Je neuveriteľné, ako ten čas letí. Odkedy sme sa vrátili z Austrálie ubehlo takmer päť rokov.
Boli sme plní odhodlania, plánov a snov. Snov, ktoré možno navždy ostanú len snami... Občas je ťažké zmieriť sa s tým, že nie všetko vyjde podľa očakávaní. Ale asi v tom spočíva krása nevyspytateľnosti života.
Jednou z vecí, čo nás dlhodobé cestovanie naučilo, je uvedomovať si hodnotu času a prítomnosti, ktoré ako ľudia máme. Aký oslobodzujúci a zároveň povznášajúci vie byť život, keď je vašou jedinou starosťou - čo budete jesť a kde strávite najbližšiu noc - no zároveň neprevraciate v ruke posledné centy. Vytrhnúť sa aspoň na nejaký čas z osídiel stereotypu a každodenného kolobehu a konečne začať vnímať svet všetkými zmyslami. Priala by som zažiť tento pocit dokonalej slobody bytia každému. Priala by som ho zažiť znova nám. Vedomie toho, že okamihy, ktoré teraz zažívate, navždy ovplyvnia to, kým ste. A vy napokon zistíte, že neviete a už ani nechcete byť tým, kým ste boli predtým. Vedomie toho, že si tvoríte zážitky, na ktoré budete v starobe s láskou spomínať. Vedomie toho, že ste sa v rozhodujúci moment vášho života rozhodli správne.
A presne o tom bola Austrália. O rozmanitosti, plnosti života, emóciách, farebnosti, prijímaní i ľahkosti bytia v súznení s prírodou. Aj keď sme sa spočiatku obávali, či je práve Sydney správnou voľbou pre náš (s)pokojný život na najbližších šesť-sedem mesiacov a či nás náhodou tých viac než päť miliónov ľudí nebude priveľmi rušiť - opak bol pravdou.
Ahoj, Sydney!
Do Sydney prichádzame 3. augusta 2019. Z rovníkových singapurských horúčav vchádzame rovno do stredu zimy. Brrr. Navyše s prázdnymi žalúdkami. Záchranu hľadáme v sáčkovej polievke, ktorú si narýchlo zalievame v kuchyni. Drkotajúc pod perinou túžime po ústrednom kúrení, ktoré tu u protinožcov nie je bežným štandardom.
 |
| Výhľad na Opera House zo Sydney Harbour Bridge |
 |
| Nočné The Rocks |
Ubytovanie našiel Gabko ešte pred naším odchodom zo Slovenska. Keďže sme spočiatku nemali tušenia, kde sa chceme na istý čas v Austrálii udomácniť, začali sme si ako prvé hľadať prácu. Tá mala rozhodnúť za nás, kam si to zamierime. Neúspešne. Po rozoslaní niekoľkých desiatok životopisov nám prácu na opačnej strane sveta nikto nesľúbil, preto sme zmenili taktiku.
Spýtali sme sa jednoducho na odporúčania našich kamarátov, ktorí v Austrálii nejaký čas žili. Nejeden z nich vyzdvihol uvoľnenú atmosféru Sydney. Okrem iného je to obrovská metropola, takže ani s prácou by nemusel byť problém. Nakoniec nám už ostávala len jedna dilema - v ktorej časti Sydney sa zabývame my?
Tu nám pomohli Slováci a Česi žijúci v Austrálii, ktorí sa o svoje rady (neraz priamo s konkrétnymi ponukami) radi delia na viacerých facebookových skupinách. Podobne ako v Singapure, aj tu, na opačnej strane zemegule, majú rodáci k sebe akosi bližšie. Mnohí nám odporučili práve štvrť Maroubra, ako tú, ktorú si istotne zamilujeme. A tak sa aj stalo. Fotky izby v istom staršom dome na Mons Avenue asi 15 minút pešo od pláže nás očarili hneď na prvý pohľad. Navyše Slovenka, Alexandra, ktorá nám izbu sprostredkovala, si nás svojou bezprostrednosťou, dobrotou a kreatívnou dušou ihneď získala.
Dom zdieľame s Bixentem a Camille z Francúzska, austrálskou učiteľkou jógy Amandou a Novozélanďanom Denirom, o ktorého existencii by sa dalo polemizovať, keďže sme ho takmer nikdy nestretli. Iba občasný výbuch smiechu naznačuje, že v izbe predsa len niekto žije. 😁
Prvé dni si robíme prieskum blízkeho susedstva i vzdialenejšieho okolia. Aj keď sa nám Maroubra páči, sme zvedaví, či sa nám niekde inde nezapáči viac. Severne od nás je niekoľko pláží, ktoré sú podstatne viac rušnejšie a najmä turistickejšie, keďže sú bližšie k centru mesta. My to z Maroubry máme zhruba na 45 minút autobusom, čo je k veľkosti Sydney považované za veľmi fajn vzdialenosť. Naopak, smerom do vnútrozemia, teda ďalej od oceánu, sa tá cool atmosféra akosi vytráca. Napokon máme v hlavách jasno. Maroubra sa stane naším domovom.
 |
| Pláž v Maroubre |
 |
| Každodenná zábavka Austrálčanov |
 |
| Fascinujúce kreácie neďalekých útesov |
 |
 | |
|
Honba za prácou
Hneď v prvý týždeň štartujeme s hľadaním práce. Plán máme skvelý - zhruba pol roka si v Sydney odrobiť, čosi si našetriť na ďalšie trojmesačné karavanové dobrodružstvo po austrálskom kontinente a následne sa presunúť do Latinskej Ameriky.
Po pár dňoch hľadania práce však zisťujeme, že zima značne zmrazila príval turistov i pohyb samotných domácich, ktorí v tomto čase radšej utekajú do teplých krajín, a tak mnohé z podnikov, obchodov a reštaurácií fungujú na 50-percentnom režime a nové posily nepotrebujú. Spočiatku sa snažím nájsť si prácu v kozmetickom sektore ako make-up artistka, no na naše working holiday víza sa zamestnávatelia pozerajú skôr nedôverčivo. Zo zákona vás totiž nemôžu zamestnávať dlhšie než pol roka. Po tomto čase, ak chcete pracovať ďalej, jednoducho si musíte nájsť iné miesto. Preto ste pre nich neperspektívni zamestnanci.
Po pár dňoch mením taktiku a začínam nechávať životopisy kade-tade po baroch a reštauráciách. Gabko za ten čas obeháva cykloobchody a cykloservisy, ktoré mu s príchodom teplejšieho počasia dávajú nádej na stabilnú prácu. My si však nemôžeme dovoliť čakať.
Na jednej strane je Austrália perfektná v tom, že sa tu dá veľmi slušne zarobiť. Aj za najhoršie platenú prácu vám nedajú menej ako 20 dolárov na hodinu (zhruba 12 eur v 2019), čo predstavuje najvyššiu minimálnu mzdu na svete! Na strane druhej, ubytovanie v Sydney je poriadne drahé. Platí sa týždenne a napríklad naše - jedna izba - vychádzalo na cca 200 eur.
Podobne ako ubytovanie, tak aj stravovanie vonku je pridrahé. Toto však ľahko vyriešite supermarketmi, v ktorých je cena za potraviny veľmi podobná tomu, čo na Slovensku (v mnohých prípadoch nakúpite dokonca lacnejšie). Avšak výber potravín je neporovnateľne väčší. Je to pochopiteľné, keďže multikultúrnosť Austrálie tlačí obchody k tomu, aby svojím tovarom vyhoveli naozaj každému. Takže v hypermarkete bez problémov nájdete čokoľvek z ázijskej kuchyne, ale aj také zavárané kyslé uhorky z Poľska, čo potrebujete do zemiakového šalátu.
 |
| Toto je totálny úlet. 🙈 Košíky v hypermarketoch boli zväčša takto odstavené vonku pri zastávkach. Ľudia ich nedávajú na miesto, ale idú s nimi najďalej, ako môžu. Všimli sme si, že niektoré z nich sú zabezpečené tak, že v istej vzdialenosti od obchodu sa im zablokujú kolieska, aby s nimi zákazníci neodišli. Neraz sme však videli odparkované košíky kdekade po chodníkoch a pred domami. |
Preto sa náramne teším, keď mi na konci prvého týždňa cinkne SMS s ponukou, či nechcem prísť na skúšku do Feedbagu. Po štyroch dňoch chodenia po obchodoch so životopisom v ruke nemám ani tušenia, o čo ide. Po pár minútach googlenia s nadšením zisťujem, že The Feedbag je burgráreň a je hneď pri našej pláži v Maroubre. Dokonalé!
Nasadám na bicykel a za 5 minút prichádzam do neveľkej reštiky, kde ma víta Pete. Má 33 rokov a je prototypom Austrálčana - dlhé vlasy, brada, rád surfuje a každého oslovuje “mate” (teda “kamoš”). Pred piatimi rokmi sa rozhodol splniť si sen a otvoriť si vlastnú burgráreň. V kuchyni odvtedy zamestnal mnohých cestovateľov z rôznych kútov sveta, avšak jediným stabilným je Sam z Nepálu, ktorý tam robí už štyri roky.
Prvé čo Peta zaujíma je, či som už niekedy robila majonézu. Úprimne? “Nie,” odpovedám. “A fritovala si už?” pokračuje zvedavo ďalej. “Nie,” trochu zahanbene odpovedám, no jeho reakcia mi dáva nádej, že nie som úplne na zahodenie. “Nevadí, nikto tu nič nevedel, keď sem prvýkrát prišiel. Iba ja,” povedal na odľahčenie. Vtedy som ešte netušila, ako veľmi ma táto práca chytí za srdce.
 |
| Kolega Jesse z Austrálie v pozadí |
 |
| Babský večer v kuchyni |
Gabko sa za ten čas zúčastňuje niekoľkých jednodňových brigád po boku ďalších krajanov a rozbieha plán s opravou surfov v našej garáži. Z austrálskeho bazoša, nazývaného Gumtree, začal znášať nalomené surfy a staršie bicykle a začal ich opravovať, aby ich mohol následne drahšie predať. A tak sme sa po prvých dvoch týždňoch v Austrálii stali šťastnými majiteľmi troch bicyklov a piatich surfov. 😁
Nápad to bol skvelý, mal však jeden háčik. Nevynášalo to a čas strávený prácou by Gabkovi napokon nikto nezaplatil.
Zanedlho sa však z jedného cykloservisu v centre Sydney Gabkovi predsalen ozývajú s ponukou práce. Kým teda ja štyri až päť dní v týždni trávim dvanástky v kuchyni, Gabko kombinuje skladanie a servisovanie bicyklov s večernými výjazdmi, počas ktorých roznáša jedlo cez Uber. (V tej dobe to u nás na Slovensku ešte nefungovalo.)
Po siedmich mesiacov má na bicykli najazdených neuveriteľných 4887 kilometrov a taktiku donášky vyšperkovanú natoľko, že si dokáže v rušnejšie dni zarobiť aj viac než 17 eur za hodinu. Dokonca si kúpil veľký balík lízaniek, ktoré po jednom rozdáva zákazníkom a tí mu za to neraz prihodia sprepitné… A aby toho nemal málo, jeden deň v týždni nám chodí na pár hodín vypomáhať do burgrárne.
Ja som si roznášku cez Uber skúsila len raz. Po štyroch rozvozoch, ktoré mi trvali celú večnosť, keďže som musela tlačiť bicykel cez šialené prevýšenia v susednej štvrti Coogee, som skončila bez svetla, potme, nevedno kde, ďaleko od Maroubri. A môj zárobok? Podstatne menej ako v burgrárni, takže tam moja kariéra Uberistky skončila.
 |
| Brown Jersey - cykloservis, kde Gabko pracoval |
 |
| Spoločné chvíle vo Feedbagu - Gabko na fritéze, nakladá umývačku, ja zapekám žemle, dávam omáčky, zeleninu, skladám burgre, balím ich alebo roznášam zákazníkom, vzadu nepálčan Sam opeká na grile |
Týždeň za týždňom ubiehajú a náš život u protinožcov si skutočne užívame. Prácu prekladáme potulkami po okolí a tiež občasnými pokusmi o surfovanie. Po teplých ázijských moriach si však čvachtanie v studentom oceáne akosi nevieme užiť.
Navyše ani vlny v Sydney nás nepresviedčajú o tom, že by sme sa surfovaniu chceli venovať toľko, čo na Srí Lanke alebo v Indonézii. Sú krátke a po pár sekundách sa lámu. Mojej motivácii nepomáha ani predstava, že možno rovnaké vody zdieľame aj s nejakým hladným žralokom. Pravda je však taká, že ani jeden z našich austrálskych kamošov, ktorí v oceáne prakticky vyrástli, podobné obavy nemajú.
Kuriozity Austrálie
Vtáky
Čo nás na opačnej strane sveta totálne uchvátilo, sú zvieratá. Okrem kengúr či ikonických koál Austrália vyniká svojím vtáctvom. A to nielen jeho pestrofarebnosťou, no predovšetkým bizarnosťou zvukov, ktoré vydávajú.
Kým u nás sme zvyknutí, že vtáky pekne štebocú a ich spev je vo všeobecnosti príjemnou kulisou ku každodenným aktivitám, v Austrálii to vyzerá tak, ako by sa tam zhŕkla tá najdivnejšia zmes všetkých druhov.
Medajlu za najšialenejší “štebot” by od nás zaručene dostal havran, ktorého zvuky nám skôr pripomínajú kozu skríženú s malými dieťaťom či mačkou. Vždy, keď nad nami preletel, išli sme sa s Gabkom popukať od smiechu.
 |
| Niektoré druhy vtákov sa ľudí neboja a zvyknú prísť na meter-dva blízko |
 |
| Australian raven |
(zdroj: YouTube)
O nič menej zvláštne zvuky nás vytrhli zo spánku počas jednej z prvých nocí v Maroubre. Ak by sme neboli v Austrálii, aj by sme uverili, že nám pod oknom tancuje tlupa hlučných opíc. Za šialeným škrekotom hodným použitia v hororovom filme bol len párik hášterivých kukabúr (v slovenčine známych aj pod názvom Rybárik smejivý).
 |
| Kukabura (Laughing kookaburra) |
Na vrchole rebríčka operencov s najrozmanitejšou paletou zvukov by sa ocitli straky. Tie austrálske dokážu zo seba vylúdiť neskutočné kreácie a vôbec neznejú, ako tie slovenské. Mne pripomínajú roboty. Okrem iného, vynikajú vysokou inteligenciou a výbornou pamäťou na ľudské tváre, preto sa ich neoplatí si pohnevať. Niektorí cyklisti dokonca na hlavách nosia pre istotu helmy s prirobenými ostňami, keďže sa stáva, že straky v období liahnutia mladých, zvyknú na nich za jazdy útočiť.
 |
| Počas kempovania nikdy nie ste sami |
 |
| Straka (Australian magpie) |
(zdroj: YouTube)
(zdroj: YouTube)
Neodmysliteľným symbolom Sydney sú aj takzvané “bin chicken”, teda “smetiarske kury”, ako ich nazývajú domáci. V skutočnosti ide o ibizy, ktoré najčastejšie zazriete, ako si pomaličky vykračujú ulicami a svojím dlhým špicatým zobákom vyberajú odpadky z košov. Preto to pomenovanie.
.JPG) |
| Bin chicken (Australian white ibis) |
 |
| K Austrálii nepochybne patria aj kakadu. Je ich veľa duhov - tieto sú zlatochochlaté. |
 |
| Medárik krikľavý (Noisy miner) |
 |
| Kakadu žltochvostý |
 |
| Lori farbistý (Rainbow lorikeet) |
 |
| Kakadu ružový |
 |
| Rozela Pennantova (Crimson rosella) |
 |
| Zamatovec modrý (Superb fairywren) |
 |
| Pelikán |
Pavúky
Okrem vtákov za zmienku rozhodne stoja aj pavúky. A môžem potvrdiť, že sú presne také hrozné, ako ich prezentujú obrázký kolujúce po sociálnych sieťach. Dovtedy som najväčšieho pavúka videla v našej izbe v nepálskych Himalájach, no tie austrálske sú ďaleko strašidelnejšie.
 |
| Toto nás čakalo v jedno doobedie v záchode - v bytovke v Sydney! Ešteže som nebola doma. Huntsman spider - nerobí si siete, loví a je veľmi rýchly. Nie je jedovatý. Vedľa pavúka je toaletný papier, takže si viete predstaviť jeho veľkosť😐 |
Poučená, že pri večernom cikaní vonku musí byť človek v Austrálii v strehu (keďže to je čas, kedy pavúky vychádzajú), som vyhľadávala možnosti verejných toaliet. Vždy som najprv medzi dvere strčila len hlavu, pohľadom skontrolovala interiér a keď v ňom nečíhalo "nebezpečenstvo", vošla som dnu. Nebolo tomu inak ani v istom malom kempe. Vošla som na toaletu spokojná, že mi ako arachnofobičke nič nehrozí, no až keď som sa otočila nad záchod, zazrela som fakt veľkého pavúčiska rovno nad dverami. Zdesená som vyletela von hromžiac, že na žiadnu verejnú toaletu v noci viac nevrkročím.
Hady
Hady našťastie na dennom poriadku nestretávame. Zopár sme ich videli v kempoch či na prechádzke v prírode mimo Sydney, no na narozdiel od pavúkov vo mne naše stretnutia nezanechávajú zlú emóciu. Raz sme sa vydali na hadiu šou v susednom La Perouse, avšak keďže sme boli v Austrálii krátko, viac som pánovi s typickým austrálskym prízvukom nerozumela, než rozumela.😅
Dovtedy tu žilo len pôvodné obyvateľstvo - Aboridžinci živiaci sa lovom a poľnohospodárstvom. Na rozdiel od Maorov na Novom Zélande, ktorí sa vďaka svojej bojovnosti zachránili a obránili si svoje miesto i postavenie v krajine, mierumilovní Aboridžinci pochodili veľmi zle. Mnohí z nich zahynuli v dosledku priamej kolonizácie, iní zas na privlečené ochorenia - osýpky, kiahne či tuberkulózu, s ktorými sa dovtedy nestretli.
Novodobá história Aboridžincov je poškvrnená aj snahou o prevýchovu ich detí. Odtrhnuté od rodičov, v kultúre, ktorá im bola cudzia - to všetko sa dialo až do 20. storičia a malo za následok vznik takzvanej "ukradnutej generácie".
Aj keď sa austrálska vláda niektorými praktikami snažila Aboridžincom vynahradiť príkoria minulosti, sociálne vylúčenie a traumatizácia pôvodných obyvateľov pretrváva. Mnohí z nich sa vysporadúvajú so slabým vzdelaním, alkoholizmom, drogovou závislosťou a kriminalitou.
 |
| La Perouse |
Veľryby a delfíny
Celkovo je však príroda v Austrálii úchvatná, preto vo voľné dni najradšej podnikáme výlety po okolí. Cez víkendy sú autobusy, vlaky, ba dokonca trajekty v Sydney lacnejšie, čo patrične využívame. Za pár dolárov sa tak vieme odviesť dokonca až do Blue Mountains, kde sa dá turisticky vyžiť a pokochať sa nielen vodopádmi, kaňonom, ale napríklad aj húfmi vtákov kakadu, ktoré k vám prídu doslova na pár centimetrov.
 |
| Blue mountains - dostanete sa tam vlakom zo Sydney smer mestečko Katoomba |
 |
| Three sisters - Tri sestry |
Október je navyše ideálny čas, kedy je možné v Sydney spozorovať migrujúce veľryby, preto každú možnú chvíľu trávime na neďalekých útesoch obklopujúcich pláž u nás v Maroubre. Vráskavce dlhoplutvé (Humpback whale) možno každý rok o takomto čase vidieť z pobrežia, ako sa so svojimi mladými vracajú z teplejších severných vôd opäť na juh do Antarktídy. Napokon aj my máme šťastie a z diaľky nás vítajú vykúkajúce chrbtové plutvy, ba aj šplechoty šantiacich sa mláďat, ktoré zas veľmi radi vyskakujú nad vodnú hladinu.
 |
| šplech |
Najbližšie veľryby však vidíme, keď nie sme na ne úplne pripravení. Je zamračené, poprchá, preto sme zašli len na krátku prechádzku. Už máme namierené domov, keď tu zrazu na nás z druhej strany pláže máva obrovský chvost. Bežíme krížom cez pláž híkajúc a nadšene vykrikujúc a neveríme vlastným očiam, z akej blízkosti môžeme obdivovať takéhoto obra. Foťák sme samozrejme so sebou nemali a na mobily sme si pri takomto jedinečnom zážitku ani nespomenuli, no pohľad to bol nezabudnuteľný. 💙
.jpeg) |
| Čo sa nám ale podarilo celkom dobre zachytiť, sú delfíny. Tieto sme videli z trajektu pri Opera House smerom na Manly |
Náš nový dom na kolesách
Aby sme mohli lepšie spoznávať nielen blízke okolie Sydney, rozhodli sme sa zaobstarať si karavan čo najskôr. Po skúsenostiach z Nového Zélandu, sme si takýto spôsob cestovania zamilovali. Podobne ako tam, tak aj v Austrálii sa facebookove inzeráty hemžia možnosťami a po niekoľkých dňoch hľadania, Gabko nachádza ideálny dom na kolesách. Predáva ho istý nemecký párik cestovateľov a je to láska na prvý pohľad. Vo vytŕžení mi vysvetľuje, čo všetko v už prerobenom mikrobuse ešte vylepší, aby sme v ňom po odchode zo Sydney mohli pohodlne bývať ďalšie tri mesiace. Takže je rozhodnuté!
 |
| Láska na prvý pohľad |
 |
| Pripravení na nové dobrodružstvá. Vnútri karavanu sme našli poznámku, že sa volá Vombat bus (nazvaného podľa ďalšieho nevšedného zvrieracieho obyvateľa Austrálie) |
.png) |
| Gabko nášho Vombatíka vytuningoval - pohodlnejšie sedenie, väčšie množstvo poličiek v kuchynke, až po fotovoltaický panel na streche pre generovanie elektriny |
Jedným z prvých víkendových výletov máme namierené do Kangaroo valley, kde by sa mal nachádzať bezplatný kemp (Bendeela Recreation Area), v ktorom by sme mali možnosť vidieť okrem kengúr aj vombaty. Vombaty sa vzhľadom podobajú na akési menšie medvedíky alebo skôr prerastené hlodavce? Závisí to od uhla pohľadu.
Prichádzame za súmraku a po kempe kľučkujeme medzi týmito zavalitými čudami. Konečne sme si našli rovné miesto na parkovanie, vypíname motor a bežíme sa zoznamovať.
Vombaty sa nás vôbec neboja, čo sa však nedá povedať o malých kengurách pasúcich sa neďaleko. Len vďaka tomu, že ich oslepujeme baterkami z našich mobilov, sa k nim vieme o čosi viac priblížiť. V skutočnosti však nejde o kengury, ale o wallaby, ktoré sa od klasických kengúr líšia menším vzrastom. Vyznačujú sa tiež kratšími ušami, nosom i nohami a najčastejšie sa zdržiavajú v blízkosti lesa.
Keďže je neskoro, je čas zaľahnúť do našej karavanovej postele, keď tu zrazu niečo začne triasť celým naším autom. Nebodaj zemetrasenie?! Nevediac o čo ide, trielime von. Nie je to nik iný ako vombat, ktorý chrbtom udiera o nárazník nášho mikrobusu. Keď vidí, že na neho hľadíme, na sekundu prestane, no po chvíli začne opäť. Napokon sme nútení naštartovať auto a nájsť si na parkovanie iné miesto.
Vombaty sú totiž nočné zvieratá a dni trávia zalezené vo svojich vyhrabaných norách. Zrejme sme tomuto zatarasili cestu domov a svoju nespokojnosť nám dal aj patrične najavo. Alebo ho len škrabal kožúšok, ktovie?
Ráno v Kangaroo valley je dokonalé a cítime sa ako uprostred zoologickej záhrady.
 |
| wallaby |
 |
| vombat |
Ak máme času pomenej, hneď vedľa Sydney sa rozprestiera Royal National Park. Pri jeho návšteve človek len ťažko verí, že sa nachádza neďaleko jednej z najväčších svetových metropol. Ani na sekundu sme neoľutovali, že sme si z Austrálie vybrali práve toto miesto. Skutočne tu máme pocit, akoby všetka tá nádhera bola len pre nás.
 |
| Royal National Park |
Vianoce naopak
S príchodom Vianoc, ktoré sú v Austrálii uprostred ich leta, každoročne prichádzajú aj veľké suchá a horúčavy s čím úzko súvisí aj riziko vzniku požiarov. Koniec roka 2019 je však iný, horší. V jeden deň sa dokonca budíme do oranžového rána. Obloha je pokrytá oparom a dymom, cez ktoré slnko len sťažka presvitá. Od kamarátov a rodiny zo Slovenska nám prichádzajú správy, či sme v poriadku. Východné pobrežie trápia početné požiare, ktoré sa nedarí uhasiť. Správy sú zamorené fotografiami príbytkov v plameňoch, ľuďmi zachráňujúcich vysmädnuté koaly i vlastné životy.
V Sydney si žijeme našťastie normálne. Avšak viaceré kempy a národné parky v blízkom i vzdialenejšom okolí sa z dôvodu zvýšeného rizika požiaru uzatvárajú, takže aj naše možnosti víkendových výjazdov sú obmedzené. Až keď prichádzame do Wingello State Forest, prichádzame na to, v akej bubline v Sydney žijeme. Tráva je vyprahnutá, lesy suché, na slnku ani nevládzeme kráčať a najhoršie na tom sú muchy, ktoré nám nedajú vydýchnuť. Všade letia za nami, pchajú sa do očí i uší, takže nevieme fungovať bez toho, aby sme nemali hlavy obalené košeľami a neustále sa oháňali palicami.
Z výletu si prinášame aj krvopotne vykopaný stromček, ktorý si plánujeme zasadiť do črepníka. Dom zdobíme vianočnými dekoráciami, len tá zima nám akosi chýba ku sviatočnej atmosfére.
 |
| Boj s horúčavou a muchami |
 |
| Doma je tam, kde zaparkuješ |
 |
| V tej horúčave ho bola morda vykopať |
 |
| Naši francúzski spolubývajúci Lisa a Charles |
 |
| Veselé Vianoce z teplých krajín želáme |
Ešte začiatkom decembra sme si spravili s Gabkom radosť. Odskočili sme si na koncert nemeckého hudobníka a skladateľa Nilsa Frahma, ktorý je známy tým, že kombinuje klasickú hudbu s elektronickou. Jeho vystúpenie v Opera House bolo jedno z najsilnejších, aké sme kedy zažili a celú emóciu dokonale dotváral interiér tejto ikonickej budovy.
Keďže Nils hráva sám, v pár momentoch, keď hrobové ticho prerušil niekoho kašel či kýchnutie, dômyselne tento zvuk zakomponoval do svojej skladby. Zimomriavkyyy.
 |
| Interiér Sydney Opera House |
Z Feedbagu nás Pete pozýva na vianočnú párty. Berie nás na dom, ktorý si prenajali jeho svokrovci. Lepšie povedané ide o vilu v zálive, akú som dovtedy videla možno tak vo filme. Člnkujeme sa, plávame v oceáne, vyvaľujeme sa pri bazéne a samozrejme, ako to k zamestnancom v gastre patrí, jeme všemožné dokonalosti.
 |
| Vianočná párty po austrálsky |
 |
| Kolegovia - pri mne Rob z Austrálie, pri Gabkovi Sam z Nepálu a Ruth z Nového Zélandu |
 |
| Ten dlhovlasý je náš šéf Pete |
 |
| Kakadu musí byť |
Na Vianoce čakáme návštevu. Má prísť za nami naša kamarátka Deda. Po ceste do Austrálie sa rozhodla trošku pocestovať a zastavila sa v Ázii. Príchod do Sydney si načasovala presne na Štedrý deň. Šošovicová polievka a kačka so zemiakovým šalátom pripravené, metrový koláč, čokoládová rolka a grilážové kocky upečené, darčeky zabalené. Môže sa ísť na pláž.
Pláž zdobí veľký vianočný stromček, deti s mikulášskymi čiapkami sa bosé skejtbordujú po promenáde... nám však stále nedochádza, že sú tu Vianoce.
 |
 |
| Stromček nesmie chýbať ani v centre |
 |
| Príprava čokoládovej rolky. Váľok sme nemali, no a čo? |
 |
| Na Štedrý deň s Dedou |
 |
| Rozbaľovanie darčekov |
 |
| Deda nám z Thajska priniesla darček - curry korenie. Jeho nemecký preklad na obale (ne)má chybu! "Prepáč prášok" 😂 |
 |
| Vianočné plážové radovánky |
 |
| Všetci si užívajú vianočné počasie |
Tri týždne s Dedou sú super. Gabko jej dáva základy surfovania a ja sa bavím ich fotením. Ideme tiež do Blue Mountains - chcem Dede ukázať výhľady na kaňon. Tie sú však ponorené do hustého dymu - ani na druhú stranu nie je vidieť.
Kengury spoločne naháňame v neďalekej botanickej záhrade v Mount Annan a prvú koalu nachádzame po hodinách hľadania v mestskej časti Campbelltown. Sydney veru nie je ideálne miesto, kde ich spozorovať. Celkovo však ide o veľmi málo aktívne zviera, ktoré zväčša spí, prípadne sa sčasu-načas natiahne, aby si odtrhlo pár eukalyptových listov a pokračovalo v leňošení. Toť vše, no aj tak z nej máme obrovskú radosť.
 |
| Blue Mountains sa topí v dyme z početných požiarov v okolí |
 |
| Deda nám varí pad thai. Po obede nás strážnik napomína, že je vonku zakázané variť či zakladať ohne. Kvôli hroznému suchu a požiarom. Nedošlo nám...🙈 |
 |
| Hľadanie kengúr |
 |
| Našli sme ich |
 |
| Naša prvá koala a jej celodňový šlofík |
Na Silvestra rozmýšľame, či si pôjdeme pozrieť legendárny ohňostroj nad Sydney Opera House a Harbour Bridge, avšak predstava, že by sme tam hodiny vopred museli čakať a tlačiť sa medzi státisícami ľudí a hodiny po skončení zasa cestovať domov, kvôli preplnenosti hromadnej dopravy nás odradili natoľko, že sme si zbehli pozrieť ohňostroj o 21.00 do susednej štvrti v Coogee, dali si pizzu a zvyšok večera príjemne strávili v prázdnom dome hraním hier. Polnočný ohňostroj sme si pozreli online a boli sme spoko. 😃
 |
| PF 2020 |
Okrem Dedy sme sa v Sydney stretli aj s ďalšími našimi priateľmi. Zo Singapuru prišli na výlet Máté s Natálkou, u ktorých sme strávili takmer dva týždne pred naším príchodom do Austrálie. Boli sme tiež na návšteve u mojej spolužiačky zo základnej školy Natálii, ktorá v Sydney žije viac ako 10 rokov a rovnako sa naše cesty spojili aj s našou kamarátkou Miškou, ktorá odišla podobne ako my na Working holiday. Raz sme sa dokonca stretli aj s Anou z Malorky, s ktorou sme dobrovoľníčili ešte na hosteli na Srí Lanke. Svet je veru malý.
 |
| Máté a Natálka - Pripravili sme im kengurie steaky, ktoré sa bežne predávajú v supermarkete |
Neplánované sťahovanie
S príchodom februára sa blíži aj čas nášho odchodu z práce. Už sa nevieme dočkať slobodného života na cestách. Medzitym sa však musíme z nášho domu všetci vysťahovať. Dom sa viac nebude prenajímať, preto si musíme nájsť na najbližšie dva mesiace iné bývanie. Aj tu nás však sprevádza štastena.
V jeden deň stretávame na ulici môjho bývalého kolegu z Feedbagu a dávame sa do reči. Sergio je z Čile a býva asi päť minút od nás so svojou manželkou Carolinou. Akurát k sebe hľadajú nejakých spolubývajúcich. Slovo dalo slovo a v polovici januára sa k nim sťahujeme.
Carolina je vegánka, Sergio vegetarián, takže nás poprosili, aby by sme sa za ten čas, čo budeme u nich, zriekli mäsa. Pre nás to nie je problém a celkovo sa z nás stávajú veľmi dobrí priatelia.
 |
| So Sergiom a Carolinou |
Čo si zaželáš, to dostaneš
Posledné týždne v Sydney trávime prípravou na trojmesačné karavanové dobrodužstvo. Viaceré z užitočých vecí zhromažďujeme z ulíc. Ono to v Sydney totiž funguje tak, že nepotrebné veci ľudia zvyknú vyložiť k ceste pred svoj dom. Zväčša vôbec nejde o zničené veci. Nám sa podarilo uloviť hneď niekoľko klenotov. Samozrejme, nemôže vám byť blbé zastaviť sa a trošku sa v tých kopách poprehrabovať. Avšak v Sydney sa to berie za normálnu vec.
Luxusnejšie štvrte sú doslova zlatou baňou. Keďže sa v Austrálii veľmi slušne zarába, čomu zodpovedá aj miera konzumu, ľudia sa mnohokrát zbavujú úplne nových a funkčných vecí. Vďaka tomu, že Gabko brázdi ulicami pri roznáške jedla, neraz vie natrafiť na fakt skvelé veci.
Raz sa do jednej štvrti vrátil autom, aby mohol zobrať domov takmer nový matrac, ktorý sme následne vydezinfikovali a dali namiesto pružinového do nášho karavanu. Pri sťahovaní z predošlého ubytovania sme si však mohli vziať náš matrac, na ktorom sa spalo ako na obláčiku, tak sme napokon dali do karavanu ten a vyčistený matrac z ulice sme na Gumtree strelili za 100 dolárov. Austrália ponúka toľko možností, ako zarobiť! 😁
Gabko si na ulici takýmto štýlom našiel aj plne funkčné Bose slúchadlá za zhruba 200 eur, úplne nový bodysurf, ba dokonca obaly na surfy, ktoré sme akurát potrebovali. Prišiel s nimi v jeden večer do Feedbagu, že ich zrova uvidel pri ceste.
Ulice v Sydney sa tak pre nás stali Aladinovou čarovnou lampou - čo sme si zažiadali, to sme na nich našli. Presne takto sme sa dostali napríklad aj k jogamatke, ktorú sme ako poslednú vec hľadali na vypodloženie surfov na strechu nášho auta. Už sme ju takmer v obchode hodili do nákupného košíka, ale povedali sme si, že ešte máme pár dní času, aby nám nejakú ulica ponúkla sama. Cestou domov z obchodu sme sa vybrali vedľašou cestou ako zvyčajne a hľa, jógamatka ležala pred nami. Oddeľovala ju od nás len garážová brána. Keďže bola nedeľa večer, rozhodla som sa, že sa po ňu vrátim ráno a počkám si, kým nebude nejaké auto cez bránu prechádzať. Neprešlo ani desať minút, už som si ju víťazoslávne odnášala domov.
 |
| Vyrezávanie matracu do nášho karavanu |
 |
| Obal na surfy i jógamatka z ulice dokonale poslúžili |
 |
| Posledná večera vo Feedbagu. Pripravili sme im naše najobľúbenejšie indonézske jedlo Gado gado. (Zľava odomňa Rob, Pete, Louise z Veľkej Británie, Manu z Brazílie a naši spolubývajúci Carolina so Sergiom) |
 |
| Rozlúčiť sa so mnou prišiel aj náš stály zákazník Lindsay |
Dovidenia, Sydney!
Prvého marca sa lúčime s Carolinou a Sergiom. Vydávame sa až po zotmení, keďže sa nám sťahovanie do karavanu natiahlo viac, než sme čakali. Prvú noc prespávame na pláži v mestskej časti Cronulla, odkiaľ následne chceme vyraziť smerom po pobreží až na juh. Keďže tri mesiace nestačia na to, aby sme obišli dookola celú Austráliu, vzdali sme sa túžby po Západnej Austrálii. Nechceme sa zbytočne náhliť, preto je plán taký, že postupne prídeme až do Adelaide, odkiaľ si to strihneme cez vnútrozemie a Alice Springs až na sever a postupne sa cez Queensland vrátime do New South Walesu, kde v Sydney predáme auto a odletíme do Latinskej Ameriky. Plán to bol výborný, mal však jeden háčik.
Už zhruba v decembri 2019 sa k nám dostali prvé zmienky o víruse, ktorý sa začal šíriť z Číny. Keďže Číňania tvoria veľkú časť obyvateľstva v Sydney, isté obavy sa vynorili, no nikto im v tom čase neprinakladal veľkú dôležitosť…
.jpeg)
Východné pobrežie New South Walesu
Vzďaľujeme sa od Sydney a zastavujeme sa na krásnych miestach. Znova sa nechávame inšpirovať odporúčaniami od kamarátov a tiež aplikáciou Campermate, ktorá okrem dostupných miest na prenocovanie, ponúka množstvo tipov na kadejaké zážitky.
Jedným z nich je napríklad pobrežné mestečko Kiama s krásnym majákom a turistami vyhľadávanými “blowholes”. Ide o otvory v útesoch, cez ktoré prichádzajúce vlny vedia vyfúknuť vodu niekoľko metrov do výšky.
 |
| Kiama |
 |
| Z trávy na nás vykúkal dikobraz |
Najvyššie hory v Kosciuszko National Park
Počasie nám na najbližšie dni nepraje, preto hľadáme alternatívu, kam si to zamieriť. Napokon si vyberáme vnútrozemie. Aj tak sme chceli omrknúť najvyššie austrálske hory, ktoré sa nachádzajú v Kosciuszko National Parku.
Ako prvé navštevujeme horskú dedinku Thredbo, ktorá je v zime vychýreným lyžiarskym strediskom, v lete zas vyhľadávaným miestom na horskú cyklistiku. My si tu dávame vytúženú sprchu a viac-menej ideme ďalej. Kedže v tento deň slávim svoju 30-tku s Gabkom sa zamýšľame nad darčekom. Nakoniec to končí kúpením leteniek na Havaj. Veď to máme po ceste do Kolumbie, tak by to bolo škoda nevyužiť. 😊
Národný park Kosciuszko si nás hneď získava. Dva kempy, v ktorých nocujeme sú ako z rozprávky. Kým v prvom (Tom Groggin) nás pri západe slnka víta stádo divokých koní, desiatky kengúr a voľne žijúce emu, druhý kemp (Island Bend Campground) nás v okamihu teleportuje na Aljašku. Palacinky si pečieme pri divokej rieke, všade navôkol len les a hory. Už len ten medveď nám tam chýbal.
 |
| Na týchto miestach som sa cítila ako dokumentaristka. Sledovali sme ich do zotmenia. |
 |
| Keď prišli emu medzi kone a kengury, hneď bolo vidieť, kto je tam šéf |
 |
| Keď spravíš záber roka - divoké kone, emu a kengury na jednej fotke |
 |
| Tom Groggin kemp je raj na Zemi |
 |
| Behom niekoľkých minút sa hladina tejto rieky v kempe Island Bend Campground zdvihla natoľko, že sme sa obávali, či to tam nezaplaví |
 |
| Idylka pri palacinkách |
 |
| Nie až taká idylka pri palacinkách |
To by sme neboli my, ak by sme obišli dva najvyššie vrchy Austrálie. Ako prvý zdolávame Mount Townsend (2 209 m.n.m.), ako druhý Mount Kosciuszko (2 228 m.n.m.). Keďže je výškový rozdiel medzi horami len 19 meterov, ľudia na vrchol Mount Townsend zvyknú vyniesť kameň, aby rozdiel ešte viac znížili. Berieme si teda malé kamienky aj my a ideme nahor.
Po ceste nestretávame ani živej duše. Stan si rozkladáme pod vrcholom, no s príchodom noci na Gabka čosi lezie, takže si večeru zohrievam sama. To ticho mi trochu naháňa strach, takže sme v spacákoch zalezení relatívne skoro.
Na druhý deň je všetko znova v poriadku a smerujeme k populárnejšiemu Mount Kosciuszku. Kedže sa sem dá vyviesť lanovkou, na vrchole nás čaká školský zájazd.
 |
| Smer najvyššie vrcholy Austrálie. V skutočnosti to bola dvojdňová prechádzka |
 |
| Na Mount Townsend sme priniesli aj my kamene |
 |
| Pauza na Mount Kosciuszko |
 |
| Vrchol zdieľame s hŕbou študentov |
Sledovanie zvierat v Gipsy Point
Pozorovanie koál na Raymond Island
Ideálnym miestom na sledovanie koál je zas Raymond Island. Je to neveľký ostrov, na ktorý vás do niekoľkých minút prevezie kompa. Koaly tu žijú pomaly na každom kroku. Navyše eukalyptové stromy sú tu nízke, takže konečne dostávame šancu si tieto ospalé stvorenia nafotiť zblízka.
Keď tu zrazu sa z eukalyptového hájika ozve podivný hlboký zvuk. Samec koaly vábi samicu. Rovnaký zvuk započujeme aj spoza nášho chrbta. Ten však vydáva akýsi pán sediaci na elektrickom vozíku. Pristaví sa a začína konverzáciu. Volá sa Coop a býva na ostrove. Kedysi žil vo veľkomeste a bol úspešný obchodník. Život s ním však zatočil, jeho otec spáchal samovraždu v jeho aute, on začal piť. Svet mu nedával zmysel, až kým všetko nezanechal a neprišiel na tento ostrov.
Žije tu sám, vo svojom dome hostí detské tábory, žije v súznení s prírodou. Veľmi rád sleduje vtáky i koaly, s ktorými sa zvykne zhovárať. A znova vydá ten zvuk.
Volá nás k nemu, býva neďaleko. S Gabkom nám skrsne v hlavách myšlienka, či je to dobrý nápad, no keďže kontakt s domácimi si vždy veľmi ceníme, ideme. Jeho dom je plný priesad. Coop si totiž našiel záľubu v zbieraní semienok a pestovaní. V korune stromu, ktorý má v záhrade, nám ukazuje dravca. Pozná celý jeho životný príbeh. Po zotmení sa s ním lúčime a sme za stretnutie vďační. Zvláštny človek, ten Coop.
.jpeg) |
| Cestou na Raymond Island |
.jpeg)
.jpeg) |
| Koaly z pár metrov a vo voľnej prírode |
.jpeg) |
| A väčšina z nich nespala! |
.jpeg)
.jpeg)
.jpeg)
.jpeg)
 |
| Veselý Coop (poznámka - tie chlpaté slúchadlá Gabko bežne nenosí 😂) |
.jpeg) |
| Coopov kamoš, o ktorom vie všetko |
Trojdňová túra vo Wilsons Promontory National Park
Ďalšia zastávka je Wilsons Promontory National Park. Chceme si tam spraviť trojdňový trek po pobreží s návštevou najjužnejšieho cípu kontinentálnej Austrálie. Po ceste sa zastavujeme v potravinách, aby sme si nakúpili zásoby do ruksaka. Odmietajú nám predať viac balíčkov cestovín - každý si môže kúpiť len jedny. Očividne sa situácia s vírusom zhoršuje. Správy prichádzajúce zo Slovenska tiež nenaznačujú nič dobré.
V dobe keď sa na Slovensku vo veľkom nosili rúška, v Austrálii ich na verejnosti nikto nemal. Napriek tomu sa nám žiadne nepodarilo v žiadnom obchode zohnať. Dve rúška som preto ušila a hneď sme ich išli prevetrať do miestnych potravín. Medzi regálmi nás sprevádzali podozrievavé pohľady okoloidúcich. Dokonca odomňa jedna mamička odháňala svojho synčeka… Až po čase sme na plagátikoch vyvesených kde-kade zistili, že rúška majú nosiť chorí, nie zdraví 😅 Ahaaa, tak to všetko vysvetľuje.
 |
Wilsons Promontory je prekrásny. Lesy striedajú snehobiele pláže. Míňame tiež maják s možnosťou ubytovania, ku ktorému sa dá dostať len ak si to jeden, prípadne dva dni odmakáte pešo. Skutočne čarovné miesto! My však spíme v kempe uprostred lesa.
.jpeg)
.jpeg)
.jpeg)
.jpeg)
 |
| Pavúk vizionár a priekopník - našiel si kúsok plastového obalu a spravil si z neho úkryt (vodovzdorný)💪 |
.jpeg) |
| Podvečerné kúpanie |
.jpeg)
.jpeg)
.jpeg) |
| Nikde nikto |
.jpeg) |
| Wilsons Promontory Lighthouse |
.jpeg)
.jpeg)
.jpeg)
.jpeg) |
| Prišli sme do kempu za súmraku - ja na smrť unavená |
.jpeg) |
| Ranný trek na South Point - najjužnejší bod austrálskej pevniny |
.jpeg)
Tučniaky na Phillip Island
Ďalším miestom, ktoré nemôžeme obísť je Phillip Island. Turisti sem chodia najmä kvôli malým tučniakom, ktoré tu možu vidieť po západe slnka. Ako inak, aby ste sa k nim dostali, musíte si kúpiť lístok na tučniačiu šou. To nás však neláka, radšej máme pozorovanie zvierat vo voľnej prírode a bez davu návštevníkov. Preto čas trávime obdivovaním skalnatých útvarov pozdĺž pobrežia.
Na prechádzke stretávame pána, ktorý nám prezrádza najnovšie správy. Kvôli zamedzaniu šírenia vírusu sa Austrália rozhodla uzatvoriť niektoré z hraníc medzi svojimi štátmi. Vyzerá to tak, že sa na sever krajiny ani nemusíme dostať. Nemáme tušenia, čo robiť. Čo však rozhodne vieme je to, že v štáte Viktória, kde sa momentálne nachádzame, rozhodne nechceme uviaznúť. Predsalen ide zima a prežiť ju v karavane by nás mohlo riadne potrápiť.
S hlavami v smútku si to mierime do Nobbies Centra. Vraj tam tiež možno zazrieť tučniakov. Chodiť sa tam dá len po vymedzených mostíkoch, pod ktorými zrazu vidíme pohyb. Je to malý tučniak, schúlený vo svojom príbytku. S príchodom súmraku nás miestna stráž vyháňa. Údajne sa to tu na večer uzatvára. Po naštartovaní karavanu sme pochopili prečo. Popri ceste nám z tmy kývajú desiatky malých krídelok. Tučňačia šou len pre nás. A zadarmo. 😁
Stretnutie s Liz a Simonom
Z Viktórie nemôžeme odísť bez toho, aby sme navštíili našich kamarátov Simona a Liz. Spoznali sme sa s nimi na plavbe z Floresu na Lombok v Indonezii. Už vtedy nám prirástli k srdcu a ich nadšenie pre spoznávanie nových krajín aj vo vyššom veku bolo pre nás inšpiráciou.
Ak nie sú na cestách, bývajú v austrálskom mestečku Ballarat, ktoré sa v minulosti preslávilo najmä nálezmi a ťažbou zlata. Okrem tradičného rodinného domu vlastnia aj veľký hangár, ktorý si pretvorili na miesto, kde by mohli aktívne tráviť čas so svojimi priateľmi. A práve tu nás vítajú s otvorenou náručou a úsmevom na perách - presne tak, ako si ich pamätáme.
Je to tu ako vo sne! Pingpong, biliard, množstvo pohodlných kresiel, ktoré si ulovili z bazárov, zatiaľ čo celú atmosféru dotvárajú všakovaké suveníry z ich dobrodružnych ciest po svete. Vonku nechýba rybník, ba ani les, po ktorom sa preháňajú voľne žijúce kengury.
Spoločné dni trávime spoznávaním baníckej minulosti okolia, večery sa zas zohrievame pri kozube a spomíname na úsmevné príhody z ciest.
 |
| Niekto má pred domom záhradu, iný zas les s kengurami |
 |
| Liz a Simon - stále vysmiati, presne tak, ako si ich pamätáme |
 |
| Na obhliadkách Ballaratu |
 |
| Večerné spomínanie na spoločné cesty |
Simon je milovník starých veteránov a motoriek, tak sa nám podujal na servis nášho karavanu. Správy ohľadom koronavírusu nám menia plány. A to zo dňa na deň.
Vyzerá to tak, že náš prvotný plán - ísť na juh až do Adelaide a odtiaľ skrz vnútrozemie až na sever, následne návrat do Sydney po východonom pobreží - nám nevýjde. Štáty zatvárajú medzi sebou hranice. Zastavená je aj letecká preprava. Zrušili nám aj našu letenku na Havaj, kde sme si chceli dať zastávku predtým, než odštartujeme našu cestu po Južnej Amerike v Kolumbii.
Ak by sa z Austrálie nedalo vycestovať, začíname zvažovať aj takú možnosť, že si náš pobyt predĺžíme na neurčito a vydáme sa až na západ do Perthu a spravíme si okruh okolo celého kontinentu... Napokon sú v hre len New South Wales a Viktória, ktoré ako jediné nezatvorili medzi sebou hranice.
Z domu są nam ozýva rodina, či sa naozaj nechceme vrátiť. Nechceme… Toľko plánov máme pred sebou, že sme odhodlaní hľadať každú možnosť, ako ich zrealizovať.
Začiatok Great Ocean Road
Po pár dňoch oddychu u Simona s Liz sa opäť vydávame k oceánu. Chceme prejsť ikonickú Great Ocean Road, ktorá je označovaná za jednu z najkrajších scénických pobrežných ciest sveta.
Začíname v mestečku Torquay s povinnou zastávkou na najznámejšej surferskej pláži v Austrálii - Bells Beach. Zostupuje sa k nej z vysokého útesu a pohľad na ňu je veľkolepý. Vyťahujeme neoprény a surfy, odhodlaní zažiť dokonalý adrenalín z vĺn. Ten sa u mňa veru aj dostavil, keď ma vlny začali vymývať a odplavili ma do nedohľadna, kamsi mimo všetkých. Ak by som vedela, že nám po pár týždňoch Simon napíše o útoku žraloka na francúzskeho surfera práve na tomto mieste, do vody by ma nikto nedostal.
 |
| Bells beach |
Po neúspešných pokusoch nájsť si miesto na prenocovanie, sa musíme zašiť s karavanom v neďalekom lesíku. Prichádzame doň za tmy a za tmy ráno aj vyrážame preč. Na kempovanie sú totiž určené konkrétne parkoviská, prípadne kempy, no na všetkých je aktuálne zakázané prespávať. Ako backpackeri, tu nie sme vítaní a začíname to pociťovať v čoraz väčšej miere.
Na pumpách nám po záverečnej tiež nechcú dovoliť prespať. V jednom hoteli pre backpackerov nám umožňujú využiť ich parkovisko a stráviť na ňom jednu noc. Avšak potrebujeme sa aj osprchovať. Keďže kempy sú zatvorené, spoliehame sa na sprchy na pláži. V pobrežnom mestečku Lorne s hrôzou zisťujeme, že už s ničím nemôžeme počítať. Na pláži vodu proste odstavili. Prespávať chodievame s malou dušičkou na neďaleké núdzové státie na skalnatom útese. Okrem toho, že je to zakázané, nie je to ani bezpečné. Z jednej strany je oceán, z druhej úzka cesta a skaly.
Demotivovaní hľadáme možnosti, ktoré nám ostávajú. V neďalekom kempe sa nad nami zľutúvajú a načierno nás púšťajú okúpať sa. Zbesilé šírenie vírusu ich taktiež donútilo zavrieť kemp. Majitelia sú ochotní nechať nás na nejaké obdobie kempovať na ich pozemku, ak by sme si to odrobili. Avšak vízia zimy vo Viktórii s neistým koncom všemožných pandemických zákazov nás nelákajú. So zármutkom začíname zvažovať odchod domov.
Austrálsky premiér vyzýva všetkých backpackerov, aby sa vrátili do svojich krajín. Domov nás volajú aj naše rodiny. Vraj je posledná šanca prihlásiť sa na repatriačné lety. Na Slovensku to s covidom, ako vírus nazvali, vyzerá omnoho horšie, než v Austrálii. Chytáme sa posledného stebla. Nájsť si prácu na farme v New South Welse a bývať v karavane by nám pomohlo prežiť toto podivné odbobie bez veľkého trápenia - v teple a bez míňania našich sedemmesačných úspor.
Po desiatkach neúspešných telefonátoch však zisťujeme, že podobný nápad mali aj ďalší backpackeri. Navyše v Austrálii prichádza zima, takže ďalších brigádnikov na farmách nepotrebujú.
Rezignovaní si kupujeme letenku domov. Máme pred sebou necelé dva týždne, aby sme sa dostali do Sydney. Ideme čo najkratšou cestou, no nechceme obísť našich priateľov Simona a Liz. U nich môžeme dať náš karavan pred predajom dokopy. Prímorské ovzdušie mu totiž dáva zabrať a na niektorých miestach sa ukazuje hrdza.
 |
| Aireys Inlet - Fairhaven |
 |
| Lorne - zronení rozmýšľame, ako si naše cestovanie predĺžiť čo najviac |
Do Sydney prichádzame s niekoľkými dohodnutými obhliadkami. Počas toho rozpredávame aj naše surfy. Bývame na parkovisku pri pláži v Maroubre, kúpať sa chodíme ku Caroline a Sergiovi.
S autom nechceme ísť veľmi pod cenu, no záujem o kúpu v tomto neistom období, je minimálny. Zväčša karavany vyhľadávajú backpackeri, no tí z krajiny v húfoch odchádzajú. Nakopon predávame náš dom na kolesách so stratou len 250 dolárov austrálskej mamičke s malou dcérkou, ktorá hľadala karavan s dušou. A taký náš Vombatík presne bol.
Karavan sme kúpili za 9000 austrálskych dolárov (v 2019 cca 5000 eur). Predali sme ho za 8750 dolárov. Tak ako na Novom Zélande, aj tentokrát sme mali šťastie!
Poslednú noc prespávame u našich kamarátov z Čile. Sergio nás vezie na letisko. Lúčenie s Austráliou je ťažké, najmä preto, že sme si jej krásy nestihli vychutnať v takej miere, ako sme túžili. 12. apríla 2020 si nasádzame na tvár respirátory a prechádzame letiskovými kontrolami. Niektorí zamestnanci nemajú ani rúška a každý si chce do rúk vziať náš pas. Nejeden sa cíti urazený, keď ich žiadame, aby sa ho nedotýkali.
Lietadlo je plné, takže sa vopred zmierujeme s tým, že sa istotne nakazíme. Letíme do Viedne s Qatar Airways s medzipristátim v Dohe. Qatar je jediná spoločnosť, ktorá z Austrálie počas pandémie letí, takže sme napokon repatriovaní neboli. Let domov je najlepší, aký sme zažili. Jedlo ako z reštaurácie, dezert, víno, ba aj koňak. Sme dostatočne pripravení na to, čo nás čaká na hraniciach so Slovenskom. Správy z domova nás totiž strašili aj šesťhodinovým čakaním o hlade v záchytných táboroch.
 |
| Opäť raz máme šťastie v nešťastí. Našu luxusnú cestu z Austrálie nám napokon poisťovňa preplatila |
Nabalení s ruksakmi spredu aj zozadu cestujeme vlakom z Viedne do Kittsee. Odtiaľ ideme pešo na hranice, kde nás vítajú policajti. Zanedlho prichádza veľké vojenské auto - rebríkom lezieme do jeho zadnej časti a sadáme si na lavičky. Berú nás na druhý hraničný priechod, kde viac ako päť hodín čakáme vo vykurovanom nafukovacom stane. Čas si krátime spánkom na lehátkach, keďže nás časový posun totálne zmohol. Po polnoci po nás prichádza mikrobus a končíme na týždeň… nie, nie na Havaji či v Latinskej Amerike, ako sme mali pôvodne v pláne… Ale neslávne v karanténe v Gabčíkove. Našťastie negatívni. No pachuť sklamania z prekazeného cestovania vo mne ostane asi navždy.
“Taký je život,” vzdychnem si aj po rokoch spomínania. Ešte sa musím veľa učiť, ako ho príjímať v celej jeho farebnosti a nevyspytateľnosti. Veď práve tie ho robia tak dobrodružnym a čarovným.
.jpeg){kind=link}
.jpeg){kind=link}
.jpeg){kind=link}
.jpeg){kind=link}
.jpeg){kind=link}
.jpeg){kind=link}
