Už pred naším odletom z domu v novembri 2017 sme vtipkovali so sestrou, že tento náš dlhý pobyt v Ázii by bolo vhodné využiť na to, aby si aj oni spravili dovolenku do exotiky. Na jar, kedy sme sa už pol roka nevideli, nebolo im treba viac motivácie a zo srandovného nápadu sa stalo intenzívne lovenie leteniek a vyberanie vhodnej destinácie pre kríženie našich ciest. Nie príliš divočina, nie príliš rozvinutá krajina - taká poctivá juhovýchodná Ázia nech to je.
A tak sa aj stalo. Na Schwechate trémuje sestra Kitty, jej priateľ Laco a mama Magdika 😊 Miesto spoločného stretnutia - Manila, Filipíny.
My za ten čas, čo je rodinka na ceste, “pripravujeme terén” a vymýšľame dokonalý itinerár. S Miškou sme si povedali, že keď už za nami precestujú pol zemegule, musia okoštovať pravú Áziu. Nech zažijú čaro neobjavených miest, kde to ešte turizmom nie je pokazené, ale nech vidia aj to, ako vyzerajú svetoznáme destinácie a miesta, kam by ich nasmerovala väčšina cestovných kancelárií.
 |
| Po šťastnom príchode do Manily. Jedni zo Zélandu, druhí zo Slovenska |
Manila: Zahrievacie kolo
V Manile sa oťukávame pomerne rýchlo. Hneď na druhý deň Miške z batoha ukradnú mobil, takže nasleduje behanie po polícii a dlhé vysedávanie v jednej z manilských väzníc. Za ten čas sledujeme dozorcov, ako kontrolujú tašky s jedlom, ktoré priniesli ženy pre svojich mužov. Spoza mreží vidieť naťahujúce sa ruky. Nedá nám to a pýtame sa policajtov, ako je možné, že sa všade na uliciach dajú tak jednoducho kúpiť falošné pasy a dokumenty. Nejeden človek nám na neďalekom trhu ponúkal svoje služby, nehovoriac o všetkých tých reklamách a stánkoch s nápismi. Jeden z dozorcov sa pousmeje a vysvetľuje, že keď oni vyrazia do ulíc, všetci sa schovajú. Aha, aj tak sa dá...Po nadšenom stretnutí s rodinkou si my s Miškou pochutnávame na domácej klobáse a parenici. Našim na oplátku predstavujeme durian. (Pamätáte si ešte smradľavé ovocie, ktoré sme jedli v Kuala Lumpur?). No… my sa z tej klobásy tešíme viac ako oni z durianu. 😄
Inak Manila je skvelým miestom na predstavenie skazy ázijských metropol. Konkrétne takých miest, kde služby aj biznis sú na pomerne slušnej úrovni, no popri všetkom sú ľudia - prosto povedané - premnožení a ľahostajní k ekológii, hygiene, odpadu... Celý tento stav sa zdá byť očami Európana nekontrolovaný a nekontrolovateľný. Naši len tak chodia s nami a so zdvihnutým obočím sledujú život tohto veľkomesta.
Filipínci sú veľmi milí, o čom sa presviedčame hneď v prvej jedálni. Samozrejme vyberáme si takú miestnu “dieru”, aké my s Miškou zvyčajne navštevujeme. Nič zvláštne - do ulice otvorená miestnosť s vystaveným vareným jedlom v hrncoch. Jedlá pomenovať nevieme, takže si vyberáme pomocou ukazováka. Majitelia sú nesmierne radi za návštevu turistov, my zasa neveríme, že jedlo stojí pár centov a že dokáže byť tak chutné. Usmievame sa jeden na druhého ako slniečka na hnoji.
Po skvelom obede rodinke vysvetľujeme, že to zakaždým takéto nebude. Tam, kde narazíme na turistické miesta, ceny budú vyššie a na základe našich skúseností sa nás budú zrejme snažiť oklamať, čo to dá. Každopádne, usmievať sa budú aj tam 😄
 |
| Hmm, čo si také vybrať? |
 |
| V lokálnej jedálničke |
S plným bruškom sa nám omnoho lepšie pokračuje v ceste. Pri pohľade na najbližší vodný kanál nás však striasa. Koryto rieky, ktoré by bolo za normálych okolností ako stvorené na romantickú prechádzku, nie je vidieť pod súvislou vrstvou smradľavých smetí. Nuž, exkurzia hlavným mestom ide tak, ako sme očakávali. 😕
 |
| Romantika ako vyšitá. Skoro ako v Benátkach |
Za žiadnych okolností nemôžeme vynechať zábavné jazdy s jeepney (“džipny”). Však predsa taxíky máme aj v Šamoríne.
Jeepney je filipínskym unikátom. Predĺžené autá pripomínajúce vojenské tereňáky vznikli pôvodne prestavbou starých Jeep-ov, ktoré tu americká armáda nechala po 2. svetovej vojne. Odvtedy sa tieto vozy vymakali tak, že sa stali symbol krajiny a svojím neprehliadnuteľným štýlom dotvárajú atmosféru ostrovov.
Na jeepney môžete naskočiť kedykoľvek. Môžete sa usadiť dnu alebo môžete visieť vonku, prípadne postávať na konci auta ako na smetiarskom aute v Európe - týmto si tu v Manile spĺňa detský sen nejeden návštevník 😄
V neposlednom rade je to skvelé miesto na socializovanie sa s lokálnymi. Filipíny sú super aj v tom, že väčšina ľudí vie veeeľmi slušne po anglicky, takže ich zvedavosť nekončí len usmievaním sa a fotením sa s nami, ale konečne sa dajú viesť aj nejaké rozhovory.
 |
| Jeepny vo farbách zapadajúceho slnka |
 |
| Jeepney stanica |
 |
| Natlačení v jeepney aj 17-ti |
Ako čerešničku na torte sme si pre našich vymysleli, že by sme spolu mohli zavítať do jedného z tunajších slumov. V indickom Mumbai sme na to nemali odvahu, no teraz ako prichádzame na okraj geta v strede Manily, všetci ešte v eufórii z predchádzajúcich zážitkov, spontánne vchádzame do akejsi zašitej tmavej uličky medzi ošarpanými chatrčami.
Domy sú vysoké a postavané zo zmesky tehál, dreva, plechu, plachiet a odpadu. Odniekadiaľ tečie voda, chodník je mokrý a všetko je také… odpudivé. Kráčame bez zastavenia, kým nedôjdeme na stredné… hm… "námestie"? Za ten čas už slušne pútame pozornosť, zopár detí sa na nás zavesilo a sprevádzajú nás ako doprovod. Stred slumu je otvorený s basketbalovým košom a veselým životom celého susedstva. Kým my mladší sme stále v strehu a rozmýšľame, či nie je neslušné sem vojsť bez pozvania, maminka veselo máva ľuďom, teší sa s deťmi a fotí si všetko navôkol. Postupne sa nálada upokojuje. Niektorí sa dokonca ani nenechávajú vyrušovať nejakými cudzincami a pokračujú v hraní domina a basketbalu. Iní prichádzajú s úsmevom k nám a milo sa prihovárajú. Chvíľu sa spolu rozprávame. Z oboch strán cítiť úprimný záujem. Po pár minútach sa radšej zberáme von, predsa len sme stále troška nesvoji (okrem maminky). V obkľúčení štyroch blokov domov nevieme nájsť žiadny východ. Navigovať nás musia domáci. Prezrádzajú nám, že dnu i von vedie len jedna a tá istá úzka ulička, ktorou sme prišli.
Zážitok vám to bol parádny a znova nás len utvrdil v tom, že sa ľuďom oplatí dôverovať a pristupovať k nim bez predsudkov.
 |
| Slum zvonka |
 |
| Ulica pred slumom |
 |
| Sledovanie basketbalu na hlavnom námestíčku uprostred slumu |
Jazero Taal: Pomaly si zvykáme
"Ostrov v oceáne, na ostrove jazero, v jazere ďalší ostrov, na ktorom je sopka, v ktorého kráteri je jazero, v strede ktorého je ostrov." Aj vy ste z toho mimo? Takto nejako znejú popisy jazera Taal na ostrove Luzon, ktoré aj v nás vzbudili pocit “tak toto chcem vidieť”!Už je to tu. Po príchode do najbližšej dediny zrazu nemáme pokoj. Všetci nám chcú vybaviť transport k jazeru - kuchár v jedálničke, policajt, každý druhý okoloidúci, proste všetci. Rady sa už len ťažko získavajú, však my len máme prikývnuť a zaplatiť, oni sa o nás postarajú. Lekcia č. 2 pre našich ako vyšitá. Ideme teda zlatou strednou cestou. Pekne zjednáme cenu, krvopotne vysvetlíme, že nie, my nechceme všetky služby, ktoré sa len dajú kúpiť (napr. poníky, ktoré by nás vyniesli hore na sopku) a hor sa za dobrodružstvom.
Jazero Taal je prírodným unikátom. Po prelodení motorovým člnom trávime na ostrove asi tri hodiny.
 |
| Loďou k ostrovu so sopkou |
 |
| Ľahká prechádzka nahor, no turistov aj tak zlákali na kone |
 |
| Susedná sopka - jazero Taal |
 |
| Na ostrove jazero, v jazere ostrov, na ňom sopka, v ktorého kráteri je jazero a v ňom malý ostrovček (ten vedľa Laciho hlavy naľavo) |
 |
| Jazero Taal a blížiaci sa západ slnka |
Dovolenka teda rozbehnutá na plné obrátky. Pozajtra opúšťame ostrov Luzon a ešte nás čakajú ďalšie dva. Keď všetko pôjde podľa plánov, tak nám Siargao a Palawan ukážu krásnu diverzitu ázijského turizmu. Tropický vidiek vs. svetoznáma dovolenková destinácia.
