Tekapo

Turisti. Všade samí turisti so všetkými svojimi skupinovými fotkami a selfíčkami. My chceme len jednu čistú fotku, nič viac. Pri najobľúbenejšom kostolíku na Zélande sa to zdá byť ako utópia.

Nie nadarmo je Kostol Dobrého pastiera tak vychýrený. Keď si odmyslíte hromadu turistov, ktorí sa pri ňom neustále hemžia, maličký kamenný kostolík učupený v objatí zasnežených hôr s panoramatickým výhľadom na dlhočizné belasé jazero Tekapo je dokonalým miestom, kde si povedať svoje "Áno". Klamali by sme, ak by sme tvrdili, že nás to tiež nenapadlo. Ľudia z celého sveta sem každoročne prichádzajú, aby sa na tomto utešenom miestne vzali. Dokonca aj naš bývalý kolega Peťo Molnár s manželkou Petrou tu mali obrad. Pozdravujeme 😊 Myšlienku na spontánnu svadbu zatlačíme do úzadia a ideme radšej objavovať okolie.

Autom fičíme popri jazere smerom k zadnému vzdialenému kútu údolia. Po štrkovej ceste míňame iba niekoľko fariem s veľmi pozoruhodným okolím - nedotknutá príroda, kopce, desiatky oviec a to jazero! Hrá asi každým odtieňom modrej.

Po 20 km sa otáčame a vraciame sa späť. Je zase tak teplo, že po tom, ako vidíme dvoch dôchodcov otužovať sa v jazere, znova sa hecujeme frázami: "Ta my to nedáme?" 😄 Tentokrát je voda znesiteľnejšia, ako bola hore pri jazere Tennyson, no stále je ľadová. S rehotom utekáme von a už aj si varíme teplú kávičku na zohriatie.

Na druhej strane jazera sa príjemnou turistickou cestou dostávame na vrch k observatóriu. Jazero Tekapo je jedno z najlepších miest na pozorovanie nočnej oblohy. Široko-ďaleko tu nie je žiaden svetelný smog a údajne tu pravidelne vidia aj polárnu žiaru (Aurora Australis). My zrovna nemáme to šťastie a na nasledujúce dni sa ani žiadna solárna búrka, ktorá by nám zabezpečila tento jedinečný výjav, neočakáva. Nevadí, polárna žiara teda ešte ostane na našom zozname cestovateľských snov.

Kostolík Dobrého pastiera

Autom na výhliadke popri jazere

Nekonečné Tekapo

Šup do vodičky

Pri observatóriu

Výhľad od observatória

Susedné jazero, susedné kopce

Mount Cook - Aoraki

Večerný chill vynechávame a rovno sa presúvame k ďalšiemu jazeru s menom Pukaki. Prichádzame síce v noci, no jeho krásu si plne vychutnávame nasledujúce ráno, kedy vstávame a fičíme k hore Mt. Cook. V okolí Cooku, alebo Aoraki, ako ho Maori nazývajú, je mnoho zaujímavých chodníčkov, ktoré nás lákajú. No kedže Cook, najvyššia hora Nového Zélandu, robí dobrú reklamu pre celú oblasť, turistika sem láka ohromné masy turistov. Absolvujeme tri prechádzky za celý deň, ku ktorým okrem fotiek asi ani nie je potrebné nič viac dodať. Možno iba toľko, že v oblasti sa nachádza aj socha Edmunda Hillaryho, ktorý spolu s nepálskym šerpom Tenzingom Norgayom ako prví vyliezli na Everest v roku 1953. Hillary okrem iných hôr trénoval práve aj na Mt. Cooku, z tohto dôvodu usudzujeme, že my výstup na túto horu radšej odložíme na neskôr 😛

Ráno pri jazere Pukaki

Cesta k Mt. Cook

Prvý pohľad na Mt. Cook

Mt. Cook 

Ľadovec nad jazerom - Kde je ľad, sa pýtate? Tá šutrami zašpinená plošina nad jazerom, vzadu dole medzi kopcami. Jeho výška siahala kedysi po bledý pás naokolo údolia (vrátane celého jazera)

Wanaka

Wanaka patrí asi medzi top 3 mestá Južného ostrova v cestovateľských a dovolenkárskych rebríčkoch. Malé mestečko pri jazere umiestnené na náhornej plošine obklopenej atraktívnymi horami tu rozmaznáva každého návštevníka svojou vizuálnou krásou. Wanaka je okrem iného známa aj istým stromom, ktorý tu vyrastá priamo z vody. Na brehu neďaleko stromu sa zakaždým motá aj tucet ľudí v snahe nájsť dokonalý uhol pre svoju fotku. My sme neboli výnimkou. No ako "trénovaný" otužilec som si vyzul topánky, vyhrnul nohavice a pre najlepší uhol som si vbehol do jazera. Namiesto toho, aby sa ostatní inšpirovali a skúsili to tiež, si začali fotiť aj mňa 😄

Najpopulárnejší strom vo Wanake

Vo Wanake nás okrem prísnych regulácií na kempovanie čakalo aj mnoho lákavých atrakcií. Jedou z nich bolo kino. Ale nie hocijaké. Malá kinosála bola plná pohodlných gaučov s vankúšmi, kde sme sa po dlhom čase cítili ako doma v obývačke. Večerné kino po varení na brehu jazera a po skoro dvojmesačnom bývaní v aute bolo pre nás pocitovo asi také, ako si zbehnúť po rýľovaní záhrady priamo na ples. Zrejme sme si ešte nikdy tak kino neužili ako teraz 😄

Druhý deň už ale máme pocit, že musíme vypadnúť od masy ľudí. Vstávame skoro a fičíme k odľahlému ľadovcu Rob Roy, ktorý má byť jeden z tých menej známych. Túra je príjemná a hore nás čaká úchvatná panoráma s vodopádmi a s ľadovcom na protiľahlých vrcholkoch hôr. Jediné sklamanie je, že sme ešte nevideli keu, jediného horského papagája, ktorý je typický práve pre túto oblasť.

K večeru sa vraciame do Wanaky, popri ceste nám však rodí krava. Tada nie nám, ale istému farmárovi, ktorý sa ani po upozornení na túto udalosť nenechá vyrušovať v obhliadke svojho oplotenia. Tak my teda ideme ďalej, nie sme pôrodní asistenti... Naše autíčko bravúrne zvláda blato aj potoky a po jazde si už len spokojne varíme v strede mestečka s výhľadom na jazero.

Jarný vodopád pri ľadovci

Ľadovec Rob Roy hore na skalách

V blízkosti Rob Roy

Večerné varenie vo Wanake

Fjordland - perla Nového Zélandu

Už v mestečku Te Anau, ktoré je vstupnou bránou do Národného parku Fiordland, sa nás na jednej z posledných benzínových púmp nenápadne pýtajú či ideme na Milford Sound a či už máme zajednanú plavbu loďou. Atrakcie Milfordu tu tečú aj z kohútika, takže očakávame masovky a echt riadený turizmus.
Na Milford Sound vedie 100 km dlhá cesta bez možnosti tankovania. Už samotný príchod je prekrásny. Zastavujeme sa pomerne často, lebo je na čo sa pozerať. Raz je to dychberúca panoráma, kúsok ďalej jazero hneď s tromi druhmi kačiek a iným unikátnym vtáctvom, inokedy je to zasa nenápadný malý breh jazera ako stvorený na obedňajšiu prestávku. V celom národnom parku platí prísny zákaz kempovania, takže sa platenému legálnemu kempu asi nevyhneme.

Cesta na Milford Sound

Zrkadlové jazerá

Hneď na parkovisku neďaleko našej prvej túry sa nám plní naše prianie. Kým ja si prezerám mapu, Miška s nadšením fotí. Veselo k nej skacká akési čudo. To musí byť kea!

Kea je dravec, ktorý sa zovňajškom ponáša na mix orla a papagája. Je endemitom a žije iba tu na Zélande. Známa je svojou zvedavosťou a inteligenciou (zhruba rovnakú majú opice). V minulosti (60. - 70. roky 20. storočia) boli tieto horské papagáje masívne vyvraždované farmármi, ktorí zistili, že im občas zabíjajú mladé ovce, a to najmä počas zimy, kedy nebolo dostatok potravy. Na ich zahnuté zobáky bola vypísaná odmena a o život v tom čase prišlo údajne až 150-tisíc vtákov kea. Od roku 1986 sú zákonom chránené. Sú veľmi spoločenské a najčastejšie sa zdržiavajú na parkoviskách, kde trávia čas rozoberaním gumených častí na autách, prípadne striehnutím na jedlo, o čom sa okamžite presviedčame i my. Je to riadna zábava ich sledovať. Veď nie nadarmo sa nazývajú aj "Klaunmi hôr".

Túra Key Summit je príjemná a vďaka nášmu alternatívnemu sprievodcovi NZ Frenzymu sa dostávame na neverejné chodníky a po pár kilometroch si užívame extra výhľady na jazerá Milfordu.

Obed nad jazerami Milfordu

Plavba na Milford Sound

Milford Sound alebo Piopiotah, ako to volajú Maori, je prírodný unikát s veľmi zaujímavou históriou. V prvom rade, pohľad na fjordy je pre niekoho, kto ešte fjordy nikdy nevidel skutočne úchvatný zážitok. Hory - myslím tým skutočne vysokého hory - tu rastú priamo z vody a takto vytvárajú ostré zubaté zálivy s vlastným jedinečným ekosystémom. Sladká voda prúdiaca od lesov a sfarbená lístím vytvára tmavú vrstvu nad slanou morskou vodou, vďaka čomu sa na Milforde už v hĺbke zopár desiatok metrov nachádzajú živočíchy, aké sa inde v oceáne vyskytujú iba v niekoľko stometrovej hĺbke.

Prístup po súši sem poznali až do konca 19. storočia iba niektoré maorské kmene. Námorníci, vrátane známho kapitána Cooka, veľmi dlho neobjavili túto čarovne ukrytú zátoku. No po tom, ako na ňu natrafili, záliv okamžite začal pútať lokálny aj medzinárodný záujem. Jeden z námorníkov sa dokonca do tohto fjordu tak zamiloval, že si svoj život v priebehu pár rokov zariadil tak, aby na Milford Sounde (vtedy ešte nazývanom ako Milford Heaven) mohol žiť po celý zvyšok svojho žvota. Dnes je tu spolu s jeho manželkou pochovaný. Išlo o vôbec prvých ľudí, ktorí tu ubytovávali hostí, turistov a námorníkov. Žili zo svojej záhrady a zo svojich oviec. Hipisáci, ktorým sa splnil sen...

Váhali sme, či si dopriať všetkými agentúrami propagovanú plavbu loďou pomedzi fjordy. Je to predsa len 35 eur na hlavu, no sme veľmi radi, že sme tentokrát "nedržgrošili". Hodinová plavba sa pre nás stáva zážitkom na celý život.

Milford Sound

Nástup!

Tam naľavo je 2000-ovka. Z vody!

Sladká voda z lesov - pod tento vodopád sme normálne nacúvali loďou 😄

Blízke hrebene rastúce z vody

V pozadí sú hory nad 2500m

Aj oblaky mali svoje čaro

Milford nás nepustí - jazero Marian

Tretí deň sme na Milforde stále v eufórii zážitkov. V tejto spokojnosti nám už ani nevadí predstava, že túto krajinu čochvíľa opustíme. Z národného parku smerujeme späť do mesta, no zastavíme sa ešte na sprchu v jednom kempe. Aj keď je zamračené, milá pani v kempe nás motivuje, aby sme sa ešte neponáhľali preč. Podľa radarov sa má vraj okolo tretej vyjasniť.
Síce prší, ale presne toľko povzbudenia nám chýbalo k tomu, aby sme ešte skúsili jednu túru. Pôjdeme teda k jazeru Marian.
Aj keď ešte vyrážame v daždi, ani nie na polceste sa vyjasní a všetko je tak, ako radary predpovedali. Cesta k jazeru je zábavná, miestami ťažšie dostupná, no hlavne pestrá, a to aj vďaka mlákam a blatu. No ani vo sne nás nenapadlo, čo sa ukrýva na jej konci. Pri jazere Marian si osamote užívame nebeský pokoj. Plní nadšenia ešte hodiny objavujeme okolie mimo vymedzených chodníkov.

Jazero Marian sa hlboko vtlačilo do našich pamätí. Práve tu vznikla jedna z našich najmilších fotiek, ktorú sme si vybrali ako podklad pre naše svadobné oznamko. 💚

Jazero Marian

Všetko je gigantické. Mať tak ešte 4 hodiny navyše na tomto mieste, zašli by sme až k zadným horám...

Jazero Marian z druhej strany. Pozeráme sa na Key Summit, kde sme boli v deň príchodu na Milford

Najjužnejší juh a slávny Queenstown

Posledný týždeň sa nesie v znamení chillového cestovania a palaciniek. Ako skvelé riešenie pre zabezpečenie rýchleho jedla sa nám osvedčilo, mať vždy poruke v aute palacinkové cesto zamiešané vo fľašiach od mlieka. Takto sme za 10 minút schopní vyčariť teplý obed alebo večeru, kdekoľvek sme. Naslano či nasladko, tlačíme ich takmer každý deň.

Ďalšie zastávky, ako aj ľudia s ktorými prichádzame do styku, nám neustále umocňujú dobrý pocit z tejto krajiny. V poslednom meste pred Queenstownom, s názvom Lumsden, sa pripravujeme na odchod zo Zélandu. Prvýkrat využívame práčovňu, v ktorej nechávame vyprať postelné prádlo a ručne umývame auto. V Lumsdene sa kemp nachádza na parkovisku v strede mestečka. Unikátnu atmosféru dotvárajú odstavené rušne a akoby staré vlakové nástupište, kde sa dá vysedávať a variť si. O poriadok a najmä dobrú zábavu sa tu stará miestny správca a tiež ostatní kempujúci cestovatelia. Správca je dôchodca, ktorý denne spolu so svojím psíkom navštevuje hostí a zabáva ich príbehmi zo svojho života.
No a z návštevníkov mám pocit, že popri tom, ako každý má svoj vlastný príbeh, všetci zdieľajú niečo spoločné. Lásku k slobode, životu a dobrodružstvu. Presne o tom je cestovanie po Novom Zélande! Jedny cestujú obyčajným tereňákom, sú to miestne baby, ktoré objavujú svoju krajinu. Druhý, motorkár, evidentne indický prisťahovalec sa ráno zobúdza v spacáku pod strieškou, nakopne svojho tátoša a už ho niet. Ďalší je Nemec, ktorý si po roku práce kúpil auto a teraz so svojím kajakom splavuje prírodne ramená a fjordy... Ani sa nám neche pohnúť ďalej, tak je tu dobre.

Drsný juh - McCracken's rest

Najjužnejší bod Južného ostrova - Slope point

Po príchode do Qeenstownu je okamžite jasné, prečo je toto mesto tak populárne. Jednoducho povedané, jeho okolie sa pýši dokonale bezchybnou prírodou. Mesto si turistov užíva už desaťročia a je napumpované atrakciami, ale aj obmedzeniami na kempovanie. Kempovať sa nemôže nikde a všetky parkoviská sú platené.
My našťastie máme plán. Auto o dva dni nechávame u brazílského couchsurfera, ktorý ho o mesiac odovzdá jeho novým majiteľom Káti a Honzovi, českým kamošom ešte zo Severného ostrova. Brazílčan nám dovolil parkovať pred jeho domom a tiež sa u neho osprchovať. Takto si užívame posledné dni Zélandu.

Palacinky po príchode do Queenstownu

Centrum Queenstownu

Atrakcie a dychberúca príroda. Toto je Queenstown

Náš posledný západ slnka na Zélande

Našu Lucidu odovzdávame s +7000 najazdenými kilometrami a skoro ráno - ako inak - stopujeme na letisko. Ako posledná ukážka nekonečnej zélandskej priateľskosti a pohostinnosti - zastavuje nám ultra milý párik z Fiji. Pre nás ostali symbolom toho, koľko prisťahovalcov žije na Zélande, no každý jeden z nich úspešne prebral všetky skvelé hodnoty domorodcov, najmä čo sa týka milosti, radosti zo života a úcty k prírode. Zéland opúšťame spokojní a bohatší o neuveriteľne veľa zážitkov.

Náš let sprevádzajú silné pocity a spomienky, no zároveň prichádza ďalšia jedinečná kapitola našej cesty. Na Filipínach sa totiž stretávame s mojou mamou, sestrou Kitty a jej priateľom Lacim, aby sme si spravili spoločnú dovolenku. Whuej!